Jaroslav Heyrovský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Jaroslav Heyrovský
Jaroslav Heyrovský
český chemik

Narodenie 20. december 1890
Praha Česko
Úmrtie 27. marec 1967 (76 rokov)
Praha, Česko

Jaroslav Heyrovský (* 20. december 1890, Praha – † 27. marec 1967, Praha) bol český fyzikálny chemik ocenený v roku 1959 Nobelovou cenou za chémiu. Venoval sa hlavne polarografii.

Narodil sa v Prahe ako piate dieťa Leopolda Heyrovského, profesora rímskeho práva na českej univerzite v Prahe, a jeho manželky Kláry, rodenej Hanlovej.

Do roku 1909 študoval na gymnáziu, potom odišiel študovať do Londýna v rokoch 1910 – 1914 na University College, kde bol vedený sirom W. Ramsayom. V roku 1918 získal doktorát na Karlovej univerzite v Prahe. Počas 1. svetovej vojny robil službu vo vojenskej nemocnici ako lekárnik a rádiológ. Svoju univerzitnú kariéru začal ako asistent profesora B. Braunera v Ústave analytickej chémie Karlovej univerzity, v roku 1922 bol povýšený na docenta a v roku 1926 sa stal prvým profesorom fyzikálnej chémie na univerzite. Bol členom mnohých zahraničných vedeckých inštitúcií a čestným doktorom niekoľkých svetových univerzít.

Založil Polarografický ústav ČSAV a ako jeho profesor a riaditeľ vychoval veľký počet žiakov. Vytvoril vo svete uznávanú vedeckú školu. Už ako mladý začal z podnetu profesora fyziky na Karlovej univerzite v Prahe B. Kučeru teoreticky riešiť problém anomálie na elektrokapilárnych krivkách. Zdokonalil Kučerovu metódu, ktorá spočívala v tom, že sa za pomoci špeciálnych elektród, tvorených ortuťovou kvapkou a platinovým drôtikom, dalo v roztoku určiť i nepatrné množstvo prímesí. Ďalej objavil originálny spôsob výskumu elektrolytických dejov, ktorý bol založený na použití ortuťovej kvapkovej elektródy v spojení s vyrovnávacou elektródou a na meraní priebehu intenzity elektrického prúdu, ktorý prechádza elektrolytickým roztokom v závislosti na napätí[1]. Táto metóda sa rýchlo rozšírila vo svete a uplatnila sa i v priemysle, napríklad v metalurgii a potravinárskom priemysle ako vynikajúci test na zistenie nepatrného množstva cudzej látky. Prvé údaje o tejto metóde publikoval v roku 1922[2] v časopisoch a v roku 1923[3] ju vysvetlil v prednáške na zasadaní Faradayovej spoločnosti v Londýne. V roku 1925 spoločne so svojím japonským žiakom M. Shikatem[4] zostrojil prístroj pre automatický záznam kriviek v závislosti intenzity prúdu a napätia, ktorý nazvali polarograf. Od tej doby sa taktiež táto nová záznamová metóda nazýva polarografia a Heyrovský ju v päťdesiatych rokoch doplnil oscilografickou polarografiou.

Heyrovského polarograf

Stal sa jediným českým občanom, ktorý dostal Nobelovu cenu za chémiu a jeho vedecká práca preslávila československú vedu na celom svete.

Po svojej smrti v roku 1967 bol pochovaný v Prahe na Vyšehrade.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Principles of Polarography, J. Heyrovsky and J. Kuta, Academic Press, New York, 1966.
  2. Elektrolýza se rtuťovou kapkovou katodou, J. Heyrovský, “Chemické Listy” Vol. 16, pp 256 – 264, 1922.
  3. Electrolysis with a Dropping Mercury Catode. Part I. Deposition of Alkali and Alkaline Earth Metals, J. Heyrovsky, “The London, Edinburgh, and Dublin Philosophical Magazine and Journal of Science” Ser. 6, Vol. 45, pp 303 – 315, 1923.
  4. Researches with the Dropping Mercury Cathode, Part I. General Introduction, Part II. The Polarograph, Part III. A Theory of Over-potential, J. Heyrovsky (and M. Shikata, Part II), “Recueil des Travaux Chimiques des Pays-Bas” Vol. 44 (Ser. 4, Vol. 6), pp 488 – 495, 496 – 498, and 499 – 502, 1925.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]