Jean-Baptiste Mathey

	Jean-Baptiste Mathey
	francúzsky barokový architekt a maliar
Narodenie	1630; Dijon, Francúzsko
Úmrtie	1696; Paríž, Francúzsko
Odkazy
Commons	Jean-Baptiste Mathey
	Biografický portál

Kresba rekonštrukcie paláca v podobe po Matheyovej prestavbe

Jean-Baptiste Mathey (tiež Jan Baptista Mathey alebo Gianni Battista Mathey) (* 1630, Dijon, Francúzsko – † 1696, Paríž) bol francúzsky barokový architekt a maliar, pôsobiaci v Čechách na konci 17. storočia. Architektonicky predznamenáva príchod vrcholného baroka, ktoré v Čechách reprezentujú najmä architekti Jan Blažej Santini-Aichel, Kryštof Dientzenhofer a Giovanni Battista Alliprandi.

Vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vyučil sa za maliara, ale dnes nepoznáme ani jedno jeho maliarske dielo. Nepochybne strávil určitý čas v Ríme, ktorý bol vtedy najväčším umeleckým centrom Európy. Matheyova tvorba totiž nevykazuje žiadne výrazné vplyvy vtedajšej francúzskej architektúry, ale úplne jednoznačne je v nej cítiť vplyv talianskej, a to konkrétne rímskej architektúry. Dodnes nie je celkom jasné, ako a kde sa naučil projektovať, ale podľa jednej hypotézy zrejme pracoval v niektorom rímskom architektonickom ateliéri ako kreslič. To by mu naozaj dávalo skvelú možnosť spoznať priamo pri zdroji nielen vtedy najmodernejšie architektonické projekty, ale dokonca i tie nerealizované. Toto štúdium Mathey po príchode do Čiech v roku 1675 (ešte stále ako maliar) veľmi dobre zúročil. Väčšina jeho realizácií bola pochopiteľne vykonaná pre arcibiskupa Jána Bedřicha z Valdštejna, s ktorým prišiel do Čiech, a taktiež pre šľachticov a cirkevné rády, ktoré boli s arcibiskupom spriaznené, ale podieľal sa aj na stavbe Pražského hradu.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol svätého Františka Serafínskeho[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho prvou a hneď najlepšou realizáciou bol pražský krížovnícky kostol sv. Františka z Assisi pri Karlovom moste. V tejto zdanlivo jednoduchej stavbe Mathey preukázal perfektné znalosti vtedajšej rímskej architektúry. Prevýšený centrálny kostol s kopulou umiestnenou na základni, tvorenej mohutnou hmotou lode s konkávne vyrezanými rohmi, a perfektne vyrobenou dórskou tesanou kamennou fasádou by bol veľmi kvalitným dielom i v samotnom Ríme. V Prahe však taký kostol nepochybne pôsobil ako úplné zjavenie. Je tiež známe, že už Matheyovi súčasníci si nechávali obkresľovať plány tejto mimoriadnej stavby.

Arcibiskupský palác[upraviť | upraviť zdroj]

Mathey tiež projektoval prestavbu arcibiskupského paláca v Prahe na Hradčanoch. I tu preukázal suverénne znalosti rímskej architektúry. Pre strednú časť paláca vytvoril o poschodie vyšší výhľadový pavilón, čo bolo v Prahe úplné novum. Priečelie paláca bolo riešené prísne osovo, opäť s perfektne zvládnutým tvaroslovím prevedeným v štuke a s kamenným portálom a nad ním umiestneným balkónom.

Toskánsky palác[upraviť | upraviť zdroj]

Podobné charakteristiky, tu však dokonca v „zdvojenom“ prevedení, vykazuje tiež neďaleký, kedysi Trčkovský, neskôr Toskánsky palác. Táto rozmerná budova s dvojitým vjazdmi a nad nimi umiestnenými výhľadovými pavilónmi a terasou ozdobenou sochami predstavujúcimi antických bohov medzi nimi, ktorá dodnes dominuje hornej polovici Hradčanskému námestiu, opäť jasne dokladá Matheyovo architektonické majstrovstvo.

Letohrádok Troja[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšou veľmi významnou realizáciou je letohrádok Troja. Táto stavba predstavuje klasickú rímsku villu suburbanu (prímestskú vilu). Nebola určená k trvalému obývaniu, ale len k usporiadaniu slávností, hostín a koncertov. Preto tiež dostala rozsiahlu záhradu, oboru, vinice a ďalšie nutnosti. Architektonicky sa tu opäť stretávame s veľmi precízne skomponovanou stavbou, ktorej centrom je veľká sála. Tá (podobne ako výhľadové pavilóny u vyššie spomenutých stavieb) o výšku jedného poschodia prevyšuje zvyšok stavby. Po stranách sály sú pripojené nižšie bočné krídla, obsahujúce salóny, na ktoré v pravom uhle nadväzujú ešte krátke krídla, tvoriace pred záhradným priečelím pomerne intímny priestor. Okrem veľkej sály ovláda siluetu vily ešte dvojica rovnako vysokých schodišťových veží, ktoré však opäť slúžili nielen ku komunikácii, ale tiež k výhľadu. Veľká sála je potom prístupná naozaj pompéznym dvojitým schodiskom, ozdobeným sochami Georga a Paula Hermannovcov z Drážďan.

S zámkom Troja je spojený ešte jeden pozoruhodný detail, ktorým je písomne doložená účasť Kryštofa Dientzenhofera na výstavbe zámku. Nález tohoto dokladu viedol k predpokladu, že Mathey v skutočnosti nie je autorom zámku, ale že je ním Kryštof Dientzenhofer. Tento záver je však chybný, ale dobre nám ukazuje vtedajšiu architektonickú prax. Dientzenhofer totiž nebol len architektom, ale tiež majiteľom stavebnej firmy. Ako taký pochopiteľne tiež staval i cudzie projekty. Mathey navyše síce mohol projektovať, ale nesmel (rovnako ako neskôr Santini) svoje stavby aj stavať, pretože nebol vyučeným staviteľom, ale disponoval len potvrdením o maliarskom vyučení, ktoré predstaviteľom pražského staviteľského cechu pochopiteľne nestačilo.

Ďalšie Matheyove diela[upraviť | upraviť zdroj]

jazdiareň, Pražský hrad
Duchcovský zámok
schodisko zámku Červený Hrádok pri Jirkove
sýpka s hodinovou vežou, obsahujúcou stredovekú kráľovskú kaplnku, Kláštor Plasy, 1685 – 1686
prestavba cintorínskeho kostola sv. Václava, Kláštor Plasy, do 1690
prelatúra, Klášter Plasy, dokončené 1698
kostol sv. Michala archanjela, 1685 – 1694, Litvínov
kostol Nanebovzatia Panny Márie, 1694 – 1700, Horní Jiřetín
kostol Panny Márie Bolestnej v Mariánskych Radčiciach
kostol Panny Márie, sv. Juraja a sv. Martina, Martínkovice, 1692 – 1698
kaplnka sv. Kataríny, Nynice 1699 – 1701

Jean-Baptiste Mathey a Jan Blažej Santini-Aichel[upraviť | upraviť zdroj]

Po Matheyovej smrti prebral a dokončil mnohé Matheyove objednávky Jan Blažej Santini-Aichel. Dôvodom môže byť to, že u Matheya pracoval jeho otec. Pravdepodobné je však i to, že sa Santini vyučil práve u Matheya. Bezpečne totiž vieme, že Santini nebol vyučený u príslušníka staviteľského cechu. Navyše i Santini pracoval s rímskym architektonickým tvaroslovím s rovnakou istotou, ako predtým Mathey. Santini navyše preberá i okruh stavebníkov a vo svojom diele na Matheya nadväzuje. Ako už bolo povedané, majú títo architekti spoločné i to, že ani jeden z nich nebol architektom vyučeným podľa cechových regulí.