Ján Silván

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ján Silván
slovenský renesančný básnik, hudobník, kazateľ, konšel

Narodenie 1493
Trnava
Úmrtie 14. február 1573
Domažlice, Česko

Ján Silván (* 1493, Trnava – † 14. február 1573, Domažlice, Česko) najvýznamnejší slovenský renesančný básnik, hudobník, kazateľ, konšel.

Ján Silván je najstarší slovenský duchovný lyrik,[1] charakterizovaný aj ako nostalgický lyrik,[2] a prvý slovenský literárny autor, ktorý sa rozhodol pre aktuálne básnické spracovanie ucelenej časti žaltára.[3] Zo stredovekej literárnej anonymity vstupuje do novoveku ako prvý menom známy básnik. Ide o prvé meno slovenských literárnych dejín, ktoré skutočne zažiarilo.[4]

Pieseň na prvý žalm z kancionála Jána Silvána Písně nové a na sedm žalmů kajících a jiné žalmy (Praha 1571)

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Ján Silván narodil sa roku 1493 v Trnave. Pochádzal z poddanskej rodiny, záznam v matrike Viedenskej univerzity, kde sa zapísal roku 1516 ako Johannes Silvanus de Merica,[5] však svedčí o jeho vyššom vzdelaní.[4] Na Silvánov slovenský pôvod jasne ukazuje aj jeho prímeno „natione Pannonius“.[6] O jeho ďalších životných osudoch sa zachovalo málo dokumentov, aj tie však nasvedčujú, že Silvánove životné peripetie boli základným impulzom jeho tvorby a že tieto prudké zmeny súviseli s jeho konfesionálnou orientáciou na Jednotu bratskú,[4] orientovanú zwingliánsky.[7] Viedenská univerzita bola v čase, keď na nej študoval, poznamenaná myšlienkami jedného z popredných predstaviteľov reformácie vo Švajčiarsku Ulricha Zwingliho a zrejme i toto prostredie predurčilo Silvána v tom,[5] že po roku 1527 pôsobil ako anabaptistický – novokrstenecký kazateľ v Ivančiciach na Morave.[3] V tom čase vyšlo totiž nariadenie Ferdinanda Habsburského o zákaze pôsobenia anabaptistov a zwingliánov v Uhorsku a veľká časť ich prívržencov sa usadila práve na Morave.[5] Najväčšie osobné (fyzické aj psychické) problémy Silván zrejme prežíval (súdiac podľa jeho poézie) v čase postupného zbližovania sa jednotlivých reformačných prúdov s najsilnejšou – luterskou reformačnou vlnou, ktoré nekompromisne odmietal (tzv. wittenberská konkordia medzi zwingliánmi a luteránmi z roku 1536[7]). Tým voči sebe vyvolal také nepriateľstvo, že začiatkom 40. rokov 16. storočia údajne musel ujsť z Moravy na Slovensko,[4] kde sa pravdepodobne ukrýval v Malých Karpatoch.[3] Ale tu tiež bol prenasledovaný, preto sa čoskoro vrátil do Čiech.[4] Po roku 1536 bol pisárom v službách Jána Popela z Lobkovíc v Prahe a v rokoch 1539 – 1550 na jeho panstve v Horšovskom Týne.[3] Keďže tento významný šľachtic a humanistický vzdelanec[5] bol známy nepriateľským postojom k reformácii, je pravdepodobné, že aj Silván sa vrátil ku katolíckej viere.[4] V čase pôsobenia v Horšovskom Týne vo funkcii pisára mu pri požiari mesta zahynula manželka s dvoma deťmi.[4] Tam a v blízkych Domažliciach od začiatku 50. rokov, najmä po druhej výnosnej ženbe, hospodáril na rozsiahlych majetkoch. Po roku 1565 žil v Domažliciach, kde patril medzi vznešených mešťanov, mal dom na námestí a v roku 1572 sa tam stal členom mestskej rady[3]konšelom.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Svojou tvorbou sa Ján Silván stal najvýznamnejším slovenským renesančným básnikom. Pre jeho tvorbu je charakteristická pôsobivá lyrická intímna výpoveď ľudského jedinca – v pravom zmysle subjektívna obsahom i formou (používanie priamej výpovede 1. osoby = „ja“), vnútorné umelecké spracovanie vtedajších nepokojných pomerov na Slovensku (i osobných tragédií) a mnohé slovakizmy v jeho českých textoch. Charakteristiku špecifickosti našej duchovnej lyriky (odmietanie telesnej poživačnosti, glorifikovanie morálnej cnosti) možno na Silvánovej poézii priam klasicky dokumentovať. Radikalizmus jeho mladosti, vášnivá duša túžiaca po poznaní skutočných istôt vo svete rozkývaných hodnôt, bolestivé hľadanie orientácie v prílivových reformačných vlnách – a schopnosť pretransformovať krízu svojho vnútorného života do slov – z neho urobili básnika mimoriadnych kvalít. Poznávanie nestálosti sveta, ustavičných zvratov a márnych zápasov v ňom vyvolávalo až existenciálnu úzkosť, ktorá oslovuje čitateľa Silvánových veršov do dnešných čias.[4] Silvánov talent vysoko hodnotili aj jeho súčasníci – činiteľ Jednoty bratskej Jan Blahoslav hovorí o ňom ako o človeku „vzdelanom, hudobníkovi i básnikovi znamenitom“, aj keď s výhradami k svetskému bohémskemu spôsobu jeho života,[1] za ktorý sa však aj sám autor (lyrický subjekt) vo svojich piesňach kajal.

Kancionál[upraviť | upraviť zdroj]

Ján Silván vo svojom jedinom samostatne publikovanom diele Písně nové a na sedm žalmů kajících a jiné žalmy (Praha 1571),[1] ktoré vydal na sklonku života ako výber z celoživotnej tvorby v podobe kancionála (spevník), uverejnil 32 vlastných piesní a ako prídavok 10 piesní od iných autorov. V jeho 2. rozšírenom vydaní (Praha 1578) vyšlo o 8 piesní a parafráz viac.[3][7]


Vďaka notovým záznamom nápevov, ktoré Silván uverejnil pri niektorých piesňach, je jeho spevník aj dôležitou hudobnou pamiatkou[8] a piesne z neho sa dajú rekonštruovať. 15 piesní zo Silvánovho kancionála zhudobnil Slovenský komorný súbor Musa ludens – pod vedením manželov Jána a Ľudmily Piptovcov s recitáciou Štefana Bučka – a vydal na CD nosiči s názvom Skvosty renesancieJán Silván (1493 – 1573) roku 1997.[9]

Žalmické parafrázy[upraviť | upraviť zdroj]

Silván bol prvým slovenským literárnym autorom, ktorý sa rozhodol pre aktuálne básnické spracovanie ucelenej časti žaltára (po ňom napr. Vavrinec Benedikt z Nedožier). Prvých sedem piesní sú parafrázy kajúcich biblických žalmov, za ktorými nasledujú ešte parafrázy na dva žalmy. Druhé vydanie je rozšírené o 8 piesní a parafráz.[3]

Silván zo žalmického dvojveršia, funkčne parafrázujúc, vytvára piesňové štvorveršie. K piesňam a parafrázam na žalmy pripája populárnu melódiu z jednoduchej historickej, ľudovej i poloľudovej piesne alebo majú svoju individuálnu melódiu, ktorú uvádza pred textom v notovom zápise.[3] Všetky žalmické parafrázy spája nápev historickej piesne O muránskom zámku, majú sa teda spievať na melódiu, v sprievode ktorej sa rozširovala "historicky pamätná" Píseň o zámku muránském z roku 1549. Jedna z jeho najstarších piesní Z hlubokosti volám k Tobě je zložená na nápev inej historickej piesne O krále Ludvíka porážce.[7][10] Predpísanými nápevmi Silván síce zbavil text a melódiu piesne jej sakrálnej výnimočnosti, jeho piesne však vďaka tomu miestami „udierajú na charakteristický prostonárodný tón“,[1] umožňuje mu to spopularizovať ich a urobiť ľahko zapamätateľnými, a žalmický text tak navyše približuje k bezprostrednejšej citovosti a prežívaniu. Lyrický subjekt sa v parafrázach žalmov javí ako hriešny, slabý, biedny a bezmocný vo svojej pokore a nedokonalosti, z čoho vyplýva jeho pocit osamelosti.[3] „Už Blahoslav bol tej mienky o Silvánovi, že je viac básnikom svetským než cirkevným.“[6]

Vlastné duchovné piesne[upraviť | upraviť zdroj]

Pri zvolenom princípe melodiky Silván zotrváva aj v druhej časti koncionála, obsahujúcej jeho vlastné duchovné piesne výrazne subjektívneho, osobného charakteru, z ktorých niektoré majú už parametre osobnej individuálnej lyrickej výpovede o človeku, jeho vzťahu k viere, k Bohu, k svetu.[3] V nich Silván vyjadroval najskôr hriešnosť, pokoru, biednosť človeka, ale neskôr aj jeho vášne, utrpenie, slabosti a duševnú nespokojnosť, pritom však hlavnou myšlienkou jeho básní je boj s hriechom, vášňami a kajúcnosť. Lyrický subjekt je v druhej časti kancionála oveľa individuálnejší, má svoje osobné vášne a hriechy, s ktorými sa musí vysporiadať len on sám. Je to pohľad človeka, ktorý pozná „pravé šťastie“, ale za cenu mnohých strát a prehier. Lyrický subjekt sa tak ocitá medzi abstraktným ideálom čistoty viery, absolútnej Božej Pravdy a nádeje na spásu v protiklade k zažívanej realite pozemského života.[3] Pre Silvána je jediným naozajstným prameňom šťastia a vnútornej vyrovnanosti – pokoja – viera v Boha a vo vykupiteľské Kristovo dielo.[4] V najlepších piesňach kancionála lyrický subjekt dospieva do pózy kajúcneho hriešnika, ktorý sa k pokore dostal len za cenu vybojovaného osobného zápasu so sebou samým a svojou hriešnosťou.[3]

Najpozoruhodnejšie piesne[upraviť | upraviť zdroj]

Jedinečnú osobnú výpoveď predstavuje Silvánova autobiografická žalmová pieseň Z hlubokosti volám k tobě (1536), reagujúca na konfesionálne spory, ktorá je aj rozhorčeným protestom proti zrade ideálov. Táto pieseň, ktorá sa má spievať na nápev inej historickej piesne O krále Ludvíka porážce, reaguje na udalosti spojené s bitkou pri Moháči (1526), ktorá výrazne zmenila politické pomery v Uhorsku a hovorí predovšetkým o hanebnej zrade Uhrov, ich nesvornosti pri tejto rozhodujúcej protitureckej bitke.[10] Poézii Jána Silvána dodáva črtu neopakovateľnej individuálnosti predovšetkým subjektívne ostro vyhrotené prežívanie ľudského času, prítomné napríklad v elegických reflexiách za pominutím veku mladosti Jak jest čistá věc z mladosti a Rozpomeniž se, mládenče výborný alebo v reflexiách vyjadrujúcich existenciálnu úzkosť z neúprosného plynutia času spojeného s dramatickým vedomím zániku všetkého pozemského, vrátane bytia človeka, ako sú Přišel jsem na tento svět a Marnost na všem znám a vidím.[7] Medzi najpozoruhodnejšie Silvánove piesne patria aj Kto chce stále štěstí míti, Ktož miluje nesmírně,[3] nostalgická pieseň Slušíť se za to prositi (ktorá sa dosiaľ spievava u slovenských evanjelikov),[6] pieseň Srozumívám tomu, žeť radosti není..., ktorá vyjadruje dramaticky prežívanú úvahu nad tým, čo je to vlastne "bezpečné svědomí", i cez nové a nové poznávanie, že človekovo aktívne sebaprežívanie nie je nič iné, "než těžké soužení, ustavičný vždycky boj, srdečný nepokoj", ako aj pieseň Spomoziž mi z hoře mého, vyjadrujúca pocity človeka – lyrického subjektu, ktorý stojí pred čitateľom do hĺbky svojej bytosti smutný, vnútorne rozporný a koniec koncov osamotený – a z týchto polôh adresuje svoju reč, resp. svoju "pieseň", i svoju ľudskú nádej Bohu.[7]

Silvánova poetika[upraviť | upraviť zdroj]

Pre Silvánovu poetiku je typická zmyslová konkrétnosť metafor, prirovnaní i prívlastkov, ktorými vie názorne a plasticky vyjadriť pocity lyrického subjektu. Prvky kazateľského, patetického náboženského štýlu zjemňuje tendenciou k hovorovosti a k jednoduchosti ľudovej poézie. Verš je sylabický, stroficky usporiadaný (prevažuje štvorveršová strofa), združene rýmovaný (dominujú gramatické rýmy), v osobne ladených veršoch a dlhších strofách sa však mení na komplikovanejšie a nepravidelnejšie rýmové usporiadania.[3]

Ján Silván je – vyslovením svojej vlastnej individuality, vyjadrením skutočného ľudského subjektu – naším prvým skutočným renesančným básnikom.[4]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d VLČEK, J.: Dejiny literatúry slovenskej, 1953.
  2. MINÁRIK, Jozef: Krčméry a staršia slovenská literatúra, 1976, s. 146.
  3. a b c d e f g h i j k l m n KÁKOŠOVÁ, Zuzana: SILVÁN, Ján (heslo). In: MIKULA, V., a kol.: Slovník slovenských spisovateľov, 2005, s. 487 – 488.
  4. a b c d e f g h i j FORDINÁLOVÁ, E.: Staršia slovenská literatúra, 2009, s. 58 – 60.
  5. a b c d Silván, Ján. Autor na dnes. In: Slovenský rozhlas.
  6. a b c KRČMÉRY, Š: Dejiny literatúry slovenskej I. IV. Šesnáste stoletie. Poézia XVI. stoletia. Jan Silván a ostatní pevci stoletia, 1976.
  7. a b c d e f ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry 1, 2002.
  8. Ján Silván: Piesne, Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva, 1985.
  9. Ján Silván (1493 – 1573). Skvosty renesancie. Jewels of the Renaisaance. Musa ludens, 1997.
  10. a b TKÁČIKOVÁ, E.: J. Silván – J. Tranovský – S. Hruškovic a cesty našej duchovnej poézie, 2007.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1571Písně nové a na sedm žalmů kajících a jiné žalmy (Praha), kancionál, výber z celoživotného diela
  • 1578Písně nové a na sedm žalmů kajících a jiné žalmy (Praha, 2. rozšírené vydanie)
  • 1957Piesne Jána Silvána, faksimilie

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • FORDINÁLOVÁ, Eva: Staršia slovenská literatúra (vysokoškolské skriptá). 2. doplnené vydanie. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Pedagogická fakulta, 2009. 155 s. ISBN 978-80-8082-249-1 [cit. 12. 12. 2010]. Dostupné na internete: [1].
  • Ján Silván (1493 – 1573). Skvosty renesancie. Jewels of the Renaisaance. MUSA LUDENS. Recitácia: Štefan Bučko. [CD-ROM]. Bratislava: Musa ludens, 1997. In: Musa ludens – Slovenský komorný súbor [online]. [cit. 12. 12. 2010]. Dostupné na internete: [2].
  • Ján Silván: Piesne [online]. Pôvodná publikácia: Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva. Bratislava: Tatran, 1985. [cit. 12. 12. 2010]. In: Zlatý fond Sme. Dostupné na internete: [3].
  • KRČMÉRY, Štefan: Dejiny literatúry slovenskej I. Bratislava: Tatran, 1976. [cit. 12. 12. 2010]. Dostupné na internete: [4].
  • MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Edícia: Knižnica slovenskej literatúry. 2. vydanie. Bratislava: Kaligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. 653 s. ISBN 80-7149-801-7.
  • MINÁRIK, Jozef: Krčméry a staršia slovenská literatúra [online]. In: Krčméry, Štefan: Dejiny literatúry slovenskej I. Bratislava: Tatran, 1976. [cit. 12. 12. 2010]. Dostupné na internete: [5].
  • Silván, Ján. Autor na dnes – multimediálny projekt Slovenského rozhlasu. In: Slovenský rozhlas [online]. [cit. 13. 12. 2010]. Dostupné na internete: [6].
  • ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry 1. 3. prepracované vydanie. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2002. 359 s. ISBN 80-88878-70-5.
  • TKÁČIKOVÁ, Eva: Ján Silván – Juraj Tranovský – Samuel Hruškovic a cesty našej duchovnej poézie. In: Cithara sanctorum 1636 – 2006: Zborník z vedeckej konferencie konanej 22. – 23. 11. 2006 v Liptovskom Mikuláši a v Liptovskom Jáne. Martin: Slovenská národná knižnica, Národný bibliografický ústav v Martine, 2007. ISBN 978-80-89301-08-9. Dostupné na internete: [7].
  • VLČEK, Jaroslav: Dejiny literatúry slovenskej. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953. 398 s. [cit. 12. 12. 2010]. Dostupné na internete: [8].

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]