Hlavica (architektúra)

Hlavica je architektonické zakončenie hornej časti stĺpu, piliera, alebo pilastra. V reze je hlavica spravidla širšia než je prierez drieku stĺpa. Pôvodne slúžila na nadviazanie kladia, prípadne klenby a rebier na stĺp, neskôr sa stala prevažne dekoratívnym prvkom.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Jej podoba sa vyvíjala po stáročia a najstaršie hlavice, egyptské aj grécke, prezrádzajú pôvod z architektúry drevených stavieb.^[1] V kamennej architektúre spočíval na hlavici spoj dvoch susedných kvádrov, kladia.
Výzdoba hlavíc charakterizuje rôzne obdobia a slohy. Z egyptského staviteľstva sú známe formy, kde základným ozdobným prvkom bol list, alebo kvet, a to parys, lotos, alebo palmeta, a figurálne hlavice v podobe hlavy bohyne Hathor.
Z Prednej Ázie sú známe hlavice zoomorfné - prevažne levie a býčie hlavy.
V klasickej rádovej architektúre bola hlavica charakteristická pre určitý rád - dórska, iónska, korintská, kompozitná a toskánska. Kompozitná hlavica je tvarovo najčlenitejšie, v ďalšom období dochádza k výraznému tvarovému zjednodušovaniu hlavíc; z doby románskej sú známe hlavice kalichové, ihlancové, kubické, košové, poštárové, ale aj figurálne. V gotike sa tvar hlavíc prispôsobuje gotickému tvarosloviu - napr. hlavica kružbová, opäť sa objavujú hlavice vegetabilné (listové), zoomorfné (fantazijné zvieratá) a antropomorfné (maskaron).

V neskorej gotike strácajú hlavice význam a z architektúry ustupujú. Nemiznú však definitívne, objavujú sa v čistej, alebo modifikovanej forme aj v nasledujúcich slohoch, väčšinou ako repliky antických rádov, avšak bohato zdobené, niekedy pozlátené a podobne. V renesancii a v baroku často na polostĺpoch a pilastroch, v klasicizme ako návrat ku starovekým vzorom.