Jan Václav Stamic

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ján Václav Antonín Stamic
Jan Václav Stamic
český skladateľ a huslista

Narodenie 19. jún 1717
Německý Brod
Úmrtie 27. marec 1757 (39 rokov)
Mannheim

Ján Václav Antonín Stamic (* 19. jún 1717, Německý Brod – † 27. marec 1757, Mannheim) bol vynikajúci český skladateľ a huslista svetového významu. Ten spočíva v objavení klasickej cyklickej sonátovej hudobnej formy, podieľal sa na výstavbe štvorvetvovej symfónie a rozšírení nástrojového obsadenia orchestra. V. Stamic zdokonalil vtedy slabo známy klarinet a zaviedol ho do orchestra. Vďaka svojmu novátorskému prístupu predbehol dobu a stal sa spolutvorcom novo vznikajúceho klasicistného hudobného slohu. Farebnosť jeho hudby, svieže a odvážne nápady obdivoval aj Wolfgang Amadeus Mozart. Bol tiež považovaný za najlepšieho dirigenta svojej doby. Spočiatku sa preslávil ako husľový virtuóz. Založil tzv. „mannheimskú školu“, z ktorej neskôr vyšli ďalší skladatelia klasicizmu.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Rodina Stamicovcov pochádzala zo slovinského Mariboru. Do Čiech prišiel skladateľov starý otec začiatkom 60. rokov 17. storočia a usadil sa v Pardubiciach. Skladateľovho otca ako prvého z rodu upútala hudba; keď dostal ponuku miesta pri nemeckobrodskom kostole, presťahoval sa a nastúpil ako organista a učiteľ. V roku 1714 sa oženil s dcérou zemského prokurátora a zaradil sa tak medzi ctihodných mešťanov.

Ján Václav Stamic bol prvým z jeho jedenástich detí. Otec skoro rozpoznal synovo nadanie a ujal sa jeho hudobnej výchovy. Ďalšie hudobné vzdelanie si prehĺbil v rokoch 1728-34 pri štúdiách na jezuitskom gymnáziu v Jihlave. V roku 1735 bol Stamic zapísaný v Prahe na univerzitu. Vyštudoval prvý ročník filozofie, ale stredobodom jeho života bola hudba.

Pravdepodobne v roku 1741 za bavorského vpádu do Prahy odišiel do Nemecka, kde našiel uplatnenie vo falcbavorskej kapele. V roku 1742 oslnil ako husľový virtuóz na koncerte, ktorý sa konal pri príležitosti cisárskej korunovácie vo Frankfurte nad Mohanom. V roku 1744 sa oženil, o rok neskôr sa mu narodil syn Karol Filip Stamic (1745-1801). V roku 1750 navštívil rodné mesto, kde sa mu narodil druhý syn Antonín a v roku 1754 tretí syn Ján Antonín. Spolu mal päť detí.

V dejinách hudby je J. V. Stamic spojený predovšetkým s Mannheimom. Vo službách Karla Theodora sa Ján Václav Stamic stáva koncertným majstrom a riaditeľom komornej hudby. Sústreďuje okolo seba radu vynikajúcich hudobníkov a čoskoro mannheimský orchester získava európsku povesť. Stojac na čele súboru ho v rokoch 1754-55 privádza k dosiaľ neslýchanému majstrovstvu, ktorým sa tento orchester stal známym - nielen pre svoju dobu, ale vďaka svojim umeleckým výbojom, pre vývoj klasicistného hudobného slohu a to predovšetkým v oblasti symfonickej tvorby. V dobe, keď Bachom a Händlom vrcholilo baroko, dokázal Stamic vo svojich vrcholných dielach spojiť nové slohové prvky, ktoré sa už pred tým rozptýlene objavovali v dielach talianskych, viedenských, nemeckých a starších českých skladateľov. J. V. A. Stamic zomrel mladý vo veku 40 rokov v Mannheime a prenecháva svoj odkaz synom Karlovi a Antonínovi, ktorí tradíciu niesli ďalej, hoci nedosiahli taký význam ako ich otec.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Stamicov prínos bol mnohostranný. Syntéza, dynamika a výrazový kontrast sa stávajú dôležitými stavebnými prvkami jeho práce. Tieto vlastnosti boli určené pre nový spôsob orchestrálnej hry. Preto sa mohutné crescendá a pôsobivé decrescendá stali neodmysliteľnou súčasťou kompozičného štýlu. Tak umožnil vývoj sonátovej formy ako doposiaľ najvyspelejšieho skladobného útvaru inštrumentálnej hudby. Proti barokovému ideálu „jednej nálady“, výrazovej jednotnosti hudobnej vety, postavil Stamic v prvých vetách svojich symfónií nový ideál dramatického konfliktu v hudbe. Stamicov zmysel pre kompozíciu celku a spontánnosť výrazu boli tiež príčinou vzniku novej formy orchestrálnej symfónie. Nová schéma mala nasledujúce rysy: Prvá veta bola dynamická, druhá zamyslená, tretiu tvoril zmenený menuet, posledná časť bola myšlienkovým a kompozičným strhnutím skladby. Charakteristickým štýlovým znakom jeho vrcholných orchestrálnych diel sa vtedy stalo členenie doposiaľ jednotvárneho metrického členenia skladby dynamickými, melodickými a harmonickými akcentmi. Tak sa akcent postupne premenil z pôvodného jedného zmyslového efektu v dôležitý formotvorný, syntaktický prvok. Ľudové korene Stamicovho umenia prezrádza i výrazné použitie dychových nástrojov, hlavne lesných rohov. Mannheimský orchester mal za Stamica 4 hráčov na lesný roh. Veľký krok vpred urobil Stamic vo štýlovom vývoji tým, že opustil starý spôsob generálbasovej hry. Basový hlas jeho skladieb už netvorí harmonickú základňu, ale samostatne sa podieľa na tematickej práci a úlohe prvého hlasu.

Najvýznamnejšie diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • Missa solemnis pre sóla, zbor a orchester
  • Omša D-dur
  • Symfónia D-dur
  • Symfónia As-dur
  • Symfónia avec clarinets et cors de chasse (Symfónia s klarinetmi a loveckými rohmi)
  • Six sonates choisies pour le clavecin avec un violon (6 sonát pre clavecin a husle)
  • Six sonates choisies pour violon et basse (6 sonát pre husle a basu)
  • Koncert pre klarinet a orchester
  • Koncert pre trúbku D-dur
  • Concerts pour violon et orchestre (Koncerty pre husle a orchester)
  • Six trios pour deux violons et basse (6 trií pre dvoje housle a bas)
  • Six sonates a trois parties concertantes (6 sonát o troch koncertrálnych častiach)
  • Tria č.1-3 (C, A a F-dur)
  • Litaniae Lauretanae C-dur pre sóla, zbor a orchester

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jan Václav Stamic na českej Wikipédii.