Japonské cisárstvo (1868 – 1945)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Veľké Japonské cisárstvo
Dai Nippon Teikoku
大日本帝國
 Šógunát Tokugawa
 Kráľovstvo Rjúkju
 Republika Tchaj-wan
 Kórejské cisárstvo
 Republika Ezo
1868 – 1945 Okupácia Japonska 
Americká správa súostrovia Rjúkjú 
Čínska republika 
Severná Kórea 
Južná Kórea 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Japonské cisárstvo cca. v roku 1942
Hlavné mesto
Rozloha
675 000 km²
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
97 770 000
Národnostné zloženie
Štátny útvar
absolutistická monarchia (1868 – 1890)
konštitučná monarchia (1890 – 1947)
vláda jednej strany (1940 – 1945)
Vznik
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Šógunát Tokugawa Šógunát Tokugawa
Kráľovstvo Rjúkju Kráľovstvo Rjúkju
Republika Tchaj-wan Republika Tchaj-wan
Kórejské cisárstvo Kórejské cisárstvo
Republika Ezo Republika Ezo
Nástupnícke štáty:
Okupácia Japonska Okupácia Japonska
Americká správa súostrovia Rjúkjú Americká správa súostrovia Rjúkjú
Čínska republika Čínska republika
Severná Kórea Severná Kórea
Južná Kórea Južná Kórea

Japonské cisárstvo (jap. 大日本帝國 – Dai Nippon Teikoku) bol štátny útvar existujúci v rokoch 18681945 na území súčasného Japonska, Kurilských ostrovov, Tchaj-wanu a po jej okupácii v roku 1910 aj Kórey. Vládli mu cisári z dynastie Jamato. Vzniklo po pádu šogunátu v roku 1868 a zaniklo po prehranej Druhej svetovej vojne roku 1945.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Japonska


Historické obdobia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Džómon (縄文時代 10 000 – 300 pred n. l. )
  • Jajoi (弥生時代 300 př. n. l. – 710 n. l. )
  • Nara (奈良時代 710 – 794)
  • Heian (平安時代 794 – 1185)
  • Kamakura (鎌倉時代 1185 – 1333)
  • Muromači (室町時代 1333 – 1568)
  • Azuči-Momojama (安土桃山時代 1568 – 1600)
  • Tokugawa (alebo tiež Edo) (江戸時代 1600 – 1868)
  • Meidži (明治 1868 – 1912)
  • Taišó (大正 1912 – 1926)
  • Šówa (昭和 1926 – 1989)
  • Heisei (平成 od 1989)

Od druhej polovice 16. storočia prichádzali do Japonska obchodníci a kresťanskí misionáriPortugalska, Španielska, Holandska a Anglicka. V prvej polovici 17. storočia podozrieval japonský šógunát katolíckych misionárov, že sú predvojom ozbrojenej iberskej invázie a okamžite zakázal všetky styky s Európanmi s výnimkou významne obmedzených kontaktov s protestantskými holandskými obchodníkmi na umelom ostrovčeku Dedžima (tiež Dešima) pri Nagasaki. Čínskym lodiam bolo naďalej povolené vchádzať do Nagasaki a kórejskí vyslanci mali prístup do hlavného mesta. Táto izolácia trvala 251 rokov, dokiaľ si komodor Matthew Perry nevynútil otvorenie japonských prístavov pre amerických obchodníkov v roku 1854 na konferencii v Kanagawe. Následne došlo k podpisu obdobných zmlúv (Ansejská dohody) aj s európskymi mocnosťami.

Moderné dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Počas niekoľkých rokov obnovený kontakt so Západom zásadne zmenil japonskú spoločnosť. Po vojne Bošin v rokoch 18671868 bol šógunát zrušený a bola znovuobnovená moc cisára. V roku 1867 nastúpil na trón nový cisár Mucuhito (dnes známy ako cisár éry Meidži) a počas jeho 45 ročnej vlády sa uskutočnilo mnoho reforiem (tzv. reformy Meidži). Feudálny systém bol zrušený a boli prevzaté početné západné inštitúcie, vrátane západného právneho zriadenia a formy vlády. Spolu s ďalšími ekonomickými, sociálnymi a vojenskými reformami vyústili tieto zmeny k prerodu Japonska na modernú svetovú mocnosť. Ako výsledok prvej čínsko-japonskej a rusko-japonskej vojne získalo Japonsko Tchaj-wan a Sachalin a neskôr v roku 1910 okupovalo Kóreu.

Počas prvej svetovej vojny krajina bojovala po boku krajín Dohody proti Cisárskemu Nemecku. Výsledky vojny však Japonsko nemohli neuspokojiť.

Na počiatku 20. storočia zaznamenalo Japonsko vzrastajúci vplyv expanzívneho militarizmu, vedúcemu k invázii do Mandžuska a druhej čínsko-japonskej vojne (1937). Japonsko sa spojilo s Nemeckom a Talianskom a vytvorilo Os Berlín-Rím-Tokio. Japonskí politickí vodcovia, obávajúci sa rastúcej vojenskej a ekonomickej prítomnosti v juhovýchodnej Ázii považovali za nevyhnutné zaútočiť na americkú námornú základňu v Pearl Harbor (1941), aby bola zaistená japonská nadvláda v Pacifiku. Aj keď vstup Spojených štátov do 2. svetovej vojny postupne zmenil rovnováhu sil v Pacifiku v neprospech Japonska. Po dlhom pacifickom ťažení Japonsko stratilo Okinawu v súostroví Rjúkju a bolo zatlačené na štyri hlavné ostrovy. Spojené štáty mohutne zaútočili na Tokio, Ósaku a ďalšie mesta strategickým bombardovaním a na Hirošimu a Nagasaki atómovými bombami. Japonsko oznámilo bezpodmienečnú kapituláciu 15. augusta 1945.

Okupácia[upraviť | upraviť zdroj]

Porazené Japonsko zostalo pod okupačnou správou USA až do roku 1952, po ktorom skončení zahájilo významné ekonomické oživenie s pomocou USA, ktoré vrátilo ostrovom prosperitu. Úspech v Tokiu v roku 1964 je považovaný za jeden z mnoho znakov, že Japonsko znovu získalo svoj národný status. Ostrovy Rjúkju zostali pod správou USA až do roku 1972, aby bola zaistená stabilizácia východnej Ázie a významná vojenská prítomnosť USA zostavá až do týchto dní.

Systém vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Základným zákonom Japonského cisárstva bola ústava známa aj ako Meidžiho ústava. Bola vyhlásená 29. novembra 1789 a platila až do 2. mája 1947. Prehlásla Japonsko konštitučnou monarchiou v čele s cisárom, zaisťovala oddelenie zákonodárnej, výkonnej a súdnej moci a základné ľudské práva.

Císar[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Japonský cisár

Aj napriek demokratickému zriadeniu zostávala väčšina moci v rukách cisára. Jeho titul znel Vládca nebies (Tennó) a bol považovaný za "posvätného a nedotknuteľného" vládcu, ktorý vo svojich rukách držal zákondárnu, výkonnú aj súdnú moc, všetky zákony, vyhlášky a rozsudky boly vydávané "V mene Cisára". Výkonnú moc vykonával nepriamo, prostredníctvom Tajnej rady, ktorej členov a všetkých vládných úradnákov ľubovoľne menoval a odvolával. Ďalšou cisárskou výsadou bolo velenie japonskej armáde a japonskému námorníctvu. V rokoch 1868 - 1945 sa na Japonskom tróne vystriedali traja cisári:

  • Meidži (Mucuhito) 1867 – 1912
  • Taišó (Jošihito) 1912 – 1926
  • Šówa (Hirohito) 1926 – 1989

Vláda a ministerstva[upraviť | upraviť zdroj]

Výkonnú moc vykonával cisár prostredníctvom tzv. Tajnej rady, ktorá bola de facto vládou a poradným orgánom cisára. Jej členovia jednali spoločne s cisárom o všetkých dôležitých štátnych otázkach. Tajnú radu tvorili premiér a ministri, z ktorých každý mohol povedať cisárovi doporučenie zo svojho oboru, za ktoré bol zodpovedný. Ďalej každý z nich spravoval jedno z 8 ministerstiev:

  • ministerstvo občianskych vecí, od roku 1873 ministerstvo domácich vecí
  • ministerstvo zahraničných vecí
  • ministerstvo financií
  • ministerstvo armády
  • ministerstvo námorníctva
  • ministerstvo cisárskeho dvora
  • ministerstvo spravodlivosti
  • ministerstvo verejných prací
  • ministerstvo školstva

Do roku 1872 tvorili ministerstvo armády a ministerstvo námorníctva jednotné Vojenské ministerstvo.

Parlament[upraviť | upraviť zdroj]

Zákonodarnú moc vykonával do roku 1890 cisár. S prijatím Meidžiho ústavy vznikol v Japonsku prvý parlament, nazvaný Ríšský snem (Imperial Diet). Skladal sa z dvoch komor. Hornú komoru, takzvanú Šlachtickú snemovňu (House of Peers) tvorili členovia Cisárskej rodiny, osoby s dedičným šľachtickým titulom a ďalší členovia menovaný cisárom. Dolnú komoru – Poslaneckú snemovňu, alebo tiež Snemovňu repzrezentantov (House of Representatives) volili občania, pričom volebné právo sa vzťahovalo len na majetných dospelých mužov, ktorí však tvorili len malé percento obyvateľstva.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Japonské císařství na českej Wikipédii.