Invázia Spojencov na Sicíliu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Invázia Spojencov na Sicíliu
Súčasť druhej svetovej vojny
SC180476.jpg
Americká loď Robert Rowan exploduje po zásahu nemeckým bombardérom pri Gele 11. júla 1943.
Dátum 9. júl - 17. august 1943
Miesto Sicília,Taliansko
Výsledok Víťazstvo spojencov
Protivníci
Veľká BritániaSpojené kráľovstvo
US flag 48 stars.svg USA
Canadian Red Ensign 1921-1957.svg Kanada
Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Flag of Italy (1861-1946).svg Taliansko
Velitelia
US flag 48 stars.svgDwight D. Eisenhower
US flag 48 stars.svgGeorge S. Patton
Veľká BritániaBernard Montgomery
Veľká BritániaHarold Alexander
Flag of German Reich (1935–1945).svg Albert Kesselring
Flag of German Reich (1935–1945).svgFridolin von Senger und Etterlin
Flag of Italy (1861-1946).svg Alfred Guzzoni
Sila
478 000 mužov
14 000 vozidiel
600 tankov
230 000 talianskych vojakov
60 000 nemeckých vojakov
1 400 lietadiel
260 tankov
Straty
24 034 mŕtvych, ranených a nezvestných 29 000 mŕtvych, ranených a nezvestných
140 000 zajatých
Zoznam bitiek II. svetovej vojny

Invázia Spojencov na Sicíliu, známa aj pod krycím označením operácia Husky, začala 9. júla 1943 a spôsobila vyhnanie jednotiek Osi z celého ostrova. Bola prvou rozsiahlou operáciou západných Spojencov na európskej pevnine po roku 1940 a bola začiatkom Talianskeho ťaženia.

Operácia začala z noci 9. na 10. júla a skončila 17. augusta. Strategicky táto invázia dosiahla pre spojencov strategické a oporné body. Z tadiaľto mohli spojenci sledovať nepriateľské letecké, pozemné a námorné sily a tiež bolo otvorené Stredozemné more. Po invázii bol zvrhnutý taliansky diktátor Benito Mussolini a bol možný útok na taliansku pevininu.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Plány Spojencov na ďalší postup[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi 14. a 24. januárom 1943 sa v Casablance stretli generálne štáby Spojeného kráľovstva a USA, aby prediskutovali, kde budú pokračovať v ďalších ozbrojených akciách. Rokovania sa zúčastnil americký prezident Roosevelt s britských premierom Churchillom. Najvyšší predstavitelia síce nezasahovali do rokovania priamo, keď plánovanie prenechali na generálnych štáboch, ale sami povedali posledné slovo.

Zatiaľ čo sa Briti domnievali, že by sa mali využiť čo najrýchlejšie víťazstvo v Severnej Afrike k invázii na Apeninský polostrov, Američania sa chceli vrátiť k plánu invázie cez Lamanšský prieliv do Francúzska a k otvoreniu druhej fronty vo Francúzsku. Churchill mal svoj vlastní plán, ktorý chcel presadiť i cez začiatočný odpor Američanov. Hodlal zaútočiť na Taliansko a urýchlene ho vyšachovať z vojny, dostať sa na Balkánsky polostrov a odtiaľ po osi BelehradVaršava až do Nemecka. O potrebe takéhoto, veľmi ťažko realizovateľného plánu bolo nutné presvedčiť hlavne odporcov talianskeho ťaženia generála G.C. Marshalla.

Marshall totiž oprávnene tvrdil, že operácie v Severnej Afrike bola druhoradá ,a málo významná. Skôr musia spojenci napnúť všetky svoje sily, najmä ak chcú otvoriť druhý front v západnej Európe. Churchill, ale i ostatní si uvedomovali, že k invázii cez La-Manche ešte nie sú spojenecké vojska dostatočne pripravené. Nakoniec sa všetci zhodli na tom, že po skončení Afrického ťaženia nemôžu spojenecké vojska zostať v nečinnosti a musí dôjsť k ich nasadeniu do boja. Otázkou zostávalo kde. V hre boli dve varianty v Stredomorí. Prvý bol útok na Sicíliu. V prospechu toho to návrhu figurovalo, že po dobytí ostrova by bolo možné okamžite zaútočiť na Taliansko, silám Osi by bolo zároveň znemožnené útočiť na spojeneckú lodnú prepravu medzi Sicíliou a Tuniskom.

Druhou možnosťou bolo obsadenie ostrova Sardínia a Korzika, čím by si Spojenci vytvorili skvelú pozíciu pre inváziu do vnútrozemia Talianska alebo do južného Francúzska. Navyše by sa výrazne zlepšila možnosť bombardovania južného Nemecka. Generálne štáby sa nakoniec rozhodli pre obsadenie Sicílie. Vrchným veliteľom spojeneckých vojsk bol opäť menovaný generál Dwight D. Eisenhower. Výsadkári mali byť prevezení v júli 1943. Celá operácia dostala krycí názov Husky.

Plán invázie[upraviť | upraviť zdroj]

Plán pre inváziu na Sicíliu začala byť zostavovaný už v februári 1943. Vtedy však ešte nebolo isté, kedy a ako sa skončia boje v Severnej Afrike. Sicíliu bránila silná posádka, do začiatočnej fázy operácie bolo nutné nasadiť minimálne 6 divízií. Začiatkom jari 1943 bol konečne stanovený dátum operácie a vyčlenené sily, s ktorými mohli velitelia stredomorskej oblasti počítať. K invázii malo dôjsť začiatkom júla. Zúčastniť sa jej mali britská 8. a americká 7. armáda, združená do 15. skupiny armád pod velením britského generála Harolda Alexandra. Celkom táto skupina armád mala 13 divízií, 3 samostatných brigády, 3 jednotky commandos a 3 prápory Rangers. Dohromady 478 tisíc mužov, z toho 250 tisíc Britov a 228 tisíc Američanov, väčšina z nich už mala bojové skúsenosti. Zo začiatku sa počítalo s vylodeným armád v dvoch priestoroch značne vzdialených od seba – na západe a na juhovýchode ostrova. V apríli bol plán uznaný za príliš riskantný, a tak sa začal spracovávať nový variant, podľa neho mali všetky sily zasadiť úder na juhu Sicílie.

Obrana Sicílie[upraviť | upraviť zdroj]

12. mája 1943 sa vzdali zvyšky vojsk Osi v Severnej Afrike, celkovo asi 250 000 vojakov, z ktorých asi 2/3 boli Taliani. 6 mesiacov predtým, týždeň pred Vianocami roku 1942 sa sovietskym vojskám podarilo uštedriť ťažkú porážku talianskej 8. armáde, držiacej postavenia severne od Stalingradu. Bolo pri tom zajatých alebo zabitých asi 130 000 Talianov. Nálada v Taliansku tak v dôsledku porážok dosiahla ešte viac protivojnový ráz. Toto fakt Spojencom významne pomohol.

Americkí vojaci pri postupe s mínometom.

Obranu Sicílie tvorili divízie 7. talianskej armády pod velením generála Alfreda Guzzoniho. Pod talianske velenie pripadla i nemecká 15. divízia tankových granátnikov a tanková divízia Hermann Göring, ktorá sa sem presunula po značných stratách v Severnej Afrike a reorganizovala sa. Začiatkom júla 1943 generál Guzzoni velil 230 tisícom talianskych vojakov s rôznou úrovňou výcviku a 28 tisícom Nemcov, ich počet sa v priebehu bojov na Sicílii zvýšil asi na 60 tisíc mužov.

Jednotky pobrežnej obrany sa skladali zo zle vyzbrojených a nedostatočne vycvičených vojakov talianskej 7. armády. Hlavným nedostatkom obrannej línie bol nedostatok diel, na 8 kilometrov fronty pripadalo len jedno protitankové delo. Zlé bolo i zásobovanie, miesto potrebných 8 000 ton zásob dostávali Taliani a Nemci len asi 2000 ton zásob denne. Generál Guzzoni si bol vedomý nedostatočnej obrany Sicílie, ale všetky jeho intervencie v Ríme boli zbytočné. Posilnenia svojich jednotiek sa nedočkal. Príprava Spojencov na vylodenie bola veľmi zjednodušená, preto že sa podarilo zachytiť rádiovú depešu poľného maršala Kesselringa, v ktorej boli popísané presné počty a rozmiestenie vojsk na ostrove. Z informácií vyplývalo, že Taliani a Nemci nemajú najmenšie poňatie o možných miestach amerických výsadkárov. Z toho dôvodu sa Spojenci neobávali, že by sa im nepodarilo prelomiť cez pláž a zaistiť na pobreží predmestie. Benito Mussolini presunul do talianskych jednotiek čo najviac vojakov, ktorí boli sicílskeho pôvodu. Veril, že Sicílčania budú brániť svoje rodisko a domovy s väčšou odhodlanosťou, ako vojaci z vnútrozemia Talianska. Tieto kalkulácie však neboli správne. Vojaci sicílskeho pôvodu sa naopak rýchlo vzdávali, aby zabránili plieneniu a urýchlili tak kapituláciu ostrova. Veľkú úlohu zohrala talianska mafia, ktorá dala spojencom veľa informácii. Najväčším problémom nemeckého a talianskeho velenia bol nedostatok spravodajských informácií, hlavne neznalosť miesta spojeneckého vylodenia. Kesselring a Mussolini sa domnievali, že miestom výsadkov bude Sicília, zatiaľ čo Hitler bol presvedčený, že sa Spojenci vylodia na Sardínii alebo na Peloponéze.

Invázia[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa spojeneckého vylodenia na Sicíliu 10. júl 1943

Pred operáciou Husky sa počítalo s dobytím ostrova Pantelleria uprostred Sicílskeho prielivu, aby bola uvoľnená cesta k Sicílii a získané ďalšie letiská pre letectvo. Pokiaľ by nedošlo k obsadeniu Pantalleru Spojencami, hrozilo by reálne nebezpečenstvo, že z týchto miest by nepriateľ mohol útočiť na zásobovacie konvoje smerujúce na Sicíliu. O dôležitosti ostrova vraví i záujem Talianov o jeho neustále opevňovanie. Mussolini dokonca tvrdil, že Pantaller je talianskou Maltou.

Spojenci si uvedomovali, že dobytie ostrova bude tvrdý oriešok. Kvôli skalnatému povrchu okolo pobrežia nebolo možné uskutočniť vzdušné výsadky a pobrežie bolo tak zradné a neprístupné, že po mori bol možný prístup iba cez jeden malý prístav, ktorý bol pod dohľadom delostreleckých batérii. Bolo zrejmé, že úspech môže zaistiť len prudký a zdrvujúco úder. Mnoho skúsených spojeneckých veliteľov od tejto akcie radšej dali ruky preč. Podľa nich mohol mať prípadný neúspech, zlý vplyv na vojská pripravujúce sa k útoku na Sicíliu. Rozhodujúce slovo však mali veliteľ spojeneckého loďstva v Stredomorí, admirál Cunningham a vrchný veliteľ spojeneckých operácii v Stredomorí generál Eisenhower. Tí sa domnievali, že ostrov môžu dobyť s minimálnymi stratami. Plán bol jednoduchý. Niekoľko dní a nocí sústavné bombardovať ostrov a nalomiť tak bojového ducha talianskych vojakov a potom jedným mohutným úderom vedeným z mora získať kontrolu nad ostrovom.

Po niekoľkodňovom bombardovaní, keď bolo na ostrov zhodených viac ako 6000 ton mínometov rôznych druhov, boli Taliani vyzvaní 8. júna ku kapitulácii. Veliteľ posádky, admirál Pavesi však odmietol. Rozhodujúci útok prebehol 11. júna bez akýchkoľvek strát. Dobytie Pantalleri prebehlo pre Spojencov bezo strát. Údajne bol zranený iba jeden vojak, ktorého na ostrove, pohrýzla mulica. Po tejto úspešnej operácii boli rýchlo obsadené i ďalšie malé ostrovy okolo Sicílie – Lampedus, Linos a Lampione.

Začiatok Operácie Husky[upraviť | upraviť zdroj]

Vylodenie britských jednotiek na Sicílii.

Začiatok operácie Husky bol stanovený na júla. 7. americká armáda pod vedením generála Pattona mala zaútočiť na južné pobrežie, jej úsek bol asi 50 km široký. Vyloďovať sa mala v zálive Gela. 3. pechotná a 2. obrnená divízia sa mali vylodiť západne od mesta Licata, 1. divízia v strede úseku pri Gele a 45. divízia pri Scoglitti. 82. výsadková divízia mala byť vhodená v tyle nepriateľskej obrany medzi Gelou a Scogolitti.

8. britská armáda generála Montgomeryho sa mala vylodiť na juhovýchodnom pobreží, úsek jej vylodenia bol asi tiež 50 km široký. XXX. zbor mal pristáť pri myse Passero, XIII. zbor sa mal vylodiť v zálive Noto, pri meste Avola.

Medzi oboma úsekmi vylodenia bola asi 40 km medzera. Hlavným veliteľom obidvoch armád bol menovaný generál Harold Alexander. V operácii boli nasadené ako vzdušné, tak i námorné jednotky. Vzdušný výsadky začali pristávať na miestach určenia v noci z 9. na 10. júla. Kvôli zlému počasiu sa niektoré nedosiahli k svojim cieľom, ale výsadky prebiehali pomerne hladko. Výsadky narazili len na sporadický odpor. Na pobreží tomu nebolo inak. Britské sily sa bez problémov vylodili v okolí Syrakúz a Nota, zatiaľ čo americké sily na juhu ostrova v blízkosti miest Gela a Licita, po začiatočnom hladkom priebehu, narazili na silný odpor nepriateľa. Hlavným dôvodom začiatočných úspechov bola celková dezinformácia nepriateľa. Ten rozmiestnil svoje najlepšie divízie v západnom výbežku ostrova, kde očakával útok, pretože zo severoafrických prístavov bol na západné pobrežie Sicílie najlepší prístup. Potom, čo sa nepriateľské velenie dozvedelo o vylodení Spojencov na juhu a východe Sicílie, urýchlene začalo presúvať svoje najlepšie jednotky na miesta bojov. Najmobilnejšie jednotky Osi začali veľmi skoro po vylodení napádať stále ešte nedostatočne rozvinutú 1. americkú divíziu a hrozilo, že ju zmetú späť do mora. Vďaka trvalej pomoci vzdušných výsadkových jednotiek a lodných diel boli však Nemci zastavení. 7. americká i britská 8. armáda rýchlo nakoniec získali predmostie Sicílie a pripravili sa na chystaný vpád do vnútrozemia Sicílie.

Priebeh ťaženia[upraviť | upraviť zdroj]

Posádka kontroluje tank Sherman po pristátí na Sicílii 10. júl 1943

Hlavným cieľom Spojencov bolo dobytie prístavu Messina, ktorý bol v severovýchodnom cípe ostrova priamo oproti talianskej pevnine. Prístav bol hlavnou tepnou zásobovania vojsk osi na ostrove a v prípade jeho obsadenia, by Spojenci znemožnili ich ústup z ostrova. Mesto bolo rovnako i dôležitým odrazovým mostíkom pre útok na Apeninský polostrov, keďže od pevniny ho oddeľuje iba úzky prieliv. To si však veľmi dobre uvedomoval i Nemci a tak svoje najlepšie jednotky vrhli proti Montgomeryho postupu na východe, pretože bol k Mesine najbližšie. Montgomeryho 8. armáde bránilo v rýchlom postupe hlavne ťažší terén. Celý severovýchodný výbežok Sicílie je totiž krytý masívom sopky Etny a postup okolo nej je možný len cez jej bočné hrebene a svahy obrátené k moru. Potom, čo 8. britská armáda bez problémov obsadila prístav v Syrakúzy, ktorý bol nesmierne dôležitý pre spojenecké zásobovanie, zahájila postup cez pobrežie smerom na Cataniu. Odpor nepriateľa sa zosilňoval s každým ďalším dosiahnutým kilometrom postupu, a tak bola 8. armáda nakoniec zastavená na katanskej planine naproti Etne. Jej vyhliadky na prienik nepriateľskou obranou v blízkej dobe neboli veľké. Montgomerymu nezostávalo nič iné, ako pokúsiť sa obísť Etnu zo západu. Medzitým americká 7. armáda z juhu rýchlo postupovala do stredu ostrova. Ľavé krídlo 7. armády po 12 dňoch sicílskeho ťaženia obsadilo mesto Palermo. Úspech Spojencov bol obrovský, po dvoch týždňoch ťaženia bolo vyčistená od nepriateľských vojsk takmer celá Sicília, Nemcom a Talianom však stále zostával prístav Messina. Bojová morálka talianskych a nemeckých vojsk však bola udalosťami z posledných týždňov silne podlomená, čo umožnilo Pattonovi rýchly postup na západ a pomoc britskej 8. armáde. Obidvoma vojnovými zoskupeniam sa Spojencov však stála v ceste sopka. Tam umiestnili Nemci svoje najlepšie pozemné i tankové jednotky. Tu sa rýchly postup spojeneckých vojsk veľmi spomalil. Spojenci museli likvidovať každé postavenie nepriateľa. Vo chvíli, keď Nemci poznali, že držanie týchto pozícií už nemá zmysel, urýchlene zahájili evakuáciu svojich vojsk. 17. augusta prenikla do Messiny americká 3. divízia a hneď potom dorazili i niektoré jednotky britskej 8. armády. Ešte toho dňa boli zničené posledné zvyšky nepriateľských vojsk.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Vojaci USA sa pozerajú na havarované nemecké lietadlo, Gela, Sicília, 12. júl 1943

Jedinou vecou, ktorá bola celej operácie Husky vyčítaná, bol príliš pomalý postup spojeneckých vojsk v posledných fázach ťaženia, ktorý umožnil evakuáciu mnohých nemeckých a talianskych jednotiek a hlavne vojnového materiálu z Messiny do Talianska. Na druhú stranu, hlavný ciel operácie bol bez problémov splnený. Spojenci získali celú Sicíliu a získali tak odrazový most pre inváziu do vnútrozemia Talianska.

38 dní trvajúcich bojov na Sicílii zanechalo na strane Spojencov 24 034 mŕtvych, zranených a nezvestných. Na nemeckej a talianskej 29 000 mŕtvych, ranených a nezvestných a 140 000 zajatých.

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Invaze na Sicílii na českej Wikipédii.
  • Hrbek, Jaroslav a kolektiv: Kronika druhé světové války. Fortuna Print, Praha, 2000. ISBN 80-86144-61-5
  • Brož, Jiří: Středomoří v ohni druhé světové války. naše vojsko, Praha, 2006. ISBN 80-206-0802-8
  • Peša, Václav a kolektiv: Druhá světová válka. Svoboda, Praha, 1985.
  • Eisenhower, D.D.: Invaze do Evropy. Naše vojsko, Praha, 1994 ISBN 80-206-0273-9
  • Dzúr, Martin a kolektiv: Dějiny druhé světové války VI. Naše vojsko, Praha, 1979, kapitola VI. - IX.
  • Perrault, Gilles: Tajemství dne D. Naše vojsko, Praha, 1968

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]