Iba deň

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Iba deň
Originálny názov Iba deň
Štát Česko-Slovensko
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1988
Filmový štáb
Réžia Michal Ruttkay, VladimÍr Štric, Kvetoslav Hečko
Scenár Štefan Uhrík
Hudba Michal Pavlíček
Kamera Peter Beňa, Dodo Lietavec, Viktor Svoboda
Herecké obsadenie
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD

Iba deň je slovenský film. Bol inšpirovaný novou vlnou v rámci obrazu človeka v osemdesiatych rokoch. „Zvláštnym paradoxom filmu je, že jeho poetika súvisí s ironizovaním banality, so záľubou v anonymných ľuďoch z ulice, s averziou k výrazne dramatickým situáciám, čiže s ideálmi filmárov novej vlny.“[1]

Zatriedenie diela[upraviť | upraviť zdroj]

Osemdesiate roky v slovenskom hranom filme sú charakteristické pomerne veľkým množstvom debutantov. Na Kolibe sa približne v tomto období začalo uvažovať nad poviedkovým filmom, ktorý by dal priestor hneď niekoľkým autorom naraz. Zatiaľ čo v Česku nemali s touto koncepciou dobré skúsenosti – filmy ako Přátelé bermudského trojúhelníku (1987) či Figurky ze šmantů (1987) nezaznamenali výrazný úspech. Typ poviedkového filmu nie je v rámci slovenskej ani českej kinematografie žiadna novinka – za zmienku stojí debut Petra Solana Čert nespí z roku 1956, ktorý spolurežíroval František Žáček. Film sa skladá z troch samostatných satirických poviedok, ktoré boli k sfilmovaniu vybrané z tvorby Petra Karvaša.

Tri poviedky spája do jedného filmu aj snímka Iba deň, scenáristicky pripravená Štefanom Uhríkom. Napriek tomu, že tu debutovali traja vo vyjadrovaní rozdielni režiséri – Michal Ruttkay, Kvetoslav Hečko a Vladimír Štric, filmu sa podarilo udržať jednoliatosť, a to najmä vďaka scenáru. Ten pôsobí, akoby jeden príbeh bol účelne rozdelený na tri časti, čo mu však neubralo na kvalite. Zatiaľ čo v spomínanom Čert nespí sa kriticky nazerá na socialistické 50. roky, Iba deň predstavuje trojicu hrdinov, ktorí sa akosi nevedia spamätať z uvoľnenia v 60. rokoch a následnej normalizácie v 70. rokoch. Istá kritika sa preniesla z „doby“ a „systému“ na postavy poznačené „dobou a systémom“.

Načrtnutie deja[upraviť | upraviť zdroj]

Ako prezrádza samotný názov, príbeh sa odohráva v jeden deň každej z troch hlavných postáv. Jednotlivé časti sú pomenované podľa hudobných nástrojov, na ktoré hrajú. Traja bývalí členovia bigbítovej kapely sa majú večer stretnúť spolu s jej spevákom a lídrom a zahrať si opäť spolu po dvadsiatich rokoch. Keď sa im napokon, aj napriek rôznym problémom, podarí večer stretnúť, zisťujú, že spevák, ktorému sa ako jedinému podarilo presadiť v hudobnej oblasti, zmizol.

Napriek miernym rozdielom vo vyjadrovaní sa podarilo zachovať jednoliatosť a rovnakú poetiku filmu. Ilustratívne zameraný Vladimír Štric v poviedke Basa spôsobom istého refrénu vyjadruje starosť cez postavu Pipca nad unáhleným a konzumným spôsobom života. V poviedke Bicie sa objavuje zase isté metaforické vyjadrovanie. Režisér Michal Ruttkay sa zamýšľa nad morálkou hlavnej postavy – učiteľa Laca. V poslednej poviedke, dokumentaristicky ladenej Gitare, Kvetoslav Hečko predstavuje Stana, ktorý snáď najviac žije v minulosti a v smútku za minulosťou a nevie sa postaviť zodpovedne k rodine a blízkym. Každá z postáv rieši závažné morálne otázky.

Autorom hudby je Michal Pavlíček. Piesne a texty sú súčasťou sujetu a často sa vyjadrujú priamo k deju. Úlohou je zdôrazniť niečo smiešne či negatívne.

Téma[upraviť | upraviť zdroj]

Film má dve roviny. V prvej sa stretávame s troma postavami, bývalými členmi kapely, ktorí sa snažia stretnúť a zahrať si, snáď naposledy. Z filmu jasne cítiť generáciu, ktorej sny boli dobou, v ktorej žili, bezvýchodiskovo potlačené. V druhej rovine sa však kritika vzťahuje aj na samotné postavy a ich prehrešky. Či už je to snaha o manipulatívny predaj záhrady, alebo vydieranie žiaka, ani jedna z postáv sa nespráva morálne správne. A to už s dobou, v ktorej žijú nemá nič spoločné. Michal Ruttkay v rozhovore spomína: „Najväčším problémom generácie z nášho filmu nie je to, že im niekedy ktosi zakázal hrať anglické hity, alebo že im ostrihali vlasy. Jej vnútorný rozpor je v tom, že ich nikto nenaučil samostatne myslieť. Dnes táto generácie dostáva možnosť, aby sa prejavil, priamo to od nej žiadajú, ale ona je v rozpakoch – celý produktívny vek nikto nebol zvedavý na jej názor a zrazu ho má samostatne, iniciatívne a tvorivo vyjadriť!“[2]

Ohlasy z tlače[upraviť | upraviť zdroj]

Film bol prijatý v celku pozitívne. Vyzdvihoval sa najmä scenár, ktorý dokázal prepojiť tri príbehy s rôznym typom postáv bez komplikácií so súrodosťou. Jozef Bobok píše: „Je to nepochybne aj zásluha mladého scenáristu Štefana Uhríka, ktorý sa v poviedkach nazvaných podľa hudobných nástrojov zrejme pohybuje v prostredí, ktoré mu je dôverne známe a dokázal aj na malej ploche filmovej poviedky nielen načrtnúť niekoľko životných a svojských postáv, ale aj nadhodiť niekoľko závažných problémov.“[3]

Jarmila Andrejčáková poznamenáva: „Spoločný príbeh ich (režisérov, pozn. autorka) tlačil do rovnakého výberu vyjadrovacích prostriedkov, do rovnakej poetiky, rovnakého postupu. Nemali vlastne možnosť po svojom, každý zvlášť, pristúpiť k téme, stvárniť ju cez vlastnú, špecificky svojskú a svoju optiku.“[4] Ale zároveň dodáva: „Divák, samozrejme, problém troch režisérov filmu Iba deň nebude vnímať. Príbeh je napokon v oboch svojich rovinách zaujímavý a dostatočne dramaticky vystupňovaný na to, aby zaujal.“[4]

Katarína Hrabovská sa tiež vyjadruje k problematike troch režisérov: „Tento rovnaký postoj má za následok ujednotený štýl. A azda nedostatok priestoru vedie k múdrym, obsažným zámlkám.“[5]

Tvorcovia[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Václav Macek – Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie (Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997), s. 412 - 413.
  2. Ľuboš Dojčan, „Úprimnosť je podmienkou“, in: Smena, 15. 2. 1989, s. 6.
  3. Jozef Bobok, „Kľúč by bol“, in: Pravda, 3. 1. 1989, s. 43
  4. a b Jarmila Andrejčáková, „Šanca – ale s podmienkou“, in: Rolnické noviny, 1, 9. 2. 1989, s. 43.
  5. Katarína Hrabovská, „Iba deň“, in: Film a divadlo, 33, č. 10, 1989, s. 22 – 23.