Japetus (mesiac)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Japetus
Iapetus 706 1419 1.jpg
Japetus na fotomozaike sondy Cassini z 31. decembra 2004 (v oblasti rovníka možno rozoznať až 20 km vysoký horský hrebeň)
Základné informácie
Objaviteľ Giovanni Domenico Cassini
Dátum objavenia 25. október 1671
Satelit Saturn
Iné označenia Saturn VIII
Orbitálne (obehové) vlastnosti
(Epocha: J2000,0)
Veľká polos 3 560 800 km
Excentricita 0,28
Perióda obehu 79,3 dní
Uhol sklonu dráhy k rovníku planéty 14,7°
Fyzikálne vlastnosti
Rozmery 1 492,0 × 1 492,0 × 1 424 km
Plocha povrchu 6 700 000 km²
Objem (1,805635 ± 0,000375)×1021 km³
Hmotnosť 1,9739×1021 kg
Priemerná hustota 1,088 ± 0,013 g/cm3
Gravitácia na rovníku 0,2553 m/s2
Perióda rotácie 79,3 d
(viazaná rotácia)
Albedo 0,04 – 0,5
Priemerná povrchová teplota ? K
Atmosférické vlastnosti
Atmosferický tlak bez atmosféry
Ďalšie odkazy
Commons Japetus

Celestia.png Pozri aj Portál Slnečná sústava

Japetus (iné názvy: Iapetus, Japetos, Saturn VIII) je prirodzený satelit planéty Saturn, ktorú obieha medzi dráhami Titanu a Phoebe vo vzdialenosti 3,56 miliónov km. Objavil ho 25. októbra 1671 Giovanni Domenico Cassini a už jeho zaujala skutočnosť, že ho mohol pozorovať iba na jednej strane materskej planéty; na druhej ho svojim ďalekohľadom nedokázal nájsť. Dnes vieme, že je to spôsobené odlišným albedom oboch pologulí satelitu, z ktorých jedna odráža 3 – 5 % dopadajúceho slnečného svitu, zatiaľ čo druhá až 50 %.

Stredným priemerom 1 436 km sa Japetus radí na tretie miesto medzi Saturnovými mesiacmi, za Titan a Rheu. Jeho hustota je veľmi nízka, iba 1,27 g/cm3, takže možno predpokladať, že sa skladá prevažne z vodného ľadu s prímesou silikátových hornín. Až do preletu sondy Voyager 2 22. augusta 1981 mali astronómovia vo vzťahu k Japetu viac otázok ako odpovedí, záhadou boli najmä odlišné reflexívne schopnosti povrchu. Dnes v zásade existujú dve hypotézy, prečo má povrchová vrstva Saturnovho satelitu tak rôznorodý vzhľad – teória impaktov-sopiek a teória Phoebe. Obe vychádzajú z premisy, že anomáliou je tmavá pologuľa.

Prvá hypotéza predpokladá, že tmavý materiál sa na povrch dostal kombináciou sopečnej činnosti a impaktov. Druhá označuje za pôvodcu tmavého zafarbenia mesiac Phoebe, z ktorého mohol byť materiál vyvrhnutý impaktom a následne „zozbieraný“ Japetom. Nasvedčovala by tomu skutočnosť, že tmavá pologuľa je obrátená v smere obežnej dráhy satelitu (Japetus má viazanú rotáciu), takže by sa na nej prach a úlomky z Phoebe mohli naozaj usadzovať. Ani jedna hypotéza zatiaľ nebola dokázaná, proti druhej však svedčia najnovšie údaje o Phoebe, získané sondou Cassini.

Na prelome rokov 2004 a 2005 zhotovila sonda Cassini veľa snímok Japeta, ktorých rozlíšenie je lepšie ako v prípade snímok sondy Voyager 2. Bolo zistené, že tmavá pologuľa (označovaná ako Cassini Regio) je rovnako ako pologuľa svetlá posiata množstvom kráterov – najväčší má priemer 600 km. Vedcov však prekvapilo zistenie, že v Cassini Regio sa pozdĺž rovníka tiahne horský hrebeň dlhý viac ako 1 300 km a vysoký až 20 km. Čo spôsobilo vznik tak gigantického pohoria je dosiaľ nejasné.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]