Indukčný ohrev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Zdroj indukčného ohrevu
Cievka indukčného ohrevu

Indukčný ohrev je metóda ohrevu elektricky vodivého materiálu (obvykle kovu) vírivými prúdmi, ktoré sa v ňom indukujú elektromagnetickým poľom. Ohrev sa vykonáva cievkou s niekoľko málo závitmi, do ktorej sa umiestni ohrievaný materiál. Cievka je napájaná striedavým napätím od frekvencie 5 kHz, až do frekvencie niekoľkých desiatok až stoviek kHz. Nižšie frekvencie sa používajú na ohrievanie veľkých predmetov, vyššie frekvencie na ohrev drobných a tenkostenných predmetov.

Pri výkonnejších zariadeniach býva cievka chladená vodou, ktorá preteká jej vnútrom.

Používané frekvencie indukčného ohrevu[upraviť | upraviť zdroj]

Frekvencia (kHz) Veľkosť ohrievaného materiálu
5 – 30 Silné materiály
100 – 400 Malé diely
480 Mikroskopické kúsky

Využitie[upraviť | upraviť zdroj]

V oceliarstve a metalurgii neželezných kovov[upraviť | upraviť zdroj]

Spájkovanie, žíhanie, zváranie, tavenie a pod.

V domácnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Indukčné variče

Výhody/nevýhody indukčného ohrevu[upraviť | upraviť zdroj]

Výhody indukčného ohrevu[upraviť | upraviť zdroj]

  • relatívne vysoká účinnosť a nízke straty, (ohrev vzniká v ohrievanom telese) narozdiel od iných zdrojov, (pecí) kde je teleso ohrievané vonkajším zdrojom tepla
  • ekonomicky úsporný zdroj, (narozdiel od iných zdrojov, napr. fosílnych palív)
  • možnosť zohrievania v ochrannej atmosfére alebo vo vákuu
  • čistá prevádzka

Nevýhody indukčného ohrevu[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Induktiolämmitys na fínskej Wikipédii a Indukční ohřev na českej Wikipédii.