Jaroslav Kocian

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jaroslav Kocian
Jaroslav Kocian
český huslista, hudobný skladateľ a pedagóg

Narodenie 22. február1883
Ústí nad Orlicí, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 8. marec 1950 (67 rokov)
Praha, Československo
Príbuzní otec Julius (1852 – 1913), brat Quido (1874 – 1928), strýko Petr (1864 – 1931)

Jaroslav Kocian (* 22. február 1883, Ústí nad Orlicí – † 8. marec 1950, Praha) bol český huslista, hudobný skladateľ a pedagóg pražského konzervatória.[1]

Detstvo a štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Dekanstvo v Ústí nad Orlicí – sídlo Cecilskej hudobnej jednoty

Narodil sa do rodiny husľového pedagóga a dirigenta Cecilskej hudobnej jednoty Juliusa Kociana[2]. Ten už v ranom veku rozpoznal synov talent a záujem o husľovú hru. Naučil ho preto klásť prsty na struny a zahrať ľudovú pieseň Když jsem husy pásala. Odvtedy sa takmer každý deň naučil celkom sám hrať novú pieseň, ktorú počul interpretovať otcových žiakov, a iba pri ťažších častiach požiadal otca o inštruktáž[3]. Len postupne sa učil hrať aj z nôt. Svoj prvý verejný koncert absolvoval ako štvorročný – počas sviatku patrónky hudby svätej Cecílie na výročnom zhromaždení Cecilskej hudobnej jednoty za gitarového sprievodu otca bezchybne predviedol 24 národných piesní[4]. V ďalšom hudobnom vzdelávaní pokračoval od roku 1888 u žiaka A. Bennewitza Josefa Zábrodského[5]. Popritom naďalej s úspechom koncertoval v rodnom meste. Pamätné bolo zhromaždenie ceciliánov v roku 1892. Kocian na ňom predniesol Fantáziu na motívy Nemej z Portici a Trubadúra od Alarda, okrem toho hral ako primárius v Kässmayerových Českých národných piesňach pre sláčikové kvarteto. Zanechal taký hlboký dojem, že Cecilská hudobná jednota vymenovala deväťročného chlapca za svojho čestného člena[6].

V marci roku 1893 sa Kocian prvýkrát pokúsil stať študentom Pražského konzervatória. Prijímaciu skúšku síce poľahky zvládol, ale napriek jeho evidentnému husľovému nadaniu riaditeľ Antonín Bennewitz otcovi odporučil so štúdiom kvôli slabej telesnej konštitúcii počkať: "Prijatý je. Ale ak ho chcete dať priamo do rakvy, tak ho tu nechajte."[7] Kociana toto podmienečné odmietnutie neodradilo a po troch rokoch si prijímací pohovor zopakoval. Neskôr naň spomínal:

Otakar Ševčík – učiteľ Jaroslava Kociana (1901)

„Pri klavíri sedel pán profesor Ševčík a skoro ma vyzval, aby som zahral. Na skúšku ma pán Zábrodský pripravil veľmi dobre. Vecí som mal „hotových“ plno, a tak som v tichu, ktoré tu teraz bolo, spustil siedmy koncert G dur Bériota. Sotva som prehral štyri takty, vztýčila sa pri piane ruka a pán profesor Ševčík zvolal: „Ten je môj!“ A bolo po prijímačkách.“[8]

Popri husľovej hre študoval Kocian aj kompozíciu u Antonína Dvořáka a od roku 1898 vystupoval na verejných koncertoch a večierkoch konzervatória. Sám Ševčík mu vtedy prorokoval skvelý štart kariéry:

„Tento rok bude u mňa absolvovať znamenitý husľový talent Jan Kubelík. Mám však o dva ročníky mladšieho žiaka, malého blondiačika Jaroslava Kociana, a ten bude ešte lepší!“[9]

Významný bol symfonický koncert 28. marca 1901 v Stavovskom divadle, na ktorom najskôr Orchester Pražského konzervatória predniesol Brahmsovu II. symfóniu a Goldmarkovu ouvertúru Na jar a potom Kocian s obrovským úspechom zahral Joachimov koncert v uhorskom slohu. Kritici ho porovnávali s Janom Kubelíkom a predpovedali mu veľkú budúcnosť[10]. O niekoľko mesiacov pristúpil ku trom absolventským koncertom počas troch dní: 5. júla predviedol Paganiniho koncert D dur. Kritika ani tentoraz nešetrila chválou:

„Kocian ku skvelému výcviku technickému, ktorý sa naučil ako výborný žiak od znamenitého svojho majstra, pridružuje niečo, čo sa nedá naučiť a čo ho odlišuje od mnohých už svetové meno požívajúcich virtuózov, to jest vrúcny cit, ktorý vanie z jeho hry, muzikálna duša, ktorá dokáže svojím obsahom naplniť hotový tvar lesklého povrchu…“[11]

Ďalší deň sa Kocian predstavil ako skladateľ. Jeho absolventskou skladbou bola Romanca pre husle a orchester, ktorú predniesol jeho spolužiak Bohumír Feist. Kocian pritom orchester aj sám dirigoval. Napokon sa 7. júla prezentoval ako komorný hráč, keď spoločne s Rudolfom Frimlom (klavír) a Františkom Pourom (violončelo) zahrali absolventskú skladbu Josefa Straku Trio g moll pre husle, violončelo a klavír[12]. Kocian tak bol ako jeden z najlepších a najvšestrannejších husľových odchovancov konzervatória pripravený presadiť sa vo svete.

Kariéra huslistu[upraviť | upraviť zdroj]

V lete sa spoločne s priateľom Františkom Špindlerom (klavír) venoval príprave repertoáru pre nadchádzajúce koncertné zájazdy. Jeho kariéra rýchlo akcelerovala, všade, kam prišiel, žal úspechy. Po jesenných vystúpeniach v Česku debutoval v tom istom roku vo Viedni, čo mu otvorilo bránu do Londýna, kde boli uveličení jeho jemným, ušľachtilým a poetickým prejavom. Po tom, čo svojím výkonom ovládol začiatkom roku 1902 aj francúzsku Riviéru, Nice a Monte Carlo, absolvoval dňa 22. novembra 1902 v newyorskej Carnegie Hall ako sólista Newyorskej filharmónie pod vedením Waltera Damroscha americký debut[13]. Následne pokračoval v turné po ďalších amerických a kanadských mestách, počas ktorého odohral do 10. apríla 1903 spoločne s F. Špindlerom 58 koncertov[14]. O ich fenomenálnej pamäti svedčí fakt, že si na zájazd nevzali žiadne noty, aj keď disponovali takým širokým repertoárom, že sa takmer neopakoval[15]. Odozva bola výborná – americké časopisy Kociana jednomyseľne zaradili medzi najpoprednejších svetových huslistov.

Paganiniho guarnerky (1743), na ktorých hral aj Kocian

Po návrate zo Spojených štátov koncertoval postupne v Rusku, Uhorsku, severnom Taliansku, Pruskom Sliezsku, opäť v Uhorsku, Poľsku, Nemecku a znova v Rusku. V roku 1905 sa mu v Taliansku dostalo veľkej pocty – janovská mestská rada mu ako prvému huslistovi v histórii dovolila zahrať na husle N. Paganiniho[16].

Potom vystupoval ešte v Česku, Anglicku, Severnej Amerike, Rakúsko-Uhorsku, Taliansku a v severnej Afrike, až kým v roku 1907 neprišla ponuka od jeho bývalého spolužiaka Františka Stupku, aby prijal miesto pedagóga na hudobnej škole v Odese (Odeská pobočka Cárskej hudobnej spoločnosti) a zároveň ako primárius doplnil Odeské kvarteto. Kocian ponuku akceptoval, a keďže už predtým boli súčasťou kvarteta traja Česi, odvtedy pôsobilo výlučne v českom zložení bývalých študentov Pražského konzervatória: Jaroslav Kocian (1. husle), František Stupka (2. husle), Josef Permann (viola) a Ladislav Zelenka (violončelo). Preto sa niekedy nazývalo aj odeské České kvarteto. Osou jeho repertoáru boli diela ruských, českých a svetových majstrov (napr. Arenskij, Borodin, Čajkovskij, Glazunov, Glière, Grečaninov, Tanejev, Franck, Dvořák, Fibich, Ravel, Beethoven, Novák a i.)[17]. Kocian sa uviedol ako vynikajúci primárius s bezchybnou intonáciou, dokonalou technikou a obdivuhodným zmyslom pre komornú hru. Aj vďaka nemu kvarteto počas dvoch rokov svojej činnosti[18] nadobudlo legendárnu povesť[19].

Kocian nato odišiel do Petrohradu, kde pôsobil ako prvý huslista kvarteta meklenburského vojvodu[20], ale ani tam dlho nevydržal a opäť sa venoval sólistickej kariére už ako svetovo preslávený virtuóz. V roku 1911 tretíkrát s úspechom koncertoval v USA. Na klavíri ho tentoraz sprevádzal Maurice Eisner a na jednom pódiu vystupoval napr. s Newyorským symfonickým orchestrom[21]. Počas vojny hral v zázemí v prospech Rakúskeho Červeného kríža[22].

Po vojne obnovil svoju masívnu koncertnú aktivitu, ovácie zožal napríklad v Londýne, Juhoslávii, Sofii, Taliansku, viackrát vystupoval aj v Bratislave[23] (napr. v rokoch 1919, 1921, 1922, 1924, 1927[24] a 1928[25]). Štvrtýkrát a naposledy sa odhodlal predstaviť aj v Spojených štátoch (1922). Na parníku Olympic sa zišla pestrá umelecká spoločnosť, a tak spoločne s huslistom Bronislawom Hubermanom, klaviristom Josefom Hofmannom, operným spevákom (bas) Fjodorom Šaljapinom a inými usporiadal v posledný deň plavby benefičný koncert v prospech vdov a sirôt po námorníkoch[26]. Na pevnine podstúpil triumfálne ťaženie, keď sa noviny ako New York Times, Chicago Tribune či Washington Herald predháňali v obdivných titulkoch (Mimoriadna udalosť sezóny, Básnik svojho nástroja, Strieborná fontána tónov, Majster a povolaný interpret slovanskej hudby) a kritiky boli bezvýhradne priaznivé: „To už nebola hra, to bolo pravé čarodejníctvo. Obecenstvo načúvalo, uchvátené grandióznym zjavom oslňujúceho umenia…“[27] Cestu okolo sveta zakončil na prelome rokov s rovnakým úspechom v Japonsku, kde budila veľkú pozornosť a nadšenie najmä jeho interpretácia diel českých skladateľov (Dvořák, Smetana)[28].

Kocian ako jeden z mála virtuózov dokázal odísť na vrchole síl. Keď v roku 1928 ukončil kariéru, mal iba 45 rokov. Jeho hra sa tak do poslednej chvíle vyznačovala neomylnou technikou, totálnou intonačnou čistotou s pregnantným rytmom a vyprecizovanými detailami. Disponoval obrovským záberom repertoáru, azda najväčším spomedzi súčasníkov, ktorého základ tvorili diela Bacha, Mozarta, Haydna, Beethovena, Čajkovského, Smetanu a Dvořáka. Jeho výhodou bola aj vycibrená schopnosť memorácie, nepotreboval hrať z nôt, naspamäť ovládal napr. všetky Bachove sonáty pre sólové husle[29]. Obľúbeným Kocianovým nástrojom boli Pressendove husle z roku 1830[30].

Pedagogické obdobie a filmová anabáza[upraviť | upraviť zdroj]

Josef Suk mladší (1929 – 2011), jeden z najlepších študentov Jaroslava Kociana

Onedlho (1929) sa stal riadnym profesorom Pražského konzervatória, kde v rokoch 1939 – 1940 zastával aj funkciu rektora. Ako pedagóg dôsledne uplatňoval Ševčíkovu metódu, jeho prednosťou bol praktický prístup ku riešeniu technických problémov. Najväčší dôraz kládol na dokonalú techniku a bezchybnú intonáciu: „Huslista, ktorý nehraje dokonale čisto, nevie vlastne nič!“[31]

Jeden z jeho posledných žiakov Václav Snítil po rokoch spomínal:

„Jaroslav Kocian nás učil spôsobom, aký sám spoznal u Ševčíka, o inom ani neuvažoval. Hrali sa Ševčíkove pedagogické diela, technika ľavej a pravej ruky, výmena polôh na začiatku každej lekcie, potom etudy a skladby prednesové. Kocian dokázal byť po celú dobu sústredený a slovom i príkladom po vzore Ševčíkovom oživoval každý problém ako technický, tak umelecký.“[32]

Medzi jeho študentov okrem Václava Snítila patrili Schlomo Bor, Tomáš Hála, Karel Heusler, Marie Hlouňová, Zdeněk Kolářský, Viliam Kořínek, František Krejčí, Jaroslav Kučera, Egon Ledeč, Rudolf Muzika, Dušan Pandula, Alexandr Plocek, Julius Remeš, Josef Suk ml., Jaroslav Svoboda, Antonín Šlajs, Karel Šnebergr, Otilie Ungermannová, Karel Vronský, Albín Vrtěl, František Vohanka, Ede Zathureczky a ďalší[33].

Popri pedagogickej činnosti si v roku 1930 zahral v prvom českom domácom zvukovom filme Když struny lkají. Stvárnil v ňom postavu tuláka Marka, v skutočnosti záhadne zmiznutého husľového virtuóza Hanuša. Napriek neveľkému úspechu filmu kritika ocenila individuálny Kocianov výkon: „Najlepším hercom je neherec Kocian s fotogenickou tvárou, umiernenou mimikou a prostotou výrazu. Jeho prednesy patria k najlepším zvukovým prvkom filmu…“[34]

V roku 1943 bol pre svoje protinemecké postoje penzionovaný. Zomrel 8. marca 1950 na srdcovú chorobu v pražskom Borůvkovom sanatóriu vo veku 67 rokov. Pochovaný bol na svoje výslovné prianie v rodinnej hrobke v Ústí nad Orlicí, odkiaľ boli jeho ostatky po ôsmich rokoch prenesené na vyšehradský Slavín[35]. Na jeho pohrebe v Rudolfine zazneli aj tieto slová:

„O Paganinim sa vraví, že jeho slákom pohyboval sám diabol. Kocianovou rukou, jeho umením, rozprávalo však úplne niečo iné, predovšetkým vrúcny vzťah k človeku a prírode…“[36]

Epilóg[upraviť | upraviť zdroj]

Pavel Hůla, primárius Kocianovho kvarteta (2011)

Kocianovo kvarteto[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1955 bolo z členov niekoľkých pražských orchestrov na umelcovu počesť založené sláčikové kvarteto v zložení Bohuslav Purger (1. husle), Jiří Hanzl (2. husle), Soběslav Soukup (viola) a František Halma (violončelo). Svoju premiéru absolvovalo pri oslavách 75. výročia Kocianovho narodenia v Rudolfine[37]. Po niekoľkých rokoch sa však rozpadlo.

V roku 1972 sa sformovalo z členov Symfonického orchestra hl. mesta Prahy FOK Nové sláčikové kvarteto v zložení Pravoslav Kohout (1. husle), Jan Odstrčil (2. husle), Jiří Najnar (viola), Václav Bernášek (violončelo). Keď sa v roku 1975 stal primáriom Pavel Hůla, kvarteto sa premenovalo na Kocianovo a postupne sa vypracovalo medzi popredné európske komorné združenia[38].

Kocianova husľová súťaž[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1959 sa z iniciatívy huslistu Václava Šmerdu a violončelistu Bohuša Herana koná v Ústí nad Orlicí každoročne v máji medzinárodne uznávaná Kocianova husľová súťaž pre huslistov do 16 rokov. V roku 1962 sa prvý raz zúčastnili mladí hudobníci zo Slovenska a v roku 1965 aj zo zahraničia. Počas jej histórie sa na nej predstavilo mnoho osobností, či už ako interpreti alebo porotcovia, medzi inými Václav Snítil, Bohuš Heran, Ivan Štraus, Václav Hudeček, Ivan Ženatý, Pavel Šporcl, Jindřich Pazdera, Pavel Hůla či Jaroslav Svěcený[39].

Kocianova ulica[upraviť | upraviť zdroj]

V mestskej časti Praha 13 (katastrálne územie Stodůlky) bola po Jaroslavovi Kocianovi pomenovaná ulica[40].

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Kocian nebol len výkonný umelec, ale aj skladateľ a pedagóg, pričom po sebe zanechal rozsiahle dielo[41].

Inštrumentálna hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Skladby pre husle s klavírnym sprievodom[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dumka (1901), venovaná Otakarovi Ševčíkovi
  • Old Folks at Home. Introdukcia, téma a variácia (1907)
  • Lavottova prvá láska (1908)
  • Serenata, op. 17, č. 1 (1909), venovaná Františkovi Špindlerovi
  • Humoreska, op. 17, č. 2 (1909)
  • Méditation du Soir, op. 18, č. 1 (1911), venovaná otcovi Juliusovi Kocianovi
  • Intermezzo pittoresque, op. 18, č. 2 (1911)
  • Hymne au Printemps, op. 18, č. 3 (1911)
  • Mélodie, op. 19, č. 1, (1911), venovaná Františkovi Lihaříkovi
  • Chanson printanière, op. 19, č. 2 (1911)
  • Lullaby, op. 19, č. 3 (1911)
  • Pieseň lásky (1941), transkripcia skladby Josefa Suka st.
  • Serenáda
  • Morceau de Salon

Skladby pre husle s orchestrálnym sprievodom[upraviť | upraviť zdroj]

  • Serenáda, vlastná úprava
  • Humoreska, op. 17, č. 2, vlastná úprava
  • Méditation du Soir, op. 18, č. 1, vlastná úprava
  • Romanca, vlastná úprava

Skladby pre sláčikový orchester[upraviť | upraviť zdroj]

  • Žartík (pôvodne Serenata, op. 17, č. 1), vlastná úprava
  • Intermezzo pittoresque, op. 18, č. 2, vlastná úprava
  • Jarný hymnus (pôvodne Hymne au Printemps, op. 18, č. 3), vlastná úprava
  • Jarná pieseň (pôvodne Chanson printanière, op. 19, č. 2), vlastná úprava
  • Na Silvestra u Kocianov. Polka pre sextet, vlastná úprava
  • Pochod a polka pre malý orchester, vlastná úprava

Skladby pre dychovú hudbu[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pochod (bez názvu), zachované len hlasy plechových dychových nástrojov
  • Serenáda (1948), vlastná úprava
  • Intermezzo pittoresque, op. 18, č. 2 (1949), vlastná úprava

Vokálna hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Cirkevná[upraviť | upraviť zdroj]

Sólové skladby[upraviť | upraviť zdroj]
  • dve Ave Maria pre bas a barytón s organovým sprievodom
  • Pieseň k sobášu
Zborové skladby[upraviť | upraviť zdroj]
  • Zdravas Mária pre soprán, alt a organ (1899)
  • Graduale (Audi filia et vide) pre zmiešaný zbor a organ (1903), liturgická vložka skomponovaná pre výročnú slávnosť cecilskú v Ústí nad Orlicí
  • Offertorium (Afferentur regi virginies) pre zmiešaný zbor a organ (1903), liturgická vložka skomponovaná pre výročnú slávnosť cecilskú v Ústí nad Orlicí
  • Slávnostná omša pre sólo, zbor, orchester a organ (1905)
  • Pangue lingua pre zmiešaný zbor a organ (1907)
  • Veni Sancte Spiritus pre zmiešaný zbor a organ

Svetská[upraviť | upraviť zdroj]

Sólové skladby s klavírnym sprievodom[upraviť | upraviť zdroj]
  • Hubičky (1942), venované riaditeľovi Tauberovi
  • Oklamaná (1942)
  • Za vodou
  • Len jedno slnko na nebi
Zborové skladby[upraviť | upraviť zdroj]
  • Tri mužské zbory, č. 1 Jabloňka, č. 2 Domov, č. 3 Zem inokedy a teraz (1903), slávnostný zbor venovaný Cecilskej hudobnej jednote v Ústí nad Orlicí
  • Mužský zbor Čechy
  • Štyri ženské zbory so sprievodom klavíru, č. 1 Jabloňka, č. 2 Oklamaná, č. 3 Hubičky, č. 4 V starom parku

Pedagogické diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • KOCIAN, Julius – KOCIAN, Jaroslav: Počátky hry na housle. Praha: Vyšehrad, 1945.
  • KOCIAN, J.: Úprava analytických stúdií Otakara Ševčíka k Dontovým Capricciím op. 35

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Jaroslav Kocian na fdb.cz
  2. ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979, s. 142.
  3. SYCHRA, C.: Jaroslav Kocian v hudebním životě města Ústí nad Orlicí. In: Jaroslav Kocian. Sborník statí a vzpomínek. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1953, s. 27.
  4. BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966, s. 141.
  5. Československý hudební slovník osob a institucí. Svazek prvý: A-L. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1963, s. 687.
  6. ZÁBRODSKÝ, J.: Paměti Cecilské hudební jednoty v Ústí nad Orlicí. Ústí nad Orlicí: Cecilská hudební jednota, 1904, s. 158.
  7. BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966, s. 142.
  8. KOCIAN, J.: Preludii e intermezzi. In: Sborník na paměť 125 let konservatoře hudby v Praze. Praha: Vyšehrad, 1936, s. 380 a nasl.
  9. ŠLAJS, A.: Jaroslav Kocian. Pardubice: Krajský dům osvěty, 1958, s. 11.
  10. ŠEFL, V.: O vzájomných vztazích Otakara Ševčíka a Jaroslava Kociana. In: Jaroslav Kocian. Sborník statí a vzpomínek. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1953, s. 45 – 46.
  11. ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979, s. 144.
  12. ŠEFL, V.: O vzájomných vztazích Otakara Ševčíka a Jaroslava Kociana. In: Jaroslav Kocian. Sborník statí a vzpomínek. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1953, s. 49.
  13. LAHEE, H.C.: Annals of Music in America: A Chronological Record of Significant Musical Events. Boston: Marshall Jones, 1922, s. 127.
  14. POSLEDNÍ, J. a kol.: Jaroslav Kocian: 125 let. Ústí nad Orlicí: OFTIS, 2008, s. 29.
  15. BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966, s. 146.
  16. ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979, s. 145.
  17. STUPKA, F.: S Kocianem v Rusku. In: Jaroslav Kocian. Sborník statí a vzpomínek. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1953, s. 155 – 158.
  18. FRICK, F.: Kleines Biographisches Lexikon der Violinisten: Vom Anfang des Violinspiels bis zum Beginn des 20. Jahrhunderts. Norderstedt: Books on Demand, 2009, s. 257.
  19. STOWELL, R.: The Cambridge Companion to the String Quartet. Cambridge: Cambridge University Press, 2003, s. 56.
  20. Československý hudební slovník osob a institucí. Svazek prvý: A-L. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1963, s. 688.
  21. The Final Curtain. In: The Billboard, 1950, roč. 62, č. 11, s. 52.
  22. BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966, s. 146 – 147.
  23. Bližšie pozri TVRDOŇ, J.: Husľový virtuóz Jaroslav Kocian a Slovensko. In: Hudobný archív, 1981, roč. 5, s. 167 – 175.
  24. POTÚČEK, J.: Súpis slovenských hudobnoteoretických prác. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 295.
  25. POTÚČEK, J.: Súpis slovenských hudobnín. Bratislava: Nakladateľstvo SAVU, 1952, s. 133.
  26. POLÍVKA, J.: S Kocianem kolem světa. Praha: Nakladatelství A. J. Boháč, 1945, s. 46 a 48.
  27. BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966, s. 147.
  28. POLÍVKA, J.: S Kocianem kolem světa. Praha: Nakladatelství A. J. Boháč, 1945, s. 76.
  29. BUDIŠ, R.: Housle v proměnách staletí. Praha: Supraphon, 1975, s. 83.
  30. SKOKAN, F.: Svět houslí. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1965, s. 111.
  31. ŠNEBERGR, K.: Jaroslav Kocian - pedagog. In: Jaroslav Kocian. Sborník statí a vzpomínek. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1953, s. 71 – 73.
  32. VEBER, P.: Václav Snítil a jeho půlstoletí české hudby. Praha: Akademie múzických umění v Praze, 2008, s. 23.
  33. Bližšie pozri KUBÁT, N.: Seznam žáků prof. Jaroslava Kociana. In: Jaroslav Kocian. Sborník statí a vzpomínek. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1953, s. 80 – 81.
  34. BARTOŠEK, L. – VYDROVÁ, M.: Filmový kalendář 1973. Praha: Československý filmový ústav, 1973, s. 20.
  35. ČERNÝ, V.: Jaroslav Kocian. In: Hudební tradice Ústí nad Orlicí a Jaroslav Kocian. Ústí nad Orlicí: Okresní knihovna, 1983, s. 36.
  36. Pohřební řeč předsedy MNV v Ústí nad Orlicí St. Flakače, přednesená při pohřbu Jaroslava Kociana v Praze v Domě umělců. In: Jaroslav Kocian. Sborník statí a vzpomínek. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1953, s. 171.
  37. Československý hudební slovník osob a institucí. Svazek prvý: A-L. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1963, s. 689.
  38. Český hudební slovník osob a institucí
  39. Bližšie pozri ELIÁŠOVÁ, J.: Kocianova houslová soutěž: diplomová práca. Brno: Masarykova univerzita, Pedagogická fakulta, 2011, s. 23 – 79.
  40. Názvy ulíc mestskej časti Praha 13
  41. LAHULEK, J.: Seznam Kocianových skladeb. In: Jaroslav Kocian. Sborník statí a vzpomínek. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1953, s. 90 – 93.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BARTOŠEK, L. – VYDROVÁ, M.: Filmový kalendář 1973. Praha: Československý filmový ústav, 1973.
  • BUDIŠ, R.: Housle v proměnách staletí. Praha: Supraphon, 1975.
  • BUDIŠ, R.: Slavní čeští houslisté. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1966.
  • Československý hudební slovník osob a institucí. Svazek prvý: A-L. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1963.
  • ELIÁŠOVÁ, J.: Kocianova houslová soutěž: diplomová práca. Brno: Masarykova univerzita, Pedagogická fakulta, 2011.
  • FRICK, F.: Kleines Biographisches Lexikon der Violinisten: Vom Anfang des Violinspiels bis zum Beginn des 20. Jahrhunderts. Norderstedt: Books on Demand, 2009.
  • Hudební tradice Ústí nad Orlicí a Jaroslav Kocian. Ústí nad Orlicí: Okresní knihovna, 1983.
  • Hudobný archív, 1981, roč. 5.
  • Jaroslav Kocian. Sborník statí a vzpomínek. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1953.
  • LAHEE, H.C.: Annals of Music in America: A Chronological Record of Significant Musical Events. Boston: Marshall Jones, 1922.
  • POLÍVKA, J.: S Kocianem kolem světa. Praha: Nakladatelství A. J. Boháč, 1945.
  • POSLEDNÍ, J. a kol.: Jaroslav Kocian: 125 let. Ústí nad Orlicí: OFTIS, 2008.
  • POTÚČEK, J.: Súpis slovenských hudobnín. Bratislava: Nakladateľstvo SAVU, 1952.
  • POTÚČEK, J.: Súpis slovenských hudobnoteoretických prác. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1955.
  • Sborník na paměť 125 let konservatoře hudby v Praze. Praha: Vyšehrad, 1936.
  • SKOKAN, F.: Svět houslí. Praha: Státní hudební vydavatelství, 1965.
  • STOWELL, R.: The Cambridge Companion to the String Quartet. Cambridge: Cambridge University Press, 2003.
  • ŠLAJS, A.: Jaroslav Kocian. Pardubice: Krajský dům osvěty, 1958.
  • The Billboard, 1950, roč. 62, č. 11.
  • VEBER, P.: Václav Snítil a jeho půlstoletí české hudby. Praha: Akademie múzických umění v Praze, 2008.
  • ZÁBRODSKÝ, J.: Paměti Cecilské hudební jednoty v Ústí nad Orlicí. Ústí nad Orlicí: Cecilská hudební jednota, 1904.
  • ŽÍDEK, F.: Čeští houslisté. Tři století. Praha: Panton, 1979.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]