J. Edgar Hoover

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
J. Edgar Hoover
J. Edgar Hoover
riaditeľ FBI

Narodenie 1. január 1895
Washington, D.C., USA
Úmrtie 2. máj 1972 (77 rokov)
Washington, D.C., USA
Národnosť americká
Alma mater George Washington University
Podpis J. Edgar Hoover, podpis

John Edgar Hoover, (* 1. január 1895 - † 2. máj 1972), viac známy ako J. Edgar Hoover, bol prvý a najdlhšie slúžiaci riaditeľ americkej agentúry FBI. V jej čele stál od jej založenia až do svojej smrti. Predtým (od roku 1924) viedol predchodcu FBI - BOI (Bureau of Investigation).

Biografia[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 1. januára 1895 v meste Washington, DC Na strednej škole Central High spieval v zbore, absolvoval vojenský výcvik pri zálohách a bol členom debatného krúžku. Potom študoval právo na George Washington University. Túto školu roku 1916 úspešne vyštudoval a navyše získal titul LL.M.

Kariéra v FBI[upraviť | upraviť zdroj]

Robotnícke nepokoje[upraviť | upraviť zdroj]

Po štúdiách bol zamestnaný na ministerstve spravodlivosti USA, kde prevzal vedenie sekcie registra potenciálnych nepriateľov štátu. Roku 1919 sa stal riaditeľom Spravodajskej divízie (GID) v novovzniknutej Bureau of Investigation - predchodca FBI. Úrad sa mal vysporiadať so zvyšujúcou sa mierou násilného boľševizmu a anarchie, ktoré viedli k robotníckym nepokojom v rokoch 1919 a 1920. BOI zatýkala radikálov, ktorých potom nechala deportovať z krajiny.

Roku 1921 bol povýšený na zástupcu riaditeľa BOI a v roku 1924 sa stal jej riaditeľom. Do úradu ho menoval vtedajší prezident Calvin Coolidge. V tom čase mala BOI 441 agentov. Navyše vytvoril sieť spolupracujúcich lokálnych šerifov po celých Spojených štátoch.

Vojny gangov[upraviť | upraviť zdroj]

V 30. rokoch 20. storočia aj kvôli veľkej hospodárskej kríze sa rozšíril počet lupičov, ktorí navyše novo využívali samopaly a ich zločiny boli viac organizované. Hooverova BOI dostala za úlohu vysporiadať sa s organizovaným zločinom. Prvý veľký úspech prišiel pri zastrelení presláveného lupiča Johna Dillingera zvláštnym agentom Melvinom Purvisom. Ďalšie úspechy čoskoro nasledovali pri dolapení gangstrov, akými boli Alvin Karpis alebo Machine Gun Kelly. Tieto akcie priniesli úradu nové právomoci, a tiež v roku 1935 nový názov Federal Bureau of Investigation (FBI).

S novými dotáciami Hoover rozšíril svoj úrad. Najal nových agentov, vytvoril najväčší register odtlačkov prstov svojej doby a založil prvé policajné vedecké laboratórium.

Vyšetrovanie radikálov[upraviť | upraviť zdroj]

Po oslabení organizovaného zločinu sa znova sústredil na politických radikálov. Sám opovrhoval podvratnými živlami, ktoré by mohli rozvrátiť jeho vlasť. FBI v tom čase zhromaždila informácie o desiatich tisícoch potenciálnych radikáloch.

Roku 1938 zatkli prvého nemeckého špióna, ďalší nasledovali hlavne v čase druhej svetovej vojny. Hoover počas vojny plánoval kontrarozviedku voči Sovietom.

V roku 1946 bol poverený generálnym prokurátorom Tomom C. Clarkom, aby vytvoril zoznam nelojálnych Američanov, ktorí by mohli byť zatknutí vďaka vojnovému výnimočnému stavu. Ten tento zoznam dokončil roku 1950 a predložil ho vtedajšiemu prezidentovi Harry S. Trumanovi, ktorému odporučil pozastaviť zákon Habeas corpus a týchto občanov zatknúť. Ten to však odmietol.

Prezident JFK, J. Edgar Hoover a Robert F. Kennedy (1961)

COINTELPRO[upraviť | upraviť zdroj]

Najvyšší súd Spojených štátov amerických roku 1956 rozhodol obmedziť možnosti ministerstva spravodlivosti vyšetrovať občanov pre ich politické názory, čo Hoover niesol veľmi ťažko. V tom čase založil tajný program COINTELPRO. V ňom pokračoval v ilegálnom vyšetrovaní podvratných živlov. Pôvodne mal za úlohu rozrušiť štruktúru Komunistickej strany USA. V tom čase Hoover nasadil svojich agentov na osobnosti, akými boli Charlie Chaplin alebo Martin Luther King. O jeho existencii sa občania dozvedeli až roku 1971, a to vďaka médiám. COINTELPRO sa stal hlavnou príčinou kritiky Hoovera a jeho úradu.

Už v tej dobe založil tajný archív kompromitujúcich informácií o význačných osobnostiach. Jedným zo zverejnených prípadov je očierňujúci pomer medzi Martinom L. Kingom a herečkou Jean Sebergovou. Podľa Jacqueline Kennedyovej sa snažil Kinga očierniť aj u prezidenta Johna F. Kennedyho a jeho brata Roberta F. Kennedyho.[1]

Keď bol roku 1963 spáchaný atentát na Johna Fitzgeralda Kennedyho Hoover viedol vyšetrovaciu komisiu. Roku 1964 mu prezident Lyndon B. Johnson oficiálne povolil byť doživotným riaditeľom FBI.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Udržal si silný vplyv až do svojej smrti roku 1972. Zomrel na zástavu srdca v súvislosti s ochorením kardiovaskulárneho systému. Hoover zomrel v 77 rokoch. Na počesť jeho celoživotnej práce bolo jeho telo vystavené v rotunde Kapitolu a neskôr pochované na cintoríne amerického Kongresu. V čele FBI ho po jeho smrti nahradil L. Patrick Gray.

Odkaz[upraviť | upraviť zdroj]

Hrob Hooverovej rodiny

Priznáva sa mu úspech za vybudovanie tejto federálnej agentúry v účinnú zločin-potierajúcu organizáciu, s mnohými zavedenými inováciami v policajnej technológii, ako centralizované spracovanie odtlačkov prstov či forenzného laboratória. Počas svojej kariéry sa tešil obľube americkej spoločnosti a získal mnohé ocenenia, ale po jeho smrti sa stal kontroverznou postavou. Jeho kritici vytýkajú, že prekračoval právomoci FBI,[2] používal ju na zastrašovanie politických aktivistov a disidentov, k nahromadeniu tajných dokumentov na vedúce politické figúry[3] a používal nezákonné metódy zbierania dôkazov.[4]

Roku 1977 režisér Larry Cohen natočil film The Private Files of J. Edgar Hoover. V roku 2011 režisér Clint Eastwood nakrútil životopisný snímok J. Edgar.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

J. Edgar Hoover sa nikdy neoženil, bol bezdetný a zomrel ako "starý mládenec". Hoci sa z titulu vedenia Federálneho úradu stal vzápätí mediálne známou figúrou, nikdy nebol vídaný v spoločnosti nežného pohlavia. Od 40. rokov tak začali kolovať klebety, naznačujúce, že by Hoover mohol mať homosexuálny vzťah[5] so svojim priamym podriadeným, zástupcom FBI, Clydom Tolsonom, s ktorým trávil veľa času tak profesne, ako mimo prácu.[6] Rýdzo profesionálny úzky vzťah si vybudoval s demokratickým politikom Lyndonom B. Johnsonom, roky pred tým, než sa Johnson stal prezidentom. Určitú averziu naopak mal voči Robertovi Francisovi a Johnovi Fitzgeraldovi Kennedyovým.

Tiež bol slobodomurárom. Od roku 1920 v hodnosti majstra vo washingtonskej lóže. Roku 1955 dosiahol vrcholného 33. stupňa. V ráde strávil 52 rokov.

Kariéra v dátumoch[upraviť | upraviť zdroj]

  • 26. júl 1917 - nástup na Ministerstvo spravodlivosti
  • 1917 - vedúci Hlavného spravodajského oddelenia (GID)
  • 1918 - asistent Generálneho prokurátora
  • 1921 - včlenenie GID pod BOI a následné vymenovanie zástupcom riaditeľa Úradu pre vyšetrovanie (BOI)
  • 1924 - dočasný riaditeľ Úradu pre vyšetrovanie (BOI)
  • 10. máj 1924 - 22. marec 1935 - riaditeľ Úradu pre vyšetrovanie (BOI)
  • 22. marec 1935 - 2. máj 1972 - riaditeľ Federálneho úradu pre vyšetrovanie (FBI)[7]

Za celú svoju kariéru slúžil celkom ôsmim americkým prezidentom:

A čelil problémom, ktoré zahŕňali:

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Hoover je uvádzaný ako autor pár kníh a článkov. Ale má sa za to, že ich pravdepodobne vypracovával personál jeho agentúry.[8][9][10]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KLEIN, Rick. Jacqueline Kennedy on Rev. Martin Luther King Jr. [online]. abcnews.go.com, 2011-11-08, [cit. 2012-08-09]. Dostupné online. (anglicky)
  2. Ackerman, Kenneth D. (2007). Young J. Edgar: Hoover, the Red Scare, and the Assault on Civil Liberties. Carroll & Graf. ISBN 978-0-7867-1775-0.
  3. Beverly, William (2003). On the Lam; Narratives of Flight in J. Edgar Hoover's America. University Press of Mississippi. ISBN 1-57806-537-2.
  4. Carter, David (2003). Stonewall: The Riots That Sparked The Gay Revolution. New York: St. Martin's Griffin. ISBN 978-0-312-34269-2.
  5. Terry, Jennifer (1999). An American Obsession: Science, Medicine, and Homosexuality in Modern Society. University of Chicago Press. str. 350. ISBN 0-226-79366-4.
  6. Cox, John Stuart and Theoharis, Athan G. (1988). The Boss: J. Edgar Hoover and the Great American Inquisition. Temple University Press. str 108. ISBN 0-87722-532-X.
  7. . Dostupné online.
  8. Anderson, Jack (1999). Peace, War, and Politics: An Eyewitness Account. Forge Books. str. 174. ISBN 0-312-87497-9.
  9. Powers, Richard Gid (2004). Broken: the troubled past and uncertain future of the FBI. Free Press. str. 238. ISBN 0-684-83371-9.
  10. Theoharis, Athan G. (editor) (1998). The FBI: A Comprehensive Reference Guide. Oryx Press. str. 264. ISBN 0-89774-991-X.
  11. "Conspirators Against the American Way", New York Times. March 9, 1958, zhlédnuto 2008-04-17.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku J. Edgar Hoover na českej Wikipédii.