Július Ďuriš

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Július Ďuriš
Július Ďuriš v Berlíne roku 1954
Július Ďuriš v Berlíne roku 1954
14. minister poľnohospodárstva ČSR
V úrade
4. apríl 1945 – 10. september 1951
Predchodca Ján Lichner (v exile) Josef Nepomucký Nástupca
Bývalý minister lesov a drevárskeho priemyslu ČSR
V úrade
31. január 1953 – 14. september 1953
Predchodca Marek Smida Marek Smida Nástupca
20. minister financií ČSR
V úrade
14. september 1953 – 20. september 1963
Predchodca Jaroslav Kabeš Richard Dvořák Nástupca
4. predseda Zboru povereníkov
V úrade
11. september 1951 – 31. január 1953
Predchodca Karol Bacílek Rudolf Strechaj Nástupca
Poslanec Dočasného a Ústavodarného NZ a Národného zhromaždenia ČSR a ČSSR
V úrade
1945 – 1963
Poslanec Slovenskej národnej rady
V úrade
1945 – 1946
Biografické údaje
Narodenie9. marec 1904
Rovňany, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie18. február 1986 (81 rokov)
Praha, ČSSR
Politická stranaKSS (KSČ) (1927-1970)
Alma materUniverzita Karlova
Profesiaspisovateľ, ekonóm, politik
Národnosťslovenská
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJúlius Ďuriš
(multimediálne súbory)

Július Ďuriš (* 9. marec 1904, Rovňany – † 18. február 1986, Praha) bol slovenský komunistický politik, po druhej svetovej vojne a februárovom prevrate viacnásobný minister v československých vládach.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť, štúdium a medzivojnová činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Ďuriš sa narodil v roku 1904 v obci Rovňany v Novohradskej župe (dnešný okres Poltár). V 20. rokoch 20. storočia vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. V roku 1927 vstúpil do KSČ.[1][2] Na prelome 20. a 30. rokov tiež študoval na Na Vysokej škole politických, ekonomických a spoločenských vied v Paríži. Redigoval vtedy časopis Rovnost, vydávaný pre československých robotníkov vo Francúzsku. Pre svoje politické aktivity v komunistickom hnutí bol ale z Francúzska vypovedaný. Pôsobil následne na Slovensku ako komunistický organizátor a novinár.[2]

Odboj počas druhej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1938 bol spoločne s Kolomanom Moškom a Karlom Bacílkom členom ilegálneho vedenia komunistickej strany na Slovensku. Po potlačení Slovenského národného povstania začiatkom roku 1945 bol Ďuriš, spoločne s Viliamom Širokým väznený v Bratislave a hrozilo, že sa dostanú do rúk Gestapa, čo by sa rovnalo rozsudku smrti. Podarilo sa im utiecť, podľa niektorých prameňov aj vďaka pomoci vtedajšieho ľudáckeho predsedu vlády Dr. Štefana Tisa[3][4]. Podľa iného zdroja bol väznený po celé obdobie rokov let 1941–1945.[2] Po rozsudku bol vo väzení krajského súdu v Bratislave. Od mája do septembra 1943 tu bol jeho spoluväzňom ďalší významný predstaviteľ slovenského komunistického odboja, Ján Púll. Na Ďuriša spomínal neskôr ako na človeka s neľahkou povahou, v ktorej sa objavovali rysy panovačnosti, bezohľadnosti a tvrdosti. Zároveň si ho ale vážil ako profesionálneho revolucionára a marxistu.[5]

Právnik Anton Rašla s väzbami na odboj podľa spomienok Ladislava Šimoviča vyčítal Ďurišovi ľahkomyseľnosť, s ktorou vykonával za vojny svoje ilegálne aktivity. V dobe slovenského štátu, keď po Ďurišovi pátrala tajná polícia, mu Rašla zabezpečil tajný byt. Ďuriš potom ale nedodržiaval pravidlá konšpirácie a pobytu. Svoje následné zatknutie si tak mal zaviniť sčasti sám.[5]

Politická kariéra po druhej svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Od 4. apríla 1945 bol ministrom poľnohospodárstva vo vláde Zdeňka Fierliengera v prvej československej vláde na oslobodenom území (vytvorenej v Košiciach). Ministrom poľnohospodárstva zostal aj vo vláde Klementa Gottwalda a to i po komunistickom puči. Po februári 1948 ešte deklaroval, že v ČSR nevzniknú kolchozy podľa vzoru ZSSR, neskôr ich ale sám presadzoval.[6] Po zvolení Gottwalda a vymenovaní Zápotockého predsedom vlády v júni 1948 Ďuriš opäť zastával post ministra poľnohospodárstva. Ako minister poľnohospodárstva sa Ďuriš podieľal na pozemkovej reforme a násilnej kolektivizácii, ktorá sa naplno rozbehla v roku 1951 ešte za jeho pôsobenia.

V období od 11. septembra 1951 do 31. januára 1953 bol Ďuriš predsedom Zboru povereníkov.

Následne sa vrátil do celoštátnej vlády, vo vláde Širokého od konca januára 1953 krátko zastával post ministra lesov a drevárskeho priemyslu, od septembra toho istého roku až do októbra 1963 bol ministrom financií.

Z politického života sa musel stiahnuť v roku 1963 po nezhodách s Antonínom Novotným. V roku 1970 bol vylúčený z KSČ pre podporu Pražskej jari.[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Ďuriš na vlada.cz
  2. ↑ a b c kol. aut.: Kdo byl kdo v našich dějinách 20. století. Praha : Libri, 1994. ISBN 80-901579-5-5. S. 92. (česky)
  3. ↑ Kultúra [online]. Bratislava: kultura-fb.sk, 18.5.2005, [cit. 2019-10-31]. Dostupné online.
  4. ↑ [1][nefunkčný odkaz]
  5. ↑ a b c ŠIMOVIČ, Ladislav: Z nepublikovaných vzpomínek [online]. listy.cz, [cit. 2019-10-31]. Dostupné online. Archivované 2019-09-13 z originálu. (česky)
  6. ↑ HAJKO, Jozef. Keď sa roľník stal triednym nepriateľom. Denník Postoj (Bratislava: Postoj Media), 2019-10-31. Dostupné online [cit. 2019-10-31]. ISSN 1336-720X.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Július_Ďuriš&oldid=7713335“