Hnutie nezúčastnených krajín

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
     Členské krajiny
     Pozorovateľské krajiny

Hnutie nezúčastnených krajín (angl. Non-Aligned Movement) je medzinárodná organizácia združujúca 118 krajín, ktoré nie sú členmi mocenských blokov. Zmysel organizácie vyjadruje havanská deklarácia z roku 1979: „zabezpečiť národnú nezávislosť, zvrchovanosť, nedotknuteľnosť územia a bezpečnosť nezúčastnených krajín v ich úsilí proti imperializmu, kolonializmu, neokolonializmu, apartheidu, sionizmu, rasizmu a všetkým formám zahraničnej agresie, okupácie, dominancie, zasahovania alebo nadvlády, ako aj proti veľmociam a politickým blokom“. Členské krajiny reprezentuju takmer dve tretiny členských štátov OSN s približne 55 % svetovej populácie.

Dejiny hnutia[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatky hnutia siahajú do roku 1955, keď sa v Bandungu (Indonézia) konala ázijsko-africká konferencia, kde sa účastnícke krajiny zaviazali byť nestranné v konflikte medzi Západom a Východom (Studená vojna). Avšak až v septembri roku 1961 na konferencii v Belehrade, ktorej sa zúčastnili delegáti 25 štátov, boli položené základy hnutia, najmä z iniciatívy prezidenta Juhoslávie Josipa Broz Tita. Za najprominentnejších iniciátorov hnutia sa považujú Josip Broz Tito (Juhoslávia), Džaváharlál Néhrú (India), Gamál Abdal Násir (Egypt), Kwame Nkrumah (Ghana) a Sukarno (Indonézia). Odvtedy sa hlava štátu alebo predseda vlády hosťujúceho štátu stal predsedom hnutia až do ďalšej konferencie, kde predsednícke právomoci prevzala ďalšia osoba.

Druhá konferencia sa konala v Káhire v roku 1964 a zúčastnilo sa jej dokopy 46 štátov; mnohé z nich boli africké štáty, ktoré získali nezávislosť. Hnutie bolo cieľom proamerických kritikov, ktorí poukazovali na členstvo Kuby v hnutí, keďže karibský štát bol v studenej vojne blízkym spojencom Sovietskeho zväzu.

Na konferencii v roku 1979 v Havane, na ktorej sa zúčastnilo vyše 130 krajín, prezentoval Fidel Castro názor, že účastnícke krajiny by sa mali spojiť spolu so Sovietskym zväzom do protiimperialistickej aliancie. Avšak ešte v tom istom roku sa hnutie rozdelilo na dva tábory po sovietskej invázii do Afganistanu. Prvý tábor tvorili hlavne moslimské štáty, ktoré inváziu razantne odsúdili, a druhý tvorili štáty, ktoré s inváziou mlčky súhlasili.

Vo februári 2003 sa v Kuala Lumpur v Malajzii konal 13. Summit Hnutia nezúčastnených krajín. Ťažiskom tohto stretnutia bola otázka Iraku. Malajzijský premiér Mahathir Mohamad, ktorý sa chystá odstúpiť, juhoafrický prezident Thabo Mbeki a ďalší hovorili proti tomu, aby USA rozpútali vojnu proti Iraku, na konci stretnutia bola schválená rezolúcia proti vojne v Iraku.

Zatiaľ posledná konferencia z roku 2006 sa konala na Kube, kde členské štáty odsúdili izraelskú inváziu do Libanonu, podporili Irán v jeho jadrovom programe a skritizovali Spojené štáty americké za ich zahraničnú politiku.

Konferencie[upraviť | upraviť zdroj]

Konferencia Dátum Miesto
I. 1.- 6. september 1961 Belehrad (Juhoslávia)
II. 5. - 10. október 1964 Káhira (Egypt)
III. 8. - 10. september 1970 Lusaka (Zambia)
IV. 5. - 9. september 1973 Alžír (Alžírsko)
V. 16. - 19. august 1976 Kolombo (Srí Lanka)
VI. 3. - 9. september 1979 Havana (Kuba)
VII. 7. - 12. marec 1983 Naí Dillí (India)
VIII. 1. - 6. september 1986 Harare (Zimbabwe)
IX. 4. - 7. september 1989 Belehrad (Juhoslávia)
X. 1. - 7. september 1992 Jakarta (Indonézia)
XI. 18. - 20. október 1995 Cartagena de Indias (Kolumbia)
XII. 2. - 3. september 1998 Durban (Južná Afrika)
XIII. 20. - 25. február 2003 Kuala Lumpur (Malajzia)
XIV. 11. - 16. september 2006 Havana (Kuba)

Členské štáty[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Afganistan
  2. Alžírsko
  3. Angola
  4. Antigua a Barbuda
  5. Bahamy
  6. Bahrajn
  7. Bangladéš
  8. Barbados
  9. Belize
  10. Bielorusko
  11. Benin
  12. Bhután
  13. Bolívia
  14. Botswana
  15. Brunej
  16. Burkina Faso
  17. Burundi
  18. Čad
  19. Dominika
  20. Dominikánska republika
  21. Džibutsko
  22. Ekvádor
  23. Egypt
  24. Eritrea
  25. Etiópia
  26. Filipíny
  27. Gabon
  28. Gambia
  29. Ghana
  30. Grenada
  31. Guatemala
  32. Guinea
  33. Guinea-Bissau
  34. Guyana
  35. Haiti
  36. Honduras
  37. Čile
  38. India
  39. Indonézia
  40. Irak
  41. Irán
  1. Jamajka
  2. Jemen
  3. Južná Afrika
  4. Jordánsko
  5. Kambodža
  6. Kamerun
  7. Kapverdy
  8. Katar
  9. Keňa
  10. Kolumbia
  11. Komory
  12. Kongo
  13. Kongo (býv. Zair)
  14. Kuba
  15. Kuvajt
  16. Laos
  17. Libanon
  18. Lesotho
  19. Libéria
  20. Líbya
  21. Madagaskar
  22. Malawi
  23. Malajzia
  24. Maldivy
  25. Mali
  26. Mauritánia
  27. Maurícius
  28. Mongolsko
  29. Maroko
  30. Mjanmarsko
  31. Mozambik
  32. Namíbia
  33. Nepál
  34. Nikaragua
  35. Niger
  36. Nigéria
  37. Omán
  38. Pakistan
  39. Palestína
  40. Panama
  41. Papua-Nová Guinea
  42. Peru
  1. Pobrežie Slonoviny
  2. Rovníková Guinea
  3. Rwanda
  4. Stredoafrická republika
  5. Svätá Lucia
  6. Svätý Krištof
  7. Svätý Vincent
  8. Svätý Tomáš
  9. Saudská Arábia
  10. Senegal
  11. Seychely
  12. KĽDR
  13. Sierra Leone
  14. Singapur
  15. Somálsko
  16. Spojené arabské emiráty
  17. Srí Lanka
  18. Sudán
  19. Surinam
  20. Svazijsko
  21. Sýria
  22. Tanzánia
  23. Thajsko
  24. Togo
  25. Trinidad a Tobago
  26. Tunisko
  27. Turkmenistan
  28. Uganda
  29. Uzbekistan
  30. Vanuatu
  31. Venezuela
  32. Východný Timor
  33. Vietnam
  34. Zambia
  35. Zimbabwe

Pozorovateľské štáty[upraviť | upraviť zdroj]

Arménsko, Azerbajdžan, Bosna a Hercegovina, Brazília, Chorvátsko, Čierna Hora, Čína, Kazachstan, Kirgizsko, Kostarika, Mexiko, Paraguaj, Salvádor, Srbsko, Taiwan, Ukrajina, Uruguaj