Hronka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Hronka s podtitulom Podtatranská zábavnice bola literárna revue, ktorú vydával Karol Kuzmány v rokoch 1836 – 1838 3-krát ročne v Banskej Bystrici.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Hronka sa stala významným tlačovým orgánom národne prebudenej inteligencie. Bola priekopníkom literárneho romantizmu, československej spolupráce i rozvíjajúcej sa ľudovýchovnej a osvetovej činnosti na Slovensku. Jej vydavateľ a redaktor Karol Kuzmány – vtedy tridsaťročný – týmto banskobystrickým časopisom napomáhal kultúrno-osvetovým snahám štúrovcov. Hronka sa stala odporcom kabinetnej učenosti, umeleckej tvorby odtrhnutej od života a pridržiavajúcej sa prežitého konzervativizmu, literárneho klasicizmu a malicherných Palkovičových polemík o pravopis a o veleslavínsku češtinu, ktoré J.M. Hurban výstižne nazval „spormi o písmenká“.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Hronka bola odrazom intelektuálnych, redaktorských i spisovateľských schopností svojho tvorcu Karola Kuzmányho.

Kuzmány po roku 1832 pôsobil ako farár v Banskej Bystrici, kde začal aj roku 1836 vydávať Hronku. Ona mala tiež čeliť rozkolísanosti v oblasti spisovného jazyka a upevňovať pozície spisovnej češtiny aj na Slovensku. Preto sa aj Kuzmány vzdal spolupráce s vydavateľmi literárneho almanachu Zora, ktorý prinášal príspevky v bernolákovskej slovenčine, hoci sám prispel do jej prvého zväzku.

Technické záležitosti[upraviť | upraviť zdroj]

Kuzmány Hronku, ktorá vychádzala tri razy do roka, začal vydávať bez akýchkoľvek redaktorských skúseností. Ani jeho hlavný spolupracovník v redakcii Jozef Melcer si ich ešte pre svoju mladosť nestihol nadobudnúť.

Časopis vychádzal v slávnej macholdiovskej tlačiarni v Banskej Bystrici, ktorá vydávala vkusne upravené knihy, preto ju aj s obľubou vyhľadávali slovenskí spisovatelia. Pravda, prvé zväzky Hronky po stránke grafickej veľmi nevynikali snáď preto, lebo Kuzmány, ako chudobný vzdelanec, nemohol do ich tlače investovať veľa peňazí. Zarážajúce je, že Kuzmány dal Hronku tlačiť zastaranou fraktúrou, hoci mohol voliť aj modernejšiu latinku, čo by, nepochybne viac priťahovalo vzdelaných čitateľov.

Redaktor určil svojmu časopisu „krasomilného čtění“ takéto zameranie: "Časopis tento mající za oučel rozširovati osvětu a vzdělanosti krasocit, jakož u československého kmene vůbec, tak zvláště ve vlasti Podtatranské, záměrem totiž příjemného poučení a užitečného zabavení skrze pojednání a básně...slouže učeným i neučeným…"(Místo předmluvy – tato domluva. Hronka roč. 1836 zv.1.)

Hronku rozširovali, podľa dobových zvyklostí, vo svojom okolí príslušníci dedinskej i mestskej inteligencie, no predávali ju tiež kníhkupci v Banskej Bystrici, v Liptovskom Mikuláši, v Trnave, v Pešti, v Bratislave, v Brne, Prahe, Hradci Králové a vo Viedni.

Obsah[upraviť | upraviť zdroj]

Okolo Hronky sa sústredili takí významní slovenskí básnici a spisovatelia, akými boli: Ján Kollár, Karol Štúr, Gašpar Féjerpataky-Belopotocký, L. Šuhajda, z mladších Ľ. Štúr, J.M. Hurban, Bohuslav Nosák, A. H. Škultéty, Samo B. Hroboň a iní. Z Čechov sem prispieval Karel Sabina, Fr. C. Kampelík, K. Amerling, A. Šembera. V časopise vychádzala poézia, orientovaná dosť často klasicisticky. (Kuzmányho preklad I. spevu Illiady, preklad z Platóna od K. Štúra, IV. dejstvo Shakespearovho Hamleta od B. Křižáka apod.) Zo slovanskej poézie vychádzala tu poľská, hlavne Mickiewiczove básne, ktoré Kuzmány a štúrovci veľmi obľubovali. Próza bola v Hronke v ústraní.

Už v úvodnej básni zvanej Zpěvec a Nitra Kuzmány sľubuje osobitné, na ten čas v slovenskom novinárstve nezvyklé zameranie. Išlo mu v ňom nielen o propagáciu romantickej literatúry, ktorá sa vtedy na Slovensku stávala módnou, ale aj o novú koncepciu literárneho a kultúrneho života vôbec. Teoretickým zdôvodnením tohto programu je Kuzmányho úvodný článok v Hronke Místo předmluvy tato domluva, v ktorom hlavnou témou je otázka jednoty spisovnej reči. Ňou už nemala byť, podľa Kuzmányho, reč Kralickej biblie, ale novodobá jungmannovská čeština. Kuzmány tu tiež jednoznačne odmieta slovakizačné tendencie Michala Godru a Jána Kollára, ktorí vtedy vnášali do spisovnej češtiny viaceré tvarové a lexikálne prvky slovenčiny. Odmieta aj bernolákovských „rozkolníkov“, napriek tomu, že si osobne vážil básnické dielo Jána Hollého. Vydavateľ Hronky prijal kollárovské učenie o slovanskej vzájomnosti, podľa ktorého sú Slovania jedným národom. Preto žiadal ich jazykovú jednotu, ktorá podľa neho prináša aj politicky i kultúrne slabším Slovákom v porovnaní s Čechmi veľa výhod.

Kuzmány na tomto mieste odsúdil aj Juraja Palkoviča a jeho Tatranku, pričom mu vyčítal zotrvávanie pri veleslavínskej češtine a pri literárnom klasicizme. Na posmech mu boli aj Palkovičove dlhoročné jazykovedné boje. Zľahčujúco ho tu nazval „quasi profesor“, čím aj vyslovil pochybnosti o oprávnenosti jeho titulu. Palkovič v Tatranke odmietol tento útok a označil ho za pamflet. Sám pritom vyčítal Kuzmányho Hronke prečiny proti gramatike a pravopisu veleslavínskej češtiny. Sám mienil Kuzmányho zažalovať na súde, no banskobystrický advokát Dreschler tento proces neprijal. Ľudovítovi Štúrovi sa nakoniec podarilo definitívne nebezpečenstvo súdnej pravoty medzi obidvoma slovenskými národovcami zažehnať. Mladí štúrovci síce podporovali Hronku a Kuzmányho literárne a estetické názory, no nesúhlasili s formou Kuzmányho kritiky Palkoviča, ktorého si právom vážili.

Prevažnú väčšinu článkov do časopisu napísal sám Karol Kuzmány. Trvalú hodnotu má hlavne jeho štúdia O kráse, v ktorej podal súhrn svojich názorov na estetiku. Rozoberá tu rozličné literárne druhy a venuje sa aj slohu a veršu. Zdôrazňuje pritom vzájomnú podmienenosť pravdy, krásy a mravného dobra. Vyzdvihuje pritom estetické a umelecké hodnoty slovenskej ľudovej slovesnosti v súlade s tendenciami literárneho romantizmu. Sám sa však vo svojej básnickej tvorbe nevládal úplne zbaviť klasicizmu, čo vidieť aj z jeho idylickej básne Běla s podtitulom: Vzdělanenka, obrázek měšťanského života v pěti zpěvích, zloženej časomerným hexametrom. Vyšla na pokračovanie v prvom zväzku Hronky. Kuzmány tu vlastne idylizuje meštiacky konzervatívny spôsob života strániaci sa spoločenských premien. Ide vlastne o biedermeier prenesený do vymysleného prostredia slovenských národne uvedomelých meštiackych vrstiev.

Ďalším rozsiahlym Kuzmányho príspevkom v Hronke bola próza Ladislav, označená v podtitule ako „filozofický román“, čo je prehnanou charakteristikou. Autor tu tiež horlí za básnictvo vychádzajúce z ľudovej poézie. Sú tu tiež úvahy o poslaní umenia, o vzťahu literárneho romantizmu ku klasicizmu, chvála poľských romantických básnikov, hlavne Mickiewicza, horlenie za slovanskú vzájomnosť. Kuzmány sa tu prejavuje ako odporca šľachty i bohatého cirkevného kléru, ako stúpenec reformného hnutia v Uhorsku, smerujúceho k zlepšeniu katastrofálnych sociálnych pomerov poddaných roľníkov.

Kuzmányho horlenie za nové a pokrokové umenie sa prejavilo na stránkach Hronky veľmi výrazne. Dokázal sa zastať aj mladej a pokrokovej poézie Karla Hynka Máchu, napádaného v Čechách odporcami literárneho romantizmu. Kuzmány ako jeden z prvých českých i slovenských literárnych kritikov pochopil veľké Máchovo umenie. Dokázal to i básňou Pláč nad smrtí Karla Hynka Máchy, otlačenou v pražských Květoch roku 1836, ako aj vo svojom Ladislavovi, kde Máchov Máj označuje za príklad romantického umenia. Hlavným kritikom Máchovej poézie bol v Čechách redaktor významného vedeckého a literárneho Časopisu českého museum – Josef Chmelenský. Tento v recenziách najprv vysoko hodnotil Kuzmányho Hronku a jeho redaktora zaraďoval medzi najschopnejších v Uhorsku. Keď však redaktor Hronky prejavil nesúhlas so zaznávaním Máchovho umenia vo svojom Slove k panu Drovi Jos. Chmelenskému a jemu podobným českým recensentům, Chmelenský vo svojom časopise Hronku a jej tvorcu začal ostro kritizovať. Vyčítal jej pochybenú ideovú koncepciu, odchýlky od spisovnej češtiny a časté užívanie slovakizmov. Predtým tak vychvaľovaná Hronka sa stal zrazu, podľa Chmelenského, časopisom „slabším a prázdnejším“ a z Kuzmányho redaktor, ktorý nevie „s časopisem zacházeti“.

Pozitívne treba hodnotiť aj Kuzmányho snahu cez Hronku „otvárať okná do sveta“ slovenským čitateľom. Stalo sa tak publikovaním prekladov z diel vrcholných predstaviteľov svetovej literatúry. V Hronke vychádzali napr. ukážky z Mickiewiczovej poézie, preklady z Horácia od S. B. Hroboňa i Puškinove verše preložené K. Kuzmánym, výťahy z Platónových spisov od K. Štúra, ukážky so Sokratovej filozofie apod. Ako vidieť, Kuzmány napriek tomu, že bol priekopníkom literárneho romantizmu, bol tolerantným redaktorom a z ohľadu na starších i staromódnejších dopisovateľov pripustil do Hronky aj preklady z antickej literatúry. Do tohto časopisu prispieval aj Ján Chalupka, významný slovenský autor divadelných hier, ktorý tu prvý raz uverejnil svoje Kocúrkovo.

Hronka bola jediným slovenským časopisom prvej polovice 19. storočia, do ktorého v dosť veľkej miere písali českí spisovatelia a vedeckí pracovníci. V Hronke uverejnil veľa článkov i básní moravský rodák František C. Kampelík, ktorý nezabúdal ani na pravidelné správy o literárnych novinkách v Čechách a na Morave, ale aj v iných slovanských krajinách.

Kuzmány vo svojej literárnej revue podával aj stručné Přehledy dějin, v ktorých bol prehľad správ o najzávažnejších politických a kultúrnych udalostiach v rakúskej monarchii a niekedy aj v okolitých európskych krajinách. Kultúrne spravodajstvo dopĺňali informácie o nových knihách spájané často so stručnými, no duchaplnými komentármi. Celkové zameranie Kuzmányho časopisu určovala tu publikovaná známa štúdia Jána Kollára O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slovanskými, ktorá sa stala teoretickým východiskom aj realizácie slovenských kultúrnych a politických vzťahov k ostatným Slovanom. V nej tiež Kollár navrhoval vydávanie „všeobecných a všenárodných literárnych novín, písaných v niekoľkých slovanských jazykoch“. Táto myšlienka, ku ktorej sa Kollár vytrvale vracal aj po revolúcii roku 1849, sa však neuskutočnila.

Návrhy na celoslovenskú osvetovú organizáciu (Maticu slovenskú)[upraviť | upraviť zdroj]

Už v Hronke slovenskí a českí národovci začali uvažovať o celoslovenskom riadení ľudovýchovy a osvety. Podnetom k tomu im bola úspešná spolupráca niekoľkých čitateľských a hospodárskych spolkov na Slovensku, ale aj český príklad. Z českej strany to bol napr. Karel Amerling, ktorý v Hronke písal o potrebe vychovávania a školenia roľníkov pomocou odbornej hospodárskej literatúry, ale aj novín a časopisov. Radil masové zakladanie čitateľských spolkov na Slovensku i v Čechách, ktoré by mali finančne podporovať nielen jednotlivci, ale aj „obecné predstavenstvá“. Takéto čitateľské spolky (ústavy) mali tiež bojovať proti literárnemu braku a priťahovať dedinčanov k čítaniu hodnotnej literatúry – hlavne poľnohospodárskej a popularizačno-vedeckej. Podobný návrh podal aj Jonáš Gouth z Liptova na zakladanie čítacích knižníc. Iný dopisovateľ Hronky sa vyslovil za vytvorenie centrálnej slovenskej knižnice v Pešti vedenej Slovenským spolkom. Táto knižnica s pobočkami na celom Slovensku mala získať potrebné finančné prostriedky dobrovoľnými zbierkami.

Karol Kuzmány na základe výmeny názorov s mnohými uvedomelými Slovákmi navrhoval v Hronke založenie vrcholnej národnej kultúrnej inštitúcie Matice slovenskej s počiatočným kapitálom 25 000 zlatých, ktoré sa mali tiež získať dobrovoľnými zbierkami. Radil, aby sa prevádzka tohto spolku realizovala prostredníctvom účastinárskej spoločnosti. Kuzmány vtedy, ale aj neskoršie, žiadal slovenskú inteligenciu, aby šírila osvetu a národné povedomie medzi ľudovými vrstvami. Veril, že táto inteligencia je schopná finančne udržať nádejnú Maticu slovenskú, ktorá by podľa neho mala byť aj vydavateľom politických novín a literárneho časopisu. Tento Kuzmányho návrh sa však mohol realizovať až od roku 1863 (4. august). Ani vtedy sa však Matica slovenská nestala vydavateľom slovenských politických novín.

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

Kuzmány už roku 1837 s obavami hovoril o pasívnej bilancii svojho časopisu, ktorá by mohla byť príčinou jeho predčasného zániku. Zažehnať toto nebezpečenstvo mu mal pomáhať banskobystrický kníhkupec Samuel Eisert, ktorému zveril administráciu i kolportáž Hronky, ako aj jej rozširovanie na Morave a v Čechách. Spravil tak aj preto, lebo sám bol zaneprázdnený inými naliehavými úlohami.

Roku 1838 sa však už, napriek úsiliu redaktora, začali prejavovať zostupné tendencie úrovne Hronky, čo vyplývalo aj z nedostatku spolupracovníkov a dopisovateľov. Napriek tomu časopis konal pre rozvíjanie slovenskej kultúry cenné služby. Slabosť slovenského národného hnutia a chudoba slovenskej spoločnosti zahatávali rozvoj Hronky napriek tomu, že mladá slovenská vlastenecká generácia – Štúrovci, sa jej snažili všemožne pomáhať. Veď Ľ. Štúr a jeho spolupracovníci do Hronky nielen písali, ale ju aj rozširovali. Štúr sa v mene slovenskej študujúcej mládeže na ev. lýceu v Bratislave zaviazal vydavateľovi Hronky všemožne pomáhať: “By Hronka vesele kráčela a i Váh za soudruha měla, o to se postaráme, ručíme napřed". Tento časopis svojim významom bol cenným pre celé národné hnutie. Štúr tvrdil, že sa stane “hromovodem literatury do života národního".

V Hronke Ľ. Štúr okrem iného uverejnil „Správu o schopnostech Slováků“, v ktorej označoval Slovákov za schopný a pracovitý národ. Na podoprenie tohto tvrdenia uvádza príklad dvoch talentovaných slovenských samoukov – Martina Šašku z Brezovej, znamenitého výrobcu organov a Antona Vantocha, sedliaka zo Sveredníka na Považí, ktorý hoci vychodil len tri triedy ľudovej školy, predsa dokázal v latinčine skladať časomerné verše. Ľ. Štúr bol veľkým stúpencom Hronky, pretože Kuzmány v nej presadzoval literárny romantizmus, reagoval správne na aktuálne problémy Slovenska a zachytával oveľa širšie a presnejšie slovenský literárny a kultúrny život v porovnaní s predchádzajúcimi slovenskými novinami a časopismi. Ťažko povedať, či Kuzmány mal pri propagovaní a rozširovaní Hronky horlivejšieho človeka, ako bol Ľ. Štúr, a to nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Štúr získaval pre časopis aj predplatiteľov a dopisovateľov. Pre rozširovanie Hronky sa pokúšal v Čechách získať aj takú významnú osobnosť, akou bol František Palacký. Štúr charakterizoval Hronku ako “nový a první Slovenska časopis". Záležalo mu hlavne na jej využívaní pre nadväzovanie spojenia medzi inteligenciou a pospolitým ľudom. Preto aj radil Kuzmánymu, akých nových foriem ľudovýchovy sa má v časopise pridržiavať. Tento aj koncepčne zmenil posledný ročník Hronky v súlade so špecifickými požiadavkami Ľ. Štúra a jeho bratislavských stúpencov. Štúr bol veľmi zarmútený, keď sa na svojich cestách po Nemecku roku 1838 dozvedel, že Hronka zanikla pre nedostatok predplatiteľov a chudobu nakladateľa a redaktora. Prvý zväzok Hronky vyšiel v náklade 300 exemplárov, ktoré sa síce rozobrali, ale mnohí z predplatiteľov, ako písal Kuzmány “ještě nic, mnozí však jen částečku zaplatili". ani neskoršie sa to nezmenilo k lepšiemu. Neuskutočnil sa ani ďalší Kuzmányho plán – vydávať časopis latinkou a nie fraktúrou a jeho hlavičku vyzdobiť drevorytom “představující zdvíhajícího nad Tatrami orla nesoucího větvu lipovou". Keď do Bratislavy roku 1838 dochádzali zvesti o “krátkom živote Hronky", pokúšali sa ju slovenskí študenti, vedení Pravoslavom Červenákom, všemožne zachrániť. Začali preto pre ňu získavať po celom Slovensku nových predplatiteľov. Bolo však už neskoro. Ťažké podmienky Kuzmányho redaktorskej práce, ako aj príčiny zastavenia Hronky spomína takto v pražských Květoch Gašpar Fejerpataky: “Pána Kuzmányho účinlivost je vůbec známá: že Hronka tak nerozkvetla jak se očekávalo, není jeho vina. On jest sám sobě zanechán… Spisovatel a vydavatel jakových spisů slovenských… jest utrápený člověk. On musí pro tiskárnu čistě a čitelně předpisovati, nebo nenajde člověka široce dalece, jenž by pravidelně slovensky psáti uměl. Musí sám z tisku opravovati, prodávati, balíky zabalovati, rozesílati a naposledy těžce své na tisk vyložené peníze od těch, jímžto své spisy byl svěřil, dobývati. V tak trudných okoličnostech arciže jednotlivec divy a zázraky v spisovatelství činiti nemůže."

Keď teda Kuzmány nechcel naďalej doplácať na vydávanie Hronky, musel ju roku 1838 zastaviť. Stalo sa tak teda nie pre nedostatok dopisovateľov. (Píše o tom v Květoch aj J. M. Hurban: „Hronka alespoň pre nedostatek článků nezahynula“.) Druhou, aj keď nie takou významnou príčinou, podľa Gustáva A. Grossmanna, bola spisovná čeština, v ktorej časopis vycháchzal. To vraj odraďovalo od neho menej školených čitateľov, ktorí dávali prednosť pre nich zrozumiteľnejšej, silne slovakizovanej češtine.

Zastavenie Hronky sa na Slovensku pociťovalo ako prejav neúspechu národného hnutia, pretože podľa názoru mnohých, zo Slovákov nič nebude, pokiaľ nebudú mať vlastné noviny a časopisy. Pravoslav Červenák vtedy písal, že zastavenie Hronky Slovákov veľmi zarmucuje preto, lebo ich presvedčuje, že nie sú schopní udržať pri živote ani jeden vlastný časopis. Preto aj na jeseň toho istého roku Spolok učenců řeči a literatury československé pri bratislavskom ev. lýceu žiadal Daniela Licharda, aby v Banskej Štiavnici ako predseda študentského štúrovského spolku nahradil zaniknutú Hronku založením iného literárneho časopisu, čo sa však nestalo. V nasledujúcich rokoch požiadavka založenia, alebo obnovenia slovenského literárneho časopisu stratila svoj primárny význam. Do popredia sa vtedy dostala snaha o založenie slovenských politických novín.