Husľový koncert (Čajkovskij)

Husľový koncert D-dur, Op. 35 je dielo ruského skladateľa Piotra Iljiča Čajkovského.

Čajkovskij (vpravo) s huslistom Josifom Kotekom

Skladateľ koncert skomponoval na jar roku 1878 v švajčiarskom Clarens, ležiacom na brehu Ženevského jazera. V tejto prírodnej idyle sa skladateľ spamätával z depresií a pokusu o samovraždu spojeného s nevydareným manželstvom s Antoninou Ivanovnou Miľjukovovou. Počas tohto pobytu ho navštívil jeho bývalý žiak z moskovského konzervatória, huslista Josif Kotek. Žiak, pre ktorého mal Čajkovskij slabosť sa stal silným impulzom pre skomponovanie husľového koncertu. Skladateľ bol s dielom hotový v priebehu mesiaca, pričom stihol skomponovať i novú verziu druhej vety, ktorou nahradil pôvodnú, ktorú považovali Kotek i Čajkovského brat Modest za slabšiu. Keďže Kotek nemal také renomé, aby mohol nové dielo hrať na premiére, Čajkovskij dedikoval dielo Leopoldovi Auerovi. Ten po zhliadnutí partu však náročný koncert označil za nehrateľný a odmietol ho naštudovať. Premiéru koncertu tak nakoniec odohral huslista Adolf Brodsky s dirigentom Hansom Richterom v roku 1881 vo Viedni. Koncert si však nezískal náležitú pozornosť a presadil sa až po prevedení v Londýne. O jeho popularitu sa významným spôsobom zaslúžil huslista českého pôvodu Karel Halíř.

Koncert má tri vety:

1. Allegro moderato
2. Canzonetta. Andante
3. Finale. Allegro vivacissimo

Typická dĺžka skladby je približne 34 minút.

Dielo je nápadité, plné spontánnosti a vitality už od prvých taktov. Tie prináša orchester so svojou predohrou, ktorej melódia sa podobne ako v Čajkovského prvom klavírnom koncerte, v priebehu skladby už neopakuje. Potom s veľkým entuziazmom nastupujú sólové husle s hlavnou témou. Po druhej téme, označenej Molto espresivo, sa vracia hlavná téma v plnokrvnom znení orchestra. Nasleduje prevedenie, na ktoré naväzuje efektná kadencia. Tá končí dlhým trilkom, do ktorého jemne vstupuje orchester s reprízou hlavnej témy, ktorú hrá flauta. Už po pár taktoch sa k téme pridávajú husle. Po repríze je veta zakončená kódou. Druhá veta je známa Canzonetta v 3/4 takte. V kontraste s prvou vetou je typicky rusky zádumčivá až elegická. Canzonetta prechádza plynule do poslednej vety. Tou je iskrivé rondo, v ktorom sa sólista musí popasovať so strhujúcim tempom. Kóda na konci vety završuje celú skladbu.

Čajkovského husľový koncert je vďaka melodickej bohatosti a výborne zvládnutému orchestrálnemu i husľovému partu reprezentatívnym dielom celého husľového repertoáru. Je to nepochybne virtuózny kus, ktorý je výzvou pre každého sólistu.