Husľový koncert (Brahms)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Koncert pre husle a orchester D-dur, Op. 77
Johannes Brahms
Druh skladby koncert
Hudobný štýl Romantizmus
Vznik 1878
Približná dĺžka 42 minút
Časti skladby
  1. Allegro non troppo
  2. Adagio
  3. Allegro giocoso, ma non troppo vivace: Poco piu presto
Inštrumentácia

Husľový koncert D-dur, Op. 77 je dielo Johannesa Brahmsa.

Vznik a charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Husľový koncert autor zložil, podobne ako svoju druhú symfóniu, počas letného pobytu v rakúskych Alpách. Keďže si bol dobre vedomý toho, že neovláda husľovú techniku, pri komponovaní sa často radil s huslistom Josephom Joachimom, ktorému koncert aj venoval. Napriek tomu že Brahms neskôr lichotivo pripisoval zodpovednosť za sólový part Joachimovi, pravdou je že akceptoval len veľmi málo jeho pripomienok. Joachim dielo v premiére hral na Nový rok 1879 v Lipsku, pod vedením samotného Brahmsa. Tak ako mnoho ďalších Brahmsových skladieb bol koncert prijatý chladne. Neobsahoval typické husľové virtuózne pasáže, kvôli čomu ho dirigent Hans von Büllow označil ako koncert „proti husliam“. Slávny husľový virtuóz vtedajšej doby Pablo de Sarasate odmietol koncert hrať so slovami: „Vari si nemyslíte, že som natoľko klesol, aby som stál na pódiu s husľami v ruke, zatiaľ čo hoboj hrá jedinú melódiu v celej skladbe?“ Brahmsovi však bola vzdialená virtuózna povrchnosť, vo svojom diele sledoval hlbší cieľ. Sólový part je integrálne podriadený stavbe celej skladby bez ohľadu na pohodlie huslistu. Dielo preto patrí medzi najnáročnejšie v husľovej literatúre, vysoké požiadavky kladie hlavne na ľavú ruku, kde sa vyskytujú časté dvojhmaty, veľké skoky a iné náročné prvky.

Popis[upraviť | upraviť zdroj]

Koncert vo svojej prísnej forme ukrýva romanticky vášnivý obsah. Z prvej vety cítiť vrúcnosť, občas znie aj trpko, ale každopádne vyjadruje radosť z tvorby a hrania. Po nej nasleduje jemné a svietivé Adagio, v ktorej sa okrem huslí krásne uplatňuje sólový hoboj. Badať tu dojmy južného slnka, ktoré skladateľ obdivoval v Taliansku v roku, kedy zložil koncert. V záverečnej vete husle nastupujú od prvého taktu spolu orchestrom v temperamentnej hudobnej myšlienke. Často sa uvádza, že uhorskú melodiku zvolil skladateľ s prihliadnutím na Joachimov pôvod (narodil sa blízko Bratislavy). Pravdou však je, že u Brahmsa sú uhorské inšpirácie v jeho dielach pravidlom - nachádzame ich v záverečných vetách všetkých jeho koncertov.

Kvôli nezvyčajným nárokom na sólistu bol Joachim na istý čas jediným interpretom tohto koncertu. K jeho znovuoživeniu došlo až začiatkom 20. storočia, kedy si naň trúfli aj iní sólisti. Až s odstupom času bol adekvátne ocenený a dnes sa radí k piatim najznámejším husľovým koncertom. Medzi najviac cenených interpretov koncertu patril ruský virtuóz David Oistrach.

Vybrané nahrávky[upraviť | upraviť zdroj]