Izoprenalín

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Štruktúrny vzorec izoprenalínu

Izoprenalín je neselektívny beta agonista s málo výrazným účinkom na alfa-receptory. Na srdce má prakticky rovnako silný efekt ako noradrenalín (norepinefrín). Stimuláciou beta1 a beta2 receptorov aktivuje adenylylcyklázu, čím sa zvýši hladina cAMP. Pomocou PKA sprostredkuje svoje účinky na srdce, cievy a metabolizmus. Na myokard má izoprenalín pozitívne inotropný, chronotropný, dromotropný a batmotropný efekt. Zvyšuje srdcový výdaj a spotrebu [kyslíka] myokardom. Aktiváciou beta2 receptorov sa znižuje periférna rezistencia a cievna vazodilatácia. Klesá systolický aj diastolický krvný tlak. Svojím pôsobením na presynaptické beta2 receptory zvyšuje uvoľňovanie noradrenalínu z postsynaptických zakončení sympatiku. Izoprenalín je pomalšie rozkladaný MAO, pôsobí preto dlhšie ako prirodzené neuromediátory sympatiku. V súčasnosti je klinický význam izoprenalínu malý a skôr sa používa v experimentálnej farmakológii. V minulosti sa podával ako dočasný kardiostimulans, bronchodilatans,pri liečbe astmy,niektorých formách glaukómu a ako tokolytikum. Podávanie izoprenalínu viedlo cez stimuláciu beta-adrenergných receptorov k rozvoju hypertrofie myokardu, bez zvýšenia systolického tlaku krvi. Izoprenalín zhoršuje ischémiu tým, že rapídne zvyšuje spotrebu kyslíka myokardom.

Vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Molekulová hmotnosť: 247.72
  • Molekulárny vzorec: C11H17NO3.HCl
  • Chemický názov: 3,4-Dihydroxy-α-[(isopropylamino) methyl] benzyl alcohol hydrochloride