Iliušin Il-2

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Iľjušin Il-2)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Il-2 „Šturmovik“
Il2 sturmovik.jpg
Il-2m3 Šturmovik v najrozšírenejšej verzii
Základne informácie
Výrobca Iliušin
Konštruktér Sergej Vladimirovič Iliušin
Prvý let 2. októbra 1939
Zavedený 1941
Vyradený 1949 (Česko-Slovensko)
1954 (Juhoslávia a Bulharsko)
Charakter vyradený
Hlavný používateľ VVS RKKA
Česko-Slovensko
Výroba 1941 – 1945
Vyrobených 36 183
Varianty Iliušin Il-10
Iliušin Il-2 v múzeu vo Varšave

Iliušin Il-2 „Šturmovik“ (po rusky: Ил-2 „Штурмовик“, v kóde NATO: Bark) bolo bojové lietadlo používané najmä letectvom Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny. Je to jedno z najmasovejšie vyrábaných lietadiel – celkom bolo vyrobených 36 183 strojov všetkých verzií. Stroj drží dodnes prvenstvo ako najviac vyrábané vojenské lietadlo.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Lietadlo Il-2 vzniklo na základe požiadaviek sovietskych vzdušných síl na lietadlo pre spoluprácu s pozemnými silami. Vývoj tohto typu začal v druhej polovici 30. rokov z iniciatívy konštruktéra Sergeja Iliušina.

Prvý prototyp s interným označením CKB-55 (armádne označenie bolo BŠ-2), vzlietol 2. októbra 1939. Unikátom jeho konštrukcie na tú dobu bolo pancierovanie, ktoré sa začínalo pancierovým kužeľom vrtule a končilo až za sedadlom pilota, kde sa nachádzal strelec guľometu. Krídla boli celokovové a iba zadnú časť trupu tvorilo drevo. Stroj poháňal motor Mikulin AM-35. Napriek slušným letovým vlastnostiam bol stroj armádou kritizovaný za malú rýchlosť a slabú výzbroj. Bol požadovaný jednomiestny, lepšie pancierovaný stroj, s výzbrojou najmenej dvoch kanónov a dvoch guľometov, so zväčšeným doletom a možnosťou niesť bomby. Kabína bola upravená na jednomiestnu a stroj sa musel spoliehať na ochranu sprievodných stíhačiek. Upravený prototyp CKB-57, bol poháňaný silnejším motorom AM-38 a vzlietol 12. októbra 1940. Už pred ukončením skúšok bol uznaný za spôsobilý pre sériovú výrobu a zavedený do výroby. Prvé stroje sa dostali k jednotkám už pred napadnutím ZSSR v máji 1941. Za jediný mesiac, ktorý zostával Sovietskemu zväzu do začiatku vojny nemohlo byť preškolenie pilotov ešte ani poriadne rozbehnuté, čo malo spočiatku spolu s absenciou stíhacej ochrany v prvej fáze bojov za následok katastrofické straty v bojoch so stíhačmi Luftwaffe. Bolo evidentné, že bude opäť nutné zasiahnuť do konštrukcie a spraviť miesto pre zadného strelca, navyše kvôli narastajúcemu nedostatku hliníka sa začal trup a neskôr aj krídla vyrábať z dreva. To však malo za následok zvýšenie hmotnosti a tým aj pokles výkonov. Potreba pasívnej obrany však bola natoľko naliehavá, že ešte pred zavedením modernizovaného Il-2m3 do výroby, bolo nespočetné množstvo jednomiestnych Il-2 v poľných podmienkach upravených tak, aby mohli niesť aj palubného strelca, ovládajúceho veľkorážny guľomet UBT. Počas vojny sa paleta typov ďalej rozširovala. Laborovalo sa najmä s výzbrojou. Na konci vojny bola zavedená modernizovaná verzia Il-10.

Nasadenie a používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Il-2m3 nad Berlínom, 1945

Il-2 si počas svojho nasadenia na frontoch Veľkej vlasteneckej vojny čoskoro získal dobrú reputáciu. Jeho objavenie sa bolo pre Nemcov nemilým prekvapením. Nehľadiac na to, že taktika nasadenia bitevných lietadiel na priamu podporu pozemných vojsk bola iba v plienkach, začali sovietske stroje spôsobovať nepriateľom silné straty a vyvolávať paniku v jeho radoch. Nepriatelia začali strojom Il-2 čoskoro hovoriť „čierna smrť“. V sovietskej armáde bol nazývaný napríklad: „lietajúci tank“, „iliuša“ alebo „hrbatý“. Asi najznámejšou prezývkou sa však stal názov „šturmovik“, ktorý sa stal aj oficiálnym názvom bitevných lietadiel a jeho ďalších nástupcov. V Česko-Slovensku boli bojové iľjušiny známe pod prezývkou „kombajn“, kvôli charakteristickému zvuku motora.

Ako sa zväčšoval počet dostupných šturmovikov a vzrastali skúsenosti veliteľov začala sa stabilne používať taktika útoku v štvorčlenných poprípade osemčlenných rojoch zostavených z dvojíc strojov. Spôsoby ich nasadenia však boli veľmi rôznorodé. Často sa k svojim cieľom približovali a útočili na ne z malej výšky do 20 m. Účinnou sa ukázala tiež formácia zoradená lineárne šikmo do výšky. Najvyššej presnosti pri útoku na pozemné ciele palubnými zbraňami sa dosahovalo pri útoku z výšky 800 až 1 200 m pod uhlom 20 až 25°. Pri obrane pred stíhačmi nepriateľa zase často vytvárali takzvaný pekelný kruh, kedy aspoň 8 šturmovikov lietalo v kruhu tak, že každý mohol kryť paľbou stroj, ktorý letel pred ním. Počas protiútoku pri Stalingrade operovalo nad touto oblasťou frontu okolo 575 šturmovikov. Práve v tej dobe začalo sovietske letectvo vo veľkej miere používať novú verziu Il-2m3, so zadným streliskom, v ktorom sedel strelec s veľkorážnym guľometom. Táto verzia sa ukázala ako najživotaschopnejšia a bola používaná do konca druhej svetovej vojny. Niektoré pramene uvádzajú, že v určitom období malo sovietske letectvo až 12 000 šturmovikov.[1] Avšak podľa ruských zdrojov mala červená armáda v máji 1945 k dispozícii iba 3289 strojov Il-2 a 146 Il-10.

Na strojoch Il-2 slúžilo alebo získalo vyznamenania Hrdina Sovietskeho zväzu mnoho známych letcov ako napríklad Ivan Dračenko, Georgij Aleksejenko, alebo letkyňa Anna Jegorova, ktorá odlietala na strojoch Il-2 260 bojových misií. Stroje sa stali známe a obľúbené medzi posádkami aj vďaka svojim letovým vlastnostiam a najmä veľkej pevnosti draku, ktorý vydržal i veľmi ťažké poškodenie, ktoré denno denne hrozilo týmto strojom pri operačnej činnosti od protilietadlovej obrany a nepriateľského letectva.

Verzie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Il-2
  • Il-2m3
  • Il-2T Torpédonostná verzia
  • Il-2I jednomiestny "šturmovik" bez guľometov, s väčším počtom munície do kanónu, používaný na ochranu iných verzií IL-2 pred nepriateľskými stíhačkami.

Špecifikácie (Il-2m3)[upraviť | upraviť zdroj]

Technický popis[upraviť | upraviť zdroj]

Iliušin Il-2m3 bol dvojmiestny jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídel bola potiahnutá duralom, drevená kostra chvostových plôch potiahnutá preglejkou. Neskoršie verzie mali chvostové plochy takisto duralové. Trup v prednej časti tvorila pancierová a v zadnej preglejková škrupina. Stroj mal zaťahovací podvozok, hlavné podvozkové nohy sa zatvárali smerom dozadu do zvláštnych gondol, zadné ostrohové koliesko bolo pevné.

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Ilyushin Il-2M3 two-view silhouette.png
  • Posádka: 2 (pilot a zadný strelec)
  • Dĺžka: 11,60 m
  • Rozpätie: 14,60 m
  • Výška: 4,20 m
  • Plocha krídel: 38,50 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 4 360 kg
  • Vzletová hmotnosť: 6 160 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × radový kvapalinou chladený dvanásťvalec Mikulin AM-38 s výkonom 1 285 kW, ktorý poháňal trojlistú nastaviteľnú vrtuľu VIŠ-225

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 414 km/h (vo výške 3 000 m)
  • Dolet: 720 km
  • Dostup: 5 500 m alebo až 7 800 m
  • Stúpavosť: 10,4 m/s
  • Pomer výkon/hmotnosť: 0,21 kW/kg

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Rôzne varianty výzbroje:

  • 2× 20mm kanón ŠVAK v krídlach s 500 nábojmi pre každý a 2× 7,62mm guľomet ŠKAS v krídlach
  • 2× 23mm kanón VJa-23 s 300 nábojmi pre každý v krídlach a 2× 7,62mm guľomet ŠKAS v krídlach
  • 1× pohyblivý 12,7 mm guľomet UBT so 150 nábojmi, ovládaný zadným strelcom

Nesené bomby a rakety:

  • 4× 100 kg bomba v bombovnici
  • 2× 100 kg alebo 250 kg bomba na vonkajších závesníkoch pod krídlami
  • 8× neriadené strely RS-82 alebo RS-132 pod krídlami (v prípade, že neniesol inú podvesenú výzbroj)

Porovnateľné stroje[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Chris Bishop, 2002: The Encyclopedia of weapons of World War II, Barnes & Noble, Inc., ISBN 0-7607-1022-8, s. 346

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]