Jacques Gaillot
| Jacques Gaillot | ||||||||
| emeritný biskup v Évreux titulárny biskup Partenie | ||||||||
 | ||||||||
| Štát pôsobenia |  Francúzsko | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | ||||||||
| Biskup v Évreux | ||||||||
| 1982 – 1995 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 11. september 1935 Saint-Dizier, Francúzsko | |||||||
| Úmrtie | 12. apríl 2023 (87 rokov) Paríž, Francúzsko | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Cirkev | rímskokatolícka | |||||||
| Kňaz | ||||||||
| Kňazská vysviacka | 18. marec 1961 (25 rokov) | |||||||
| Biskup | ||||||||
| Menovanie | 5. máj 1982 (46 rokov) Ján Pavol II. | |||||||
| Konsekrácia | 20. jún 1982 (46 rokov) | |||||||
| Svätiteľ | Léon Taverdet biskup Langresu | |||||||
| Spolusvätitelia | Jean Vilnet biskup Saint-Dié Joseph Duval arcibiskup Rouenu | |||||||
| Odkazy | ||||||||
| Jacques Gaillot na partenia.org | ||||||||
 Jacques Gaillot | ||||||||
Jacques Gaillot (* 11. september 1935, Saint-Dizier, Francúzsko – † 12. apríl 2023, Paríž)[1][2] bol francúzsky kňaz a aktivista, nazývaný niekedy Červený kňaz. V rokoch 1982 až 1995 bol biskupom v Évreux. V roku 1995 bol pre svoje neortodoxné názory z rozhodnutia pápeža Jána Pavola II. degradovaný. Následne bol ustanovený titulárnym biskupom Partenie – zaniknutej diecézy na území dnešného Alžíra, ktorá bola v 5. storočí pohltená Saharou.[3]
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Stáť sa kňazom túžil Gaillot už od doby svojho dospievania. Po štúdiách na strednej škole vstúpil do seminára v Langres. V rokoch 1957 až 1959 absolvoval povinnú vojenskú službu v Alžíri počas vojny za nezávislosť. Medzi rokmi 1960 až 1962 študoval teológiu v Ríme. Na kňaza bol vysvätený v roku 1961.
Od roku 1965 bol profesorom v seminári v Reims. Predsedal mnohým zasadnutiam, ktorých cieľom bolo zavádzanie výsledkov Druhého vatikánskeho koncilu. V roku 1977 bol menovaný generálnym vikárom diecézy Langres. O štyri roky neskôr bol zvolený kapitulárnym vikárom. V máji 1982 bol ustanovený biskupom v Évreux.
V roku 1984 spôsobil rozhorčenie radu katolíckych predstaviteľov tým, že odmietol svoju podporu farským cirkevným školám. V roku 1985 podporil prvú intifádu a stretol sa s Jásirom Arafátom v Tunise. V tom istom roku si prvýkrát vyslúžil väčšiu mediálnu pozornosť podpisom výzvy zle platených učiteľov katolíckych škôl. Podpísal ju totiž tiež vtedajší predseda Francúzskej komunistickej strany Georges Marchais. Proti Gaillotovi sa potom zdvihla kampaň z pravicových pozícií.
Opakovane sa vyslovil proti jadrovým zbraniam, odzbrojenie podporil napr. na zasadnutí OSN v roku 1987.
O rok neskôr podporil vysviacky ženatých mužov na kňazov. Tým, že sa vyslovil za revíziu kňazského celibátu a používanie kondómov, spôsobil značné napätie vnútri francúzskej biskupskej konferencie.
Počas roka 1989 toto napätie stúplo do tej miery, že jej členovia hlasovali pre jeho pokarhanie. Stalo sa tak potom, čo Gaillot poskytol interview francúzskemu erotickému časopisu. Na konci toho istého roku sa pokúsil o zmierlivé kroky a podpísal dohodu, v ktorej pápežovi Jánovi Pavlovi II. sľúbil „lojalitu a poslušnosť“. Dohoda však nevydržala dlho; do týždňa sa Gaillot objavil v televízii, pričom kritizoval „slabú vnútornú diskusiu v cirkvi“ a vyjadril smútok nad tým, že od Druhého vatikánskeho koncilu nedošlo k pokroku.
V roku 1991 sa postavil do opozície proti vojne v Zálive a vydal knihu s názvom Otvorený list tým, ktorí hlásajú vojnu, ale viesť ju nechajú druhých. Odsúdil tiež uvalenie embarga na Irak. Koncom toho istého roka ho biskupská konferencia pokarhala trikrát, napr. za jeho kroky na Haiti, ktoré viedli k podpore zástanca teológie oslobodenia Jeana-Bertranda Aristida.
Gaillot tiež zaujímal zhovievavý postoj k ženám, ktoré sa rozhodli pre interrupciu. Uviedol, že nie je kompetentný posudzovať ženy, ktoré sa v takejto situácii ocitli.
Dňa 13. januára 1995 dostal Gaillot na výber: buď rezignuje a stane sa emeritným biskupom Évreux, alebo bude zo svojho úradu odvolaný. V takom prípade sa stane titulárnym biskupom Partenie, africkej diecézy pochovanej pod pieskom púšte, zaniknutej tak dávno, že ani nie je známe, kedy a kde presne existovala. Gaillot rezignáciu odmietol. Na jeho poslednú omšu v katedrále v Évreux prišlo asi 20 tisíc ľudí.
Dielo – výber[upraviť | upraviť zdroj]
Česky[upraviť | upraviť zdroj]
- Biskup těch druhých
V iných jazykoch[upraviť | upraviť zdroj]
- Monseigneur des autres, 1989
- Open letter to those who preach war, but let it be waged by others, 1989
- Paroles sans frontières, 1993
- Voice from the desert: A bishop 's cry for a new church, 1996
- Un Catechism au goût de liberté, 2010
- Avance et tú seras libre, 2010
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ LESEGRATAIN, Claire. Mort de Jacques Gaillot, « l’évêque rebelle ». La Croix, 12 April 2023. Dostupné online [cit. 2023-04-12].
- ↑ Jacques Gaillot, ancien évêque et figure contestataire de l’épiscopat, est mort
- ↑ Partenia: Diecéze bez hranic, Oficiální stránky diecéze Partenia (anglicky)
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Christophe Wargny: Die Welt schreit auf, die Kirche flüstert. Jacques Gaillot, ein Bischof Fördert heraus. Herder, Freiburg 1993, ISBN 978-3451230752
- Christophe Wargny: Jacques Gaillot : Biographie, Verlag Syros, 1.4.1995, ISBN 978-2841461899
- Jean-Marie Muller: Guy Rioba, Jacques Gaillot : Portraits croisés. Desclée de Brouwer, 1.5.1996, ISBN 978-2220038018
- Pierre Pierrard: A nous la parole : Partenia, dix ans. Harmattan 17.10.2012, Kindle Edition, ASIN B00814BKFQ
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- PUTNA, Martin C.: Nové letní přemítání o starém tématu, totiž o (ne)smyslu církevního disentu. Nad knihami a postavami Eugena Drewermanna a Jacquesa Gaillota, Souvislosti, 3-4/1998
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jacques Gaillot na českej Wikipédii.