Holokaust

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Holokaust pozri Holokaust (rozlišovacia stránka).
Snímka tábora Buchenwald krátko po oslobodení

Holokaust (iné názvy: holokaustum, zápalná obeť, zápalná obeta, nespisovne holocaust; z gréc. holokaustoncelopal, holokaustum) je označenie pre systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských, či politických skupín počas druhej svetovej vojny, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Vo vzťahu k vyvražďovaniu Židov sa používa tiež hebrejský termín šoa (iný prepis šo’a; hebr. השואה ha-šoa; zničenie, záhuba).

Autorom termínu holocaust je nositeľ Nobelovej ceny mieru Elie Wiesel (* 1928), ktorý ho použil vo svojom románe Noc (La Nuit, 1958). Slovo šoa, uvedené do spojenia s vyhladzovaním Židov Claudom Lanzmannom v dokumente Shoah (1985) nebolo prijaté, aj keď by lepšie vyjadrovalo skutočnosť.

Najpočetnejšími obeťami holokaustu boli Židia prostredníctvom „konečného riešenia židovskej otázky“ (nem. Endlösung der Judenfrage). Holokaust však okrem Židov zasiahol aj príslušníkov niektorých slovanských národov, hlavne Poliakov, Bielorusov, Ukrajincov, Rusov, či obyvateľov Juhoslávie alebo Rómov. Terčom likvidácie sa stali taktiež homosexuáli, Svedkovia Jehovovi, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu z radov komunistov, anarchistov a demokratov. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov. [1]

Einsatzgruppen[upraviť | upraviť zdroj]

Príslušníci lotyšských nacistických jednotiek zhromažďujú pred popravou židovské ženy s deťmi na pláži blízko mesta Liepāja.

Počas ťaženia na východnom fronte postupovali za frontom špeciálne nacistické oddiely tzv. Einsatzgruppen, ktoré vraždili Židov, komunistov, komisárov, veliteľov Červenej armády aj celkom obyčajných miestnych obyvateľov na rôznych miestach najmä pomocou strelných zbraní. Po niekoľkých inšpekciách u týchto jednotiek Heinrich Himmler skonštatoval, že takéto spôsoby likvidácie škodia samotným vykonávateľom popráv a spolu so svojimi spolupracovníkmi začal hľadať iné spôsoby vraždenia, ktoré nakoniec vyvrcholili vytvorením koncentračných táborov, kde prebiehala likvidácia pomocou ťažkej práce, prípadne jedovatých plynov. Odhaduje sa, že obeťou Einsatzgruppen bol najmenej milión ľudí.[2]

Koncentračné a vyhladzovacie tábory[upraviť | upraviť zdroj]

Koncentračné a vyhladzovacie tábory

Najúčinnejším a najhroznejším prostriedkom nemeckého holokaustu boli vyhladzovacie tábory, kde sa hromadne popravovalo zastrelením, obesením a jedovatým plynom. Spočiatku v plynových vozoch, neskôr v plynových komorách, ktoré boli postavené tak, aby pripomínali obyčajné umyvárne. Mŕtvoly boli hromadne spaľované v krematóriách.

Po prepadnutí Sovietskeho zväzu 22. júna 1941 nechal Adolf Hitler na území Poľska zriadiť šesť vyhladzovacích táborov:

  1. Chełmno (Kulmhof) (8. december 194117. január 1945, približne 340 000 obetí)
  2. Osvienčim (Auschwitz, Oświęcim) – Pôvodný tábor bol zriadený na mieste opustených kasární v apríli 1940, existoval do januára 1945, veliteľom bol Rudolf Höß. Neskôr v roku 1941 sa rozšíril o KL Auschwitz II – Birkenau v neďalekej Brezinke a v roku 1942 nasledoval KL Auschwitz III v Monowiciach. Počet obetí je odhadovaný na 1 000 000 až 1 500 000. Tábory v Osvienčime a Brezinke sú dnes prístupné verejnosti.
  3. Majdanek (pri Lubline) (júl 1941 – júl 1944, 78 000 až 360 000 obetí[3])
  4. Bełżec (marec 1942 – jún 1943, 436 000 obetí)
  5. Sobibór (máj 1942 – október 1943, 260 000 obetí)
  6. Treblinka (júl 1942 – október 1943, najmenej 700 000 obetí, možno však až okolo 1 000 000)

Nacistické vyhladzovacie tábory prežilo 8 103 väzňov.

Rasová otázka[upraviť | upraviť zdroj]

Žobrajúce, podvyživené Židovské deti pred bývalou židovskou cukrárňou vo Varšavskom gette.

Ničenie Židov malo predovšetkým hospodárske príčiny. Nacisti sa tak najkratšou cestou zmocňovali dôležitých hospodárskych a politických pozícií, ktoré boli obsadené Židmi. Nacisti lúpením zhromažďovali kapitál potrebný pre svoje ďalšie ciele. Samostatnú skupinu tvorili Rómovia. Hoci boli sami systematicky ničení, mnohí z nich opovrhovali Židmi, pretože Rómovia sa považovali za príbuzných s nordickou rasou.

Zvláštnu skupinu takzvanej čistej rasy tvorili esesáci sami. Často zabúdali na čistotu nordickej rasy tým, že mali milostné vzťahy so Židovkami. Mnohí z nich za to zaplatili svojim životom. Značná časť esesákov pochádzala tiež z krajín, ktoré obsadili nacisti. Podľa nemeckého branného zákona, na ktorom velenie Wehrmachtu tvrdo trvalo, nemohol Himmler verbovať príslušníkov SS v Nemecku. Riešenie našiel u príslušníkov nemeckých menšín v okolitých krajinách, alebo vo verbovaní neplnoletých, ktorí ešte nepodliehali brannému zákonu, napr. príslušníci 12. tankovej divízie SS Hitlerjugend.

Všetci nemeckí príslušníci krajín bojujúcich na strane Nemecka boli členovia SS. Títo zradcovia vlastných národov často nevedeli ani dobre po nemecky. V druhej polovici vojny boli do SS verbovaní všetci bez ohľadu na národnostný pôvod. Existovala divízia SS Handžar zložená z príslušníkov bosnianskych moslimov, divízia SS Galicien z radov ukrajinských nacionalistov, SS Viking zložená zo škandinávcov, SS Tatra z radov slovenských Nemcov, 18. tanková divízia SS Horst Wesel z maďarských Nemcov, litovská, lotyšská, valónska, francúzska, španielska. Himmler sa dokonca pokúsil zorganizovať jednotku zloženú z britských vojnových zajatcov, ale prihlásilo sa iba 50 dobrovoľníkov. Nacisti ich vernosť nacistickej ideológii posudzovali len podľa ich surovosti, s akou vystupovali proti zajatcom. Ich nenávisť voči väzňom vyvrcholila v antisemitizmus najhrubšieho zrna.

Podľa obžaloby proti štyridsiatim osvienčimským vojnovým zločincom, ktorí boli súdení v decembri 1947 najvyšším národným tribunálom v Krakove bolo dokázané, že ničenie Židov bolo vykonané neslýchaným barbarským spôsobom a nacisti pritom ulúpili majetok obrovskej hodnoty. Napríklad v období od 1. decembra 1944 do 15. januára 1945 bolo len z Osvienčimu do Nemecka odvezených 92 022 kusov detských oblekov, 192 652 ženských šiat a 222 269 mužských oblekov. Mŕtvolám žien boli ostrihané vlasy a tie boli v množstve asi 60 000 kilogramov poslané do Nemecka. Hmotnosť zubotechnického zlata vyvezeného z Osvienčimu do Nemecka sa odhaduje na 6 000 kilogramov. [4] Autori knihy Továrna na smrt v doslove knihy píšu : „Touto knihou, týmto svedectvom sa vyrovnávame s nedávnou minulosťou, ktorej posledné roky, tie najhoršie, sme prežili v prekliatom osvienčimskom svete, vo svete najväčšej ľudskej zvrhlosti a zločinného vraždenia. Dva roky sme videli vo dne v noci plameň a dym z komínov, počuli sme nárek a krik nevinných žien a detí a dýchali sme vzduch otrávený zápachom z ľudských kostí a z ľudského mäsa.“[5]

Holokaust na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Vojnová Slovenská republika zaviedla prísne rasové zákony týkajúce sa Židov (židovský kódex) 9. septembra 1941. Zákon sa vzťahoval na Židov nie na základe ich náboženskej príslušnosti ale na základe rasového (národnostného) pôvodu. Týkal sa tiež zmiešaných manželstiev a polovičných Židov, čím bol ešte prísnejší ako nacistické Norimberské zákony. Od Židov, ktorých pozbavil majetku a občianskych práv sa vyžadovalo aby nosili žltú 6-cípu hviezdu. Všetci vo veku od 16-60 rokov boli povinní nútene pracovať.[6] Na území Slovenska boli zriadené 3 pracovné tábory - Sereď, Oremov Laz a Nováky.[7] Súčasťou likvidácie Židov bola konfiškácia ich majetku, tzv. arizácia. V priebehu roka boli všetci Židia sústredení v getách a zberných táboroch, ktoré boli vybudované napr. vo Vyhniach, Žiline, Nitre, Lábe, Zohore a inde. Vo februári 1942 sa Vojtech Tuka a Hans Ludin dohodli na konečných krokoch smerujúcich k prvým deportáciám Židov zo slovenského územia. Deportácie sa začali už 26. marca transportami práceschopných mužov a žien do táborov Osvienčim a Majdanek. Vojnový štát naviac platil za každého vysťahovaného Nemecku 500 mariek[6]. Až neskôr 23. mája odobril slovenský snem deportácie Židov z územia Slovenska zákonom č. 68/1942.

Deportácie Židov z časti krajiny okupovanej počas vojny Horthyovským Maďarskom sa začali v máji 1944 po tom čo krajinu obsadili nemecké vojská.

Len do koncentračného tábora Auschwitz bolo z územia dnešného (nie vtedajšieho) Slovenska deportovaných 65 692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb.[8] Auschwitz však nebol jediným vykynožovacím táborom kam boli Židia transportovaní. Celkovo bolo z územia vtedajšieho Slovenska deportovaných 68 000 až 71 000 Židov. Spolu s osobami deportovanými z území obsadených Maďarskom ich počet môže dosahovať až 100 000 ľudí, teda asi 75 % ich predvojnového počtu.[6]

Pokusy na živých ľuďoch[upraviť | upraviť zdroj]

S experimentmi na väzňoch, chorých a duševne postihnutých začala Tretia ríša už pred vojnou. Cieľom pokusov bolo nájsť dôkazy o nadradenosti árijskej rasy, tieto experimenty však nemali žiadny medicínsky prínos. Druhá časť pokusov mala napriek nemorálnym a hrubým spôsobom vykonania, prispieť k získaniu medicínskych znalostí.[9]

Vrcholom predvojnových pokusoch na ľuďoch bol tzv. euthanasia program (oficiálne Aktion T4), ktorý si do októbra 1939 vyžiadal 70273 životov[10]. Podľa podrobných údajov väzenkyne číslo 1818, ktorou bola Sylvia Friedemanová z Prešova, sa v bloku číslo 10 v Osvienčime I konali pokusy so sterilizáciou a umelým oplodňovaním na mužoch aj ženách. Pokusy sa začali 18. decembra 1943 na asi 350 mladých ženách prevažne holandských a gréckych Židovkách. Ženám vstrekovali do maternice jodipidin a hneď po vstreknutí robili röntgenové snímky. Tieto pokusy opakovali viackrát. Ženy dostávali po každom vstrekovaní vysoké horúčky, zápaly vaječníkov, veľké bolesti a kŕče, ktoré často končili upadnutím do bezvedomia. Potom všetkým ženám vybrali jeden alebo obidva vaječníky. Odstraňovali im aj časti pohlavných orgánov. Pokusy riadil Dr. Wirths, šéflekár osvienčimských táborov. Jeho spolupracovníkom bol Dr. Weber, profesor Clauberg a oberscharführer Büning. Z väzňov bol ku spolupráci donútený profesor Dr. Samuel, ktorého do Osvienčimu deportovali z Holandska. V máji 1944 bol zastrelený. Profesori a lekári, ktorí sa na pokusoch podieľali, sa netajili tým, že cieľom pokusov je pripraviť sterilizáciu európskych neárijských národov, ktorú chceli uplatňovať po skončení vojny. [11]

Spochybňovanie a popieranie holokaustu[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Popieranie holokaustu

Holokaust je často terčom spochybňovania, predovšetkým z radov kritikov štátu Izrael a neonacisticky a antisemitsky zmýšľajúcich ľudí. V mnohých štátoch sveta je toto hlásanie teórie tzv. Osvienčimskej lži hodnotené ako trestný čin. Historický revizionizmus sa snaží spochybňovať holokaust vedeckými metódami.

Konštruktér Fred A. Leuchter vo svojom posudku tvrdí, že udávané počty popravených pomocou Zyklonu B sú príliš vysoké a technicky nezvládnuteľné. Okrem toho tvrdí, že v táboroch nebolo k dispozícii médium na spaľovanie, ako napríklad plyn.(Táto správa bola už niekoľkokrát vedecky vyvrátená. Kritici jej taktiež vyčítajú, že bola vypracovaná na objednávku iného revizionistu – Ernsta Zündela (zaplatil za ňu 35 000 USD). Germar Rudolf (toho času väznený v USA, zatykač je na neho vydaný aj v Spojenom kráľovstve a Nemecku) na to predkladá výsledky svojich analýz, podľa ktorých vzorky odobraté z údajných popravných priestorov neobsahujú kyanid a odvodzuje z toho, že vyhladzovanie Židov Cyklonom B nikdy neprebehlo. Jeho práca bola odmietnutá.

20. februára 2006 bol vo Viedni odsúdený britský kontroverzný historik David Irving za popieranie holokaustu na tri roky väzenia.

Trestnoprávna zodpovednosť za vyslovenie svojho názoru, je podľa niektorých názorov aj napriek veľkej závažnosti holokaustu diskutabilnou témou.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Holocaust. (2008). Encyclopædia Britannica. Ultimate Reference Suite. EB uvádza 6 miliónov židovských obetí a neurčitý celkový počet obetí v miliónoch.
  2. Headland, R., 1992, Messages of Murder: A Study of the Reports of the Einsatzgruppen of the Security Police and the Security Service, 1941-1943. Fairleigh Dickinson University Press, Madison, 303 s.
  3. http://www.auschwitz-muzeum.oswiecim.pl prístup: 31.8.2008
  4. Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.130-131
  5. Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.275
  6. a b c Rothkirchen, L., Slovakia. in Laqueur, W., 2001, The holocaust encyclopedia. Yale University Press, Londýn, s. 595-600
  7. Jaslovský, M. Holokaust v Seredi [online]. sme.sk, 07.05.2011, [cit. 2012-09-09]. Dostupné online.
  8. Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.281
  9. Laqueur, W., 2001, The holocaust encyclopedia. Yale University Press, Londýn, s. 410-414
  10. Proctor, R.N., 1988, Racial Hygiene: Medicine under the Nazis. Harvard, s. 191
  11. Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt - Dokument o Osvětimi - Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.105 - 108

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]