Hričovský hrad

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°12′42″S 18°37′11″V / 49.21167°S 18.61972°V / 49.21167; 18.61972
Hričovský hrad
zrúcanina
Hričovský hrad.jpg
Celkový pohľad na Hričovský hrad
Štát Slovensko Slovensko
Región Žilinský
Okres Žilina
Pohorie Súľovské vrchy
Historický región Trenčianska stolica
Nadmorská výška 507 m n. m.
Súradnice 49°12′42″S 18°37′11″V / 49.21167°S 18.61972°V / 49.21167; 18.61972
Vznik 13. storočie
Pre verejnosť verejnosti prístupný
Najľahší výstup obec Hričovské Podhradie
Poloha Hričovského hradu na Slovensku
Poloha Hričovského hradu na Slovensku
RedHut.svg
Poloha Hričovského hradu na Slovensku
Poloha Hričovského hradu v Žilinskom kraji
Poloha Hričovského hradu v Žilinskom kraji
RedHut.svg
Poloha Hričovského hradu v Žilinskom kraji
Wikimedia Commons: Hričovský hrad
Freemap.sk: mapa
Ruiny vnútorných priestorov hradu

Hričovský hrad je hrad na kopci nad Hričovským Podhradím.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Najstarší údaj o Hričove je z roku 1208, keď sa spomína ako prediálny majetok nitrianskeho biskupstva. Nasledujúci známy dokument svedčí o tom, že kráľ Belo IV. daroval v roku 1254 Hričovský hrad a k nemu patriace majetky magistrovi Tolušovi (Bartolomej), synovi Farkaša. Keď magister Toluš zomrel, hrad spomínaný ako „castrum Hrichou“ i s príslušenstvom dostal roku 1265 Mikuláš, vnuk prepošta zo župy Fejér, pochádzajúci z rodiny Beychovcov. V tom čase k hradu patrili osady Dolný a Horný Hričov, Peklina a Ovčiarsko.

Hrad sa v rokoch 12701280 usilovali získať aj Balašovci, no v roku 1272 sa to Dominikovi, otcovi župan Donča, ešte nepodarilo. Župan Byter, člen tohto rodu, sa v roku 1278 stal za 75 mariek striebra vlastníkom hnuteľností - zbraní, zariadenia a naturálií, ako aj služobníctva. O štyri roky, keď uväznil hradnú paniu, sa mu podarilo kúpiť hrad aj so štyrmi k nemu patriacimi obcami za miernu cenu, 100 mariek striebra.

Od Balašovcov Hričov, ale aj Starý hrad, Lietavu a Budatín, násilne dobyl a obsadil ich úhlavný nepriateľ Matúš Čák. Vtedy bol hrad prvý raz dobývaný a aj dobytý. Matúš Čák vydal v roku 1320 škultétsku listinu pre Dlhé Pole, v ktorej je uvedené, že obec patrí k Hričovskému hradu. Balašovci hrad získali naspäť až po Matúšovej smrti v roku 1321.

Od polovice 14. storočia bol hrad opäť v kráľovských rukách. Ako záložný majetok ho v roku 1392 získala rodina Kapolaiovcov a od roku 1397 Sudivoj z Ostrorogu. Cisár Žigmund ho dal v roku 1424 svojej manželke Barbore. V tých časoch hrad z poverenia kráľovnej spravoval jej služobník Ladislav Necpalský, ktorý sa v roku 1436 stal hlavným županom Trenčianskej stolice.

Hradu sa v 40. rokoch 15. stor. zmocnili husiti, konkrétne husitský veliteľ Svidrigal. Jeho syn Mikuláš v roku 1439 ozbrojeným zásahom znemožnil štatúciu Ladislava Necpalského kráľovským splnomocnencom Tomášom Kotešovským a Michalom, zástupcom turčianskeho konventu, ako vlastníka hričovského majetku. Asi v roku 1460 sa hrad ako záložný majetok dostal do rúk Matejovho prívrženca Františka Hágiho, ktorý sa stal hlavným županom Trenčianskej stolice. Hričovský hrad pre neho dobyl Blažej Maďar, veliteľ čierneho pluku.

Blažej Podmanický, ktorý na strane Mateja Korvína bol až od roku 1466, dostal v roku 1468 na Hričov donáciu a v nasledujúcom roku ho aj štatuovali ako majiteľa hradu i panstva. K hradu vtedy patrili Dolný a Horný Hričov, Hričovské Podhradie, Peklina, Dolné a Horné Hlboké, Závadka, Lehota, Ovčiarsko, Kotešová a Dlhé Pole. Po Blažejovi Podmanickom, ktorý zomrel v roku 1480, hrad v roku 1481 získal Viliam Tettauer, druhý manžel vdovy po Františkovi Hágim, žoldniersky kapitán Mateja Korvína, proti čomu protestoval Blažejov syn Václav. Palatín Štefan Zápoľský po smrti Viliama Tettauera nariadil jeho potomkom, aby Hričov spolu s Bytčou vrátili Václavovi Podmanickému. To sa však nikdy neuskutočnilo, pretože sa nitrianskemu biskupovi podarilo presadiť opätovné získanie Hričova a Bytče. Panovník Vladislav II. však 1. mája 1500 daroval hrady Hričov a Bytču aj s príslušnými panstvami Michalovi Imrefymu za hrad Čičov v stolici Solnok - Doboka v Sedmohradsku. Nitrianske biskupstvo ako náhradu dostalo majetky prepošstva sv. Margity v Dömoši, medzi Ostrihomom a Vyšehradom. Bratia Imfreyovci, Juraj, Imrich a Peter, v roku 1518 dali do zálohu Suňogovcom Dlhé Pole, patriace Hričovu. Suňogovci vlastnili mestečko Bytču a Kolárovice ešte aj v roku 1525.

Hrad Hričov v bojoch, ktoré vzplanuli medzi dvoma panovníkmi, Jánom Zápoľským a Ferdinandom I., sa v roku 1527 dostal do nemeckých rúk. Dobyl ho generál Ján Katzianer, ktorý v roku 1528 dosadil na hrad za veliteľa Gašpara Dominitha. Bratia Ján a Rafael Podmanickovci Hričovský hrad v roku 1536 dobyli od Nemcov späť. Tento ich skutok kráľ Ján Zápoľský ocenil tak, že im 6. októbra 1536 hrad aj s panstvom daroval. Ich štatúciu vykonal v roku 1539 zástupca budínskej kapituly.

Jeden z Imfreyovcov, Ján, podal na Rafaela Podmanického žalobu, odvolávajúc sa na uznesenia snemov z rokov 1542, 1543 a 1545, ktoré boli zamerané proti Rafaelovi Podmanickému. Ferdinand I. 1. septembra 1549 odsúdil Rafaela Podmanického na stratu hlavy a majetkov a súčasne nariadil, aby ostrihomská kapitula uviedla Jána Imrefyho ako majiteľa Hričova a aby sa pričinila o vykonanie rozsudku. Ostrihomský kanonik Ján Barši 13. novembra 1549 skutočne aj prišiel k hradu Hričov, no jeden z početných členov hradného personálu v mene Rafaela Podmanického proti inštalácii Jána Imrefyho protestoval. Medzitým Krištof Kubíni, právny zástupca Rafaela Podmanického, podnikol kroky v prospech svojho pána a na základe listiny z roku 1468 dokázal, že Hričov patrí Podmanickovcom. Nato Ferdinand II. zrušil svoj rozsudok a priznal Rafaelovi Podmanickému právo voľne disponovať Hričovským hradom.

Napriek tomuto pre Rafaela Podmanického priaznivému vývoju Imrefyovci, ktorý sa pokladali za plnoprávnych držiteľov hradu, podnikali rozličné kroky, aby majetok znovu nadobudli. Ján Imrefy sa ešte v roku 1547 dohodol s Gašparom Horváthom z Wingartu, že ak ten získa Podmanickovcami okupované majetky, dostane z nich polovicu. Imrefyovci protestovali u svätobeňadického konventu aj proti Ferdinandovmu výroku 26. decembra 1546, no neúspešne. Imrefy začal zháňať mocných protektorov, akým bol napríklad chorvátsky bán František Baťáni ten aj intervenoval u Podmanického, s ktorým udržiaval priateľské vzťahy. Napokon sa spor medzi Imrefym a Podmanickým skončil dohodou. Hoci mal Rafael Podmanický na Hričov aspoň také právo ako Imrefy, zachoval sa voči nemu čestne a veľkoryso. Dňa 28. januára 1556 sa obaja dohodli, že Podmanický zaplatí 4 500 zlatých Imrefymu, za čo ten nebude na Hričov uplatňovať nijaké nároky. Tým sa spor skončil.

Po smrti Rafaela Podmanického v roku 1558 sa Hričov dostal do rúk kráľovskej komory, ktorá Hričovský hrad spolu s panstvom a s Bytčou prepustila Anne Likarke, vdove po Gašparovi Horváthovi z Wingartu. V jej službách ako správca panstva pôsobil Ján Kilian, pochádzajúci z Milána. Kilian pozvaný z Talianska Františkom Turzom, bol aj staviteľom a v rokoch, keď bol v službách Likarky, staral sa aj o údržbu Hričovského hradu, kde býval.

Anna Likarka patrila k posledným držiteľom hradu, ktorý sa ešte o tento objekt starali. Ešte 29. júna 1563 vydala slovensky písanú listinu o darovaní pozemku Martinovi Mečiarovi zo Stupného, ktorý bol za to povinný vykonávať zámočnícku a kováčsku prácu na Hričovskom hrade. Anna Likarka sa zdržiavala na vtedy ešte neprestavanom Bytčianskom zámku. Hričov a Bytču mala v držbe do roku 1563, keď sa týchto majetkov ujal predseda kráľovskej komory František Turzo, ktorý ich kúpil za 17 000 zlatých do tretej generácie.

František I. Turzo a jeho manželka Katarína Zrínska sa do roku 1574 zdržiavali na Lietavskom hrade. V tomto roku, keď sa skončila generálna prestavba Bytčianskeho zámku vedená Jánom Kilianom, František Turzo zomrel. Jeho vdova sa s rodinou presťahovala do novej bytčianskej rezidencie. Ján Kilian dostal od Kataríny Zrínskej za svoju staviteľskú činnosť majetky neďaleko Hričovského hradu. Po smrti Františka Turzu Hričov spravovala jeho vdova Katarína Zrínska. Správu všetkých thurzovských majetkov prevzal v roku 1586 najstarší syn Juraj. Na listine pre Adama Némethiho z 15. augusta 1587 je uvedený ako pán Oravy, Lietavy a Bytče. Hričov sa už neuvádza, lebo obce hričovského panstva pripojili k bytčianskemu panstvu. Za Juraja Turzu v roku 1605 bočkayovskí hajdúsi spustošili obce niekdajšieho hričovského panstva, ako aj v tom čase už nedostatočne strážený hrad.

V rokoch 1617 - 1621 turzovské majetky spravoval Jurajov syn Imrich, po jeho smrti od roku 1621 až do roku 1626 palatínova vdova Alžbeta Coborová. Turzovci, bývajúci stále vo svojej pohodlne prístupnej bytčianskej rezidencii, v časoch ohrozenia sa uchýlili do lietavského hradu, dobre opevnenej a nedobytnej pevnosti. Hričovu nevenovali takmer nijakú pozornosť, takže opustený hrad začal čoraz väčšmi chátrať už v priebehu 17. storočia. Medirytina holandského umelca J. Nypoorta z roku 1686 prezrádza, že hrad stojaci na stále nezalesnenom vŕšku, bol ešte v pomerne zachovalom stave.

Na kresbe, ktorá zachytáva hrad z juhovýchodnej strany, vidieť 32 okien. Najviac boli zachované dve dvojposchodové hradné veže, z nich jedna mala okrúhly pôdorys. Mali mierne poškodenú iba strešnú časť. Oveľa viac bol poškodený poschodový palác, na ktorom už chýbala strecha a vrchná časť múrov niesla stopy devastácie. Pretože sa ani v nasledujúcich desaťročiach už neobnovoval, postupne sa premenil na zrúcaninu aj Hričovský hrad, jeden z najstarších na Považí.

Prístup[upraviť | upraviť zdroj]

Na hrad je prístup z obce Hričovské Podhradie smerom na Roháč alebo Bradu. Z Hričovského hradu je možné pokračovať ďalej smerom na Súľov vrátane hradu Súľov.

Na hrad bol v lete 2013 vybudovaný z podnetu obce a Združenia priateľov Hričovského hradu náučný chodník, ktorý pozostáva z 20. drevených vyrezávaných tabúľ a dvojice altánkov. Náučný chodník začína v centre Hričovského Podhradia[1].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zámky.sk – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.