Hyenovité

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Hyaenidae)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Hyenovité
Hyaenidae.jpg
Všetky známe žijúce druhy: (zhora dole) Hyena škvrnitá (Crocuta crocuta), Hyena hnedá (Parahyaena brunnea), Hyena pásavá (Hyaena hyaena) a Hyenka cibetkovitá (Proteles cristatus)
Kmeň (phylum) Chordáty Chordata
Podkmeň (subphylum) Stavovce Vertebrata
Nadtrieda (superclassis) Čeľustnatce Gnathostomata
Stupeň Štvornožce Tetrapoda
Trieda (classis) Cicavce Mammalia
Podtrieda (subclassis) Živorodé Theria
Nadrad (superordo) Placentovce Eutheria
Rad (ordo) Mäsožravce Carnivora
Podrad (subordo) Suchozemské Fissipedia
Nadčeľaď (superfamilia) Herpestoidea
Čeľaď (familia) Hyenovité Hyaenidae
Vedecký názov
Hyaenidae
Gray, 1821
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Hyenovité (lat. Hyaenidae) je čeľaď mäsožravcov. Slovenský názov väčšiny (staršie všetkých) rodov z tejto čeľade (pokiaľ vôbec majú slovenské meno) je hyena.

Vzhľadom pripomínajú psovité, v skutočnosti sú však bližšie k mačkovitým mäsožravcom, cibetkám a ženetkám.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Spoločným rysom členov tejto čeľade je veľká hlava a uši, dlhé predné a krátke zadné končatiny, hriva presahujúca zo šije na chrbát – s výnimkou hyeny škvrnitej, huňatý chvost a krátke tupé nezaťahovateľné pazúry. Hyeny majú štyri prsty na predných a zadných nohách – hyenky majú päť prstov na predných a štyri na zadných končatinách. Charakteristické pre nich je aj zvažujúca sa chrbtová línia. Kožušina je škvrnitá alebo pásavá (hyena hnedá má pása len na nohách).

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Hyeny a hyenky sa vyskytujú predovšetkým v Afrike, ale hyena škvrnitá sa vyskytuje aj na Blízkom východe a v Prednej Indií. Jedinci z tejto čeľade obývajú savany, krovinaté oblasti a polopúštne habitaty.

Správanie[upraviť | upraviť zdroj]

Hyeny a hyenky sú prevažne nočné tvory, ktoré si vyhrabávajú nory, v ktorých sa ukrývajú dospelé jedince a mláďatá – v prípade hyeny škvrnitej si útočisko v norách vyhľadávajú len mláďatá. Hyeny su teritoriálne cicavce a svoje územia si značkujú pachovými výlučkami vysunuteľnej análnej žľazy. Takmer všetky druhy z tejto čeľade sú spoločenské – s výnimkou hyenky cibetkovitej, ktorá je samotárske zviera. Hyeny hnedé a pásavé žijú v skupinách, hyeny škvrnité vytvárajú veľké skupiny - zvané klany. Tieto skupiny môžu pozostávať až z 80 jedincov. Keď mláďaťa hyeny škvrnitej, ale aj hyeny hnedej dosiahnu vek 2 – 3 mesiacov, sú prenesené do spoločnej nory, kde ich vyživuje každá samica, ktorá má mlieko. Mláďatá zostávajú v nore až do odstavenia, keď sú schopné zúčastňovať sa s dospelými pri love a pri hľadaní potravy, čo býva zvyčajne vo veku okolo 7 mesiacov.

Lov a potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Hyeny sa vyznačujú širokou papuľou, zubami, ktorými drvia kosti a neuveriteľne silnými čeľusťami – majú ich najsilnejšie spomedzi cicavcov podobnej veľkosti. Najzdatnejším lovcom spomedzi členov tejto čeľade je hyena škvrnitá. Pri love vo svorke dokáže zdolať aj korisť vo veľkosti zebry. Okrem toho je tento druh veľmi výkonný nekrofág. Klany hyen škvrnitých sú schopné odohnať leva od koristi. Hyena pásavá sa rovnako ako hyena hnedá živí poväčšine zdochlinami, okrem toho občas ulovia malú korisť.

Trávenie[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky hyeny sú schopné stráviť aj kožu a kosti, ktoré iné cicavce stráviť nedokážu. Časti potravy, ktoré nevedia stráviť – ako sú väzivá, srsť a kopytá vyvrátia. Zaujímavé je, že hyenka cibetkovitá, ktorá má rovnaké tráviace schopnosti, nežerie väčšie živočíchy. Hyenka má drobné zuby a lepkavý jazyk, ktorý jej dobre slúži na vyťahovanie termitov. Pri získavaní tejto potravy jej málokto konkuruje, prístup k nej vyžaduje minimálne úsilie a jej výživná hodnota je prekvapivo vysoká. Za jedinú noc môže hyenka skonzumovať až 200 000 termitov.

Systematika[upraviť | upraviť zdroj]

Novší systém[1]:
hyenovité:


Starší systém podľa McKenna and Bell (1997) [2]:
hyenovité:

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

BURNIE, David; KOVÁČ, Vladimír, a kol. Zviera: Obrazová encyklopédia živočíšnej ríše. Bratislava : Ikar, 2002. ISBN 80-551-0375-5. S. 623.