Jan van Ruisbroek

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Stredoveký potrét Jana van Ruisbroek

Jan van Ruisbroek alebo Jan van Ruusbroec (výslovnosť [rüüsbruk]) (* 1293, Ruisbroek, Belgicko - † 2. december 1381, Groenendaal) bol flámsky teológ, mystik a a spisovateľ. Svoje diela písal v holandsky.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Ján mal oddanú matku, ktorá ho vychovala v katolíckej viere. O jeho otcovi sa nevie nič. Jeho priezvisko je toponymom, čiže je odvodené od názvu osady Ruisbroek. V jedenástich rokoch opustil svoju matku bez akéhokoľvek odkazu a odišiel k svojmu strýkovi Jánovi Hinckaertovi, ktorý sa o neho postaral a zabezpečil mu vzdelávanie na škole Sv. Guduly v Bruseli. Jeho strýko žil v apoštolskom bratstve s kolegom v kánone Francisom van Coudenbergom. Jeho strýko mu zabezpečoval vzdelanie s cieľom aby sa stal kňazom. Ján bol vysvätený za kňaza v kostole Svätej Guduly v roku 1317. Jeho matka ho nasledovala do Bruselu. Vstúpila do ženského rádu Bekhardov kde krátko pred vysviackou jej syna zomrela.

Kňazské pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

Dvadsaťšesť rokov pokračoval Ján v živote so svojim strýkom Hinckaertom a Van Coudenbergom v extrémnej chudobe a odlúčenosti od sveta. V tom čase Bratstvo Slobodného ducha (svetsko-kresťanské hnutie v 14. storočí, ktoré pápež Klement V. na Viennskom koncile vyhlásil za kacírske) spôsobovalo kontroverznosť v Beneluxe. Jednou z nich bola žena Heilwige Bloemardinne, ktorá bola hlavne aktívnou v Bruseli a propagovala tam jej vieru populárnymi brožúrami. Ján jej odpovedal takisto brožúrami alebo spismi, ale žiaľ sa nám ani jeden z nich do dnešných čias nezachoval. Táto kontroverznosť vyznaní medzi Bratstvom a Katolíckou cirkvou natrvalo poznačila Jánove názory. Jeho neskoršie spisy odkazovali na tieto „kacírske“ názory vyjadrené v tej dobe, predovšetkým na ich spochybňovanie, pretože veril, že sú kacírske.

Jeho túžba po väčšom odlúčení od sveta a je možné, že aj potrestanie po tom, čo napadol Bloemardinneovú, prinútili troch priateľov, aby opustili Brusel v roku 1343 a šli do pustovne v Groenendaale v susedstve so Sonianským lesom (známe z bitky pri Waterloo), ktorú im daroval Ján III., vojvoda z Brabantu. Ruiny kláštora môžeme dodnes nájsť v Soignesskom lese. Ale pridalo sa k nim veľa nasledovníkov a preto bolo vhodné, aby sa zorganizovali a vytvorili riadne oprávnené náboženské hnutie. Komunita vstúpila do cirkevného kánonu a stala sa tak oprávnenou 13. marca 1349 a eventuálne sa stala hlavným sídlom spoločenstva, ktoré sa neskôr nazvalo po meste Groenendaal. Francis van Coudenberg sa stal prvým prepoštom a požehnaný Ján z Roysbroeku sa stal predstaveným ,alebo opátom kláštora. Hickaert skončil so svojou kanonickou funkciou kvôli jeho vysokému veku a uchýlil sa do komôrky mimo kláštora kde o niekoľko rokov neskôr zomrel. Najplodnejšie Jánove roky boli práve v tomto období, teda od roku 1349 do jeho smrti v roku 1381. Jeho sláva ako Božieho muža bola v jeho úžasnom hĺbavom vnímaní a v zručnom duchovnom vedení sa rozšírila za územia Flanderského a Brabantského kniežatstvá do Holandska, Nemecka a Francúzska. Všetky spoločenské vrstvy vyhľadávali jeho pomoc a radu. V príbehu sa hovorí, že jedného dňa za ním prišli dvaja kňazi aby im povedal v akom duchovnom stave sú. On im odpovedal: „Ste takí svätí, akými si prajete byť!“ Jeho spisy boli vo veľkom duplikované, špeciálne v kláštoroch v Holandsku a v Nemecku. Na začiatku 15. Storočia sa mohli nájsť aj v Anglicku. Medzi slávnymi spomínanými návštevníkmi v Groenendaale boli Johannes Tauler ( nemecký teologický mystik, určite sa vie, že poznal a vyzdvihoval Jánove spisy, avšak sa nevie, či sa osobne vôbec stretol s Jánom). Geert Groote (holandský kazateľ, mystik a náboženský reformátor) ho vnímal ako otca a mal ho rád ako priateľa. Cez Grooteho pomohol Ján formovať ducha Windeshaimskej školy (Bratia obyčajného života - Fratres Vitae Communis), rímsko-katolíckej pietistickej organizáciie zameriavajúcej svoje učenie len na vieru v Ježiša Krista. Najslávnejším predstaviteľom bol Tomáš Kempenský (nemecký kňaz, rehoľník, mystik a autor knihy „Nasledovanie Krista“).

Odkaz[upraviť | upraviť zdroj]

Jánove pozostatky boli starostlivo uschované a jeho pamiatka ctená ako pamiatka svätca. Keď bolo Groenendaalske prepošstvo potlačené Jozefom II. v roku 1783, jeho pozostatky boli prenesené do kostola Svätej Guduly v Bruseli, avšak potom sa stratili počas francúzskej revolúcie. Jána blahorečil v roku 1908 pápež Pius X. Jánov autentický portrét neexistuje, avšak jeho tradičný obraz ho zobrazuje ako sediaceho v kanonickom rúchu v lese s písacou tabuľou na jeho kolene. Takto bol nájdený jedného dňa bratmi, respektíve bol v extáze obklopený ohňom pod stromom, pod ktorým odpočíval a ktorému plamene neublížili.

Po jeho smrti ho v príbehoch nazývali extatickým, alebo božským lekárom, a jeho myšlienky formovali medzi Priateľmi Boha( katolíckou nemeckou mystickou skupinou založenou vo Švajčiarskom Bazilej. Skupina verila, že sú bratmi Ježišovými, na základe Jánovho evanjelia 15:15 , „..už nie ste mojimi služobníkmi, ale bratmi...“) i Bratmi obyčajného života a mohli pomôcť k položeniu základov reformácie.

Diela a filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti je najdostupnejším Jánovým spisom Sedem krokov na rebríku spirituálnej lásky (The Seven Steps of the Ladder of Spiritual Love).
Z rôznych spisov ktoré sa zachovali, je najznámejším a najcharakterizujúcejším spis ktorý sa nazýva Duchovné zásnuby (The Spiritual Espousals). Spisy sú rozdelené do troch kníh:

  • Zaobchádzanie so živým s rešpektom
  • Vnútro
  • Rozjímavý život.

Ján písal tak, ako ho Duch viedol. Rád sa túlal a meditoval osamelý v lese, ktorý obklopoval kláštor. Brával si so sebou písaciu tabuľu na ktorú si zapisoval myšlienky, keď sa nimi cítil inšpirovaný. Neskôr v živote vyhlásil, že nikdy nevykonal zápis na pokyn Ducha Svätého. V žiadnom z jeho spisov nemôžeme nájsť čokoľvek, čo by pripomínalo jeho systém alebo detaily jeho systému. Možnože by bola správna úvaha, že on sám vedome nekolaboroval so žiadnym systémom. V jeho dogmatických spisoch vysvetľuje, ilustruje, posilňuje tradičné učenia s pozoruhodnou silou a jasnosťou. V jeho asketických prácach sú jeho obľúbenými cnosťami oddelenosť, pokora a dobročinnosť. Jeho obľúbenými témami sú vzlety zo zeme, meditácie nad životom( špeciálne utrpenie Krista), odovzdanie sa do Božej vôle, a intenzívna osobná láska k Bohu.
Vo všeobecnosti spolu s väčšinou nemeckých mystikov Ján začína od Boha a končí pri človeku. Potom opäť ide k Bohu aby ukázal ako blízko sú obaja spojení aby sa stali jedným. Ján inklinuje ku kresťanskému univerzalizmu tým, že napísal: „Človek, vzíduc z Boha je súdený aby sa vrátil, a opäť sa s ním stal jedným. “Neskôr upresňuje jeho názory: „Zastávam názor, že sme jedno s Bohom, ale musí to byť chápané tak, že sme jedno v láske, nie v podstate a v charakteristike.“ Avšak napriek týmto jasným stanoviskám boli niektoré z Jánových myšlienok nezvyčajné či prekvapujúce. Napríklad niektoré z nich boli tak vznešené, že by sotva mohli znamenať opak. Jeho oddaný priateľ Gerard Groote, vyštudovaný teológ hovoril o pocitoch neľahkosti nad niektorými Jánovými frázami a pasážami, a prosil ho aby ich zmenil, alebo ich zjednodušil aspoň pre tých slabších.

Niekoľko autorov spomenulo jeho asi nevedomé panteistické názory, avšak množstvo súčasníkov sa vyjadrilo pochvalne o Jánových myšlienkach ako Groote, Johannes Tauler, Ján z Schoonhovenu, a v neskorších časoch františkán Henry van Herp, kartuzián Denis, Laurentius Surius, Tomáš Ježišský, Luis de Blois a jezuita Leonardus Lessius.Ernest Hello a Maurice Maeterlinck urobili veľa, aby sa Jánove spisy stali známymi.
Ján mal veľký vplyv na vyvíjajúceho Generálneho sekretára OSN Daga Hammarskjöldovej koncepcií duchovného rastu cez vlastnú službu ľudstvu, ktoré potom Hammarskjöld vyjadril aj v jeho knihe. Ján si stál za svojim názorom, že duša nachádza Boha v jej vlastných hĺbkach a poznamenal 3 stupne v tom, čo on nazval duchovný rebrík kresťanského dosiahnutia:

  • aktívny život
  • vnútorný život
  • rozjímavý život.

Neučil splynutie ja v Bohu. Učil, že na vrchole duchovného vzostupu si duša stále zachováva svoju podstatu. V Kráľovstve milujúcich Boha (Kingdom of Lovers of God) vysvetľuje, že tí ktorý hľadajú múdrosť musia „prúdiť dopredu na vodách do všetkých hraníc zeme, to znamená, že súcit, ľútosť, a milosť ukázanú pre potreby všetkých ľudí“, musí „ lietať v ovzdušiach rozumovej zručnosti“ a „predložiť všetko konanie a cnosti pre uctenie Boha“; potom (cez milosť) si nájdu „nesmiernu a bezhraničnú čistotu“ udelenú ich mysli.
V spojitosti k rozjímavému životu zastával tri stanoviská ktoré by sa mali dosiahnuť:

  • Duchovná sloboda a nezávislosť zo svetských túžob(„byť ako prázdnym z každej vychádzajúcej práce ako keby nepracoval vôbec“)
  • obrazmi nepreťažená myseľ(„vnútorné ticho“)
  • pocit vnútornej jednoty s Bohom(„ako horiaci a žeravý oheň ktorý nikdy viac nemôže byť uhasený“).

Jeho práce z ktorých najdôležitejšími boli De vera contemplatione(„On true contemplation“) a De septem gradibus amoris(„On the seven steps of love“) boli publikované v roku 1848 v Hanoveri. Neskôr boli publikované jeho ďalšie práce ako Reflexie zo zrkadla mystika(1906) a Die Zierde der geistlichen Hochzeit (1901).

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dat rijcke der ghelieven (lat. Regnum amantium deum)
  • Die chierheit van der gheestelijcker brulocht (lat. De ornatu spiritalium nuptiarum)
  • Vanden blinkenden steen (lat. De perfectione filiorum dei)
  • Vanden vier becoringhen (lat. De quatuor tentationibus)
  • Vanden kerstenen ghelove (lat. De fide et iudicio)
  • Vanden gheesteliken tabernakel (lat. In tabernaculum foederis commentaria)
  • Vanden seven sloten (lat. De septem custodiis)
  • Een spieghel der eeuwigher salicheit (lat. Speculum aeternae salutis)
  • Van seven trappen in den graed der gheesteleker minnen (lat. De septem amoris gradibus)
  • Vander hoechster waerheit (aj Dat boecsken der verclaringhe a Samuel; latt. Samuel vel de alta contemplatione)
  • Vanden XII beghinen (lat. De vera contemplatione)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Albert Ampe: Artikel Ruusbroec, Jan van, in: Verfasserlexikon, 2. Auflage, Bd. 8, Berlin 1992, Sp. 436–458
  • Kurt Ruh: Jan van Ruusbroec. Versuch einer Würdigung von Person und Werk. In: Zeitschrift für deutsches Altertum und deutsche Literatur. 125 (1996), S. 1–50.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku John of Ruysbroeck na anglickej Wikipédii.