Jaltská konferencia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Jaltská konferencia bola jedným zo stretnutí hlavných predstaviteľov ZSSR, USA a Spojeného kráľovstva (Roosevelta, Churchilla a Stalina) počas druhej svetovej vojny, ktoré sa konalo medzi 4. a 11. februárom 1945. Stretnutie malo krycí názov Argonaut a hlavnými otázkami, o ktorých sa rokovalo bol vzťah Spojencov k Nemecku a Francúzsku, znova sa prerokovávala poľská otázka a vznik OSN.

Miesto konania[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie zo stretnutí zástupcov troch mocností sa konalo v bývalom cisárskom paláci v Jalte na polostrove Krym. Už výber samotného miesta, kde sa Veľká trojka stretla, bol v znamení ústupkov, ktoré prevládali v americko-anglickom vzťahu voči ZSSR. Stalin tak pod zámienkou, že nesmie stratiť kontakt s vojenskými operáciami, mal celý priebeh stretnutia pod kontrolou (vrátane odposluchov britskej a americkej delegácie).

Závery[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bola podpísaná takzvaná Deklarácia o slobodnej Európe, v ktorej sa USA, ZSSR a Spojené kráľovstvo zaviazali, že nechajú na oslobodených európskych územiach prebehnúť demokratické voľby. Zároveň sa mocnosti zaviazali pomáhať národom oslobodeným od nacistov riešiť demokraticky ich politické a hospodárske problémy.
  • Ako miesto konferencie, kde mala byť založená celosvetová Organizácia Spojených národov, bolo navrhnuté San Francisco a konferencia sa mala konať v apríli 1945. Už v Jalte sa diskutovalo o štruktúre navrhovanej organizácie a dohodlo sa na existencii Bezpečnostnej rady OSN. USA a Spojené kráľovstvo sa oproti pôvodnej Stalinovej požiadavke na samostatný hlas každej zväzovej republiky zhodli na podpore samostatného hlasu Ukrajiny a Bieloruska.
  • Dohodla sa demilitarizácia a odzbrojenie Nemecka. Krajina mala byť, na rozdiel od pôvodného spojeneckého plánu, ktorý počítal s jej rozdelením na niekoľko samostatných štátov, rozdelená do štyroch zón, ktoré by boli spravované Spojenými štátmi, ZSSR a Spojeným kráľovstvom. Posledná zóna bola na britský nátlak vymedzená Francúzsku, ktoré tým získalo aj miesto v Kontrolnej komisii.
  • Východná časť Nemecka mala pripadnúť Poľsku a Sovietskemu zväzu. Obyvateľstvo nemeckej národnosti (cca. 15 miliónov) malo byť z týchto území odsunuté na západ.
  • Štátnici sa ďalej zhodli na reparáciách, ktoré malo Nemecko platiť ako náhradu za straty spôsobené vojnou. Časť reparácií mala byť uhradená formou tovaru (tiež strojov, lodí, akcií v nemeckých spoločnostiach). USA a ZSSR sa zhodli na celkovej sume 22 miliárd dolárov, z čoho malo 50% pripadnúť Sovietom. Briti boli presvedčení, že konečnú sumu bude možno stanoviť až po ukončení vojnových operácií, preto mal byť sovietsko-americký návrh predložený Reparačnej komisii.
  • Naopak nedošlo k zhode o vojnových zločinoch a riešenie tohto problému bolo odložené.
  • V Poľsku mala vzniknúť demokratická dočasná vláda, v ktorej by mal zastúpenie aj nekomunistický odboj a zástupcovia londýnskej exilovej vlády. Toto rozhodnutie bolo porážkou Britov a Američanov, pretože prakticky znamenalo len doplnenie bábkovej ľublinskej vlády, riadenej z Kremľa. Pôvodnú požiadavku na odvolanie tejto vlády sa u Stalina nepodarilo presadiť.
  • Rozhodnutie o taliansko-juhoslovanskej a taliansko-rakúskej hranici bolo odložené rovnako ako rozhodnutie ohľadom juhoslovansko-bulharských vzťahov, Rumunska, Iránu a montreuxskej konvencii.

Časť dohôd bola tajná, napríklad so samostatným zastúpením Ukrajiny a Bieloruska v OSN sa verejnosť zoznámila až na konci vojny, Dohoda troch veľmocí o otázkach Ďalekého východu bola zverejnena až v roku 1946 a dokonca aj Truman, v čase Jalty Rooseveltov viceprezident, sa o jej existencii dozvedel až po nástupe do úradu.

Kontroverzie[upraviť | upraviť zdroj]

Závery prijaté na jaltskej konferencii boli po roku 1945 prijímané rozpačito alebo otvorene kritizované. Roosevelt bol obvinený z odpísania východnej a strednej Európy v prospech komunistickho ZSSR. V tejto súvislosti sa predovšetkým zmieňuje Rooseveltove a Churchillove odmietnutie žiadosti poľskej emigračnej vlády o povojnovú medzinárodnú kontrolu poľského územia. Navyše žiadni predstavitelia iných štátov, o ktorých sa rokovalo, neboli do Jalty pozvaní, a tak boli vylúčení z rozhodovania o osudoch vlastného štátu či národa. Je silne nepravdepodobné, že obaja štátnici verili, že Sovieti splnia na konferencii dohodnuté závery ohľadom Slobodnej Európy.

Vo vzťahu k budúcnosti Nemecka dopadla jaltská konferencia značne nerozhodne, vzhľadom na to, že vo svojich sektoroch mal každý zo spojencov v podstate voľnú ruku.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]