Jimi Hendrix

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jimi Hendrix
Jimi Hendrix 1967.png
Základné informácie
Popis umelca americký spevák a gitarista
Rodné meno Johnny Allen Hendrix
Narodenie 27. november 1942
Seattle, USA
Úmrtie 18. september 1970 (27 rokov)
Londýn, Anglicko
Žáner Hard rock, Blues rock
Hrá na nástroje gitara
Typ hlasu barytón
Roky pôsobenia 1962 – 1970
Vydavateľstvá RSVP, Track, Barclay,
Polydor, Reprise, Capitol, MCA
Súvisiace
články
The Jimi Hendrix Experience,
Gypsy Sun and Rainbows,
Band of Gypsys
Webstránka www.jimihendrix.com

James Marshall „Jimi“ Hendrix, narodený ako Johnny Allen Hendrix (* 27. november 1942, Seattle – † 18. september 1970, Londýn) bol americký blues rockový hudobník, gitarista, spevák a skladateľ.

Narodil sa v Seattli čistokrvnej indiánke z kmeňa Cherokee a černochovi. Po rozvode rodičov ho vychovával otec Al. Keď mal jedenásť rokov, dal mu otec prvú gitaru, na ktorú sa učil hrať sám, počúvaním otcových bluesových platní a keďže bol ľavák, obrátil si ju.

Mnohí hudobní historici ako aj fanúšikovia Hendrixa považujú za najvplyvnejšieho a najtalentovanejšieho gitaristu v dejinách rocku a za kultúrnu ikonu. Celosvetovo slávnym sa stal v roku 1967, v roku 1969 bol hlavnou hviezdou festivalu vo Woodstocku. Zomrel predčasne, po neúmyselnom predávkovaní liekmi v roku 1970.

Biografia[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Hendrix sa narodil 27. novembra 1942 v meste Seattle zatiaľ čo jeho otec bol na Americkej základni v Oklahome. Jeho matka, sedemnásťročná Lucille Hendrixová rodená Jeterová, mu dala meno Johnny Allen Hendrix.[1] Hendrix je pôvodom afroameričan.[2] Matka ho dala na prázdniny do dočasnej starostlivosti priateľom. Po prepustení jeho otca z armády, James Allen "Al" Hendrix (1919–2002) ho zobral a zmenil mu meno na James Marshall Hendrix na pamiatku jeho zosnulého brata Leona Marshalla Hendrixa.[3] [4] Medzi priateľmi a rodinou bol odmalička známy ako "mladík".[5] Hendrix mal dvoch bratov – Leona a Josepha, a dve sestry – Kathy a Pamelu. Joseph sa narodil s fyzickými ťažkosťami a ako trojročného ho dali do štátnej starostlivosti. Jeho dve sestry boli takisto dané do starostlivosti v relatívne skorých rokoch, pre ošetrovanie a adopciu, Kathy bola slepá a Pamela mala menšie fyzické ťažkosti. Hendrixovi rodičia sa rozviedli keď mal deväť rokov a jeho matka zomrela v roku 1958. Kvôli nestálemu bývaniu bol poslaný do Vancouvru v Britskej Kolumbii aby tam žil s jeho starou mamou. Jeho brat bol daný na istý čas do sociálnej starostlivosti. Hendrix vyrastal ako hanblivý a citlivý chlapec, hlboko poznačený chudobou a zanedbanosťou, ktorú prežil. Ako päťnásťročný, približne v dobe kedy zomrela jeho matka, získal prvú akustickú gitaru za 5 dolárov od známeho jeho otca. Táto gitara nahradila ako násadu metly, na ktorej imitoval starších muzikantov tak aj jednostrunové ukulele, ktoré našiel jeho otec pri upratovaní garáže.[6][7] Zdokonaľoval sa neustálym cvičením, sledovaním iných, radami skúsenejších gitaristov a počúvaním nahrávok. V lete v roku 1959 mu otec kúpil prvú elektrickú gitaru – bielu Supro Ozark, ale nemal žiadny zosilňovač. V tom istom roku bola jediným predmetom, z ktorého Hendrix prepadal, trochu ironicky práve hudobná výchova. Podľa jeho kamarátov z kapely sa Hendrix naučil väčšinu akrobatických javiskových pohybov (hlavnú časť bluesovej/R&B tradície – zahŕňajúca hranie zubami a za chrbtom) od mladého kamaráta muzikanta Raleigha "Butcha" Snipesa[8], ktorý bol gitaristom v lokálnej skupine (The Sharps) a taktiež predvádzal známu "kačaciu chôdzu" od Chucka Berryho.

Hendrixov prvotný prejav Bluesovej hudby vychádzal z počúvania nahrávok Muddyho Watersa a B.B. Kinga, ktoré vlastnil jeho otec.[9] Ďalší dojem prišiel z filmu Johnny Guitar z roku 1954, v ktorom hrdina nosí namiesto zbrane gitaru prehodenú cez chrbát.

Jeho prvé vystúpenie bolo s kapelou bez mena v suteréne synagógy. Po príliš bláznivom hraní a vystupovaní ho vyhodili. Prvou oficiálnou kapelou, kde Jimi hral bola kapela The Velvetones, ktorá zadarmo pravidelne vystupovala v susednom dome na Yesler Terrace. Publikum ho milovalo vďaka jeho divokému štýlu a hraniu na praváckej gitare ľavou rukou. Neskôr sa pripojil ku profesionálnej skupine Rocking Kings, ktorá hrala na miestach ako Birdland. Keď Jimimu ukradli gitaru (po tom čo ju nechal v zákulisí cez noc), jeho otec mu kúpil bielu Silvertone Danelectro, ktorú zafarbil načerveno a oblepil slovami „Betty Jean“ (Morgan) – menom jeho stredoškolskej priateľky.

Hendrix s menšími problémami dokončil nižšiu strednú školu na Washington Junior High School ale neabsolvoval strednú školu na Garfield High School hoci mu neskôr udelili čestný diplom a v roku 1990 v školskej knižnici osadili jeho bustu. Keď sa stal známy v roku 1960, Hendrix povedal novinárom, že bol vyhodený z Garfieldskej školy rasistickou fakultou za to, že sa v študovni držali za ruky s priateľkou bielej pleti. Ale Frank Hanawalt povedal, že to bolo jednoducho pre zlé výsledky a dochádzku.[10]

V armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Hendrix sa dvakrát dostal do problémov so zákonom keď jazdil na ukradnutých autách. Mohol si vybrať dva roky vo väzení alebo vstup do armády. Vybral si druhú možnosť a zapísal sa 31. mája 1961. Po skončení základného výcviku ho pridelili do 101. výsadkového oddielu (ang. 101st Airborne Division) na základni Fort Campbell v Kentucky. Jeho veliaci dôstojníci aj radoví vojaci ho považovali za podpriemerného vojaka: spal v službe, nebral ohľad na pravidlá, vyžadoval si neustálu kontrolu a ako strelec bol neschopný. Pre tieto nedostatky sa ho po jednom odslúženom roku rozhodli jeho nadriadení prepustiť z armády. Toto bola pre Jimiho príležitosť, voči ktorej nemal žiadne výhrady.[11] Hendrix neskôr povedal novinárom, že ho prepustili zo zdravotných dôvodov po tom čo si poranil členok počas jeho 26. zoskoku. Biografia z roku 2005 pod názvom Room Full of Mirrors od Charlesa Crossa zase tvrdí, že Hendrix predstieral, že je homosexuál (tvrdiac, že sa zaľúbil do jedného vojaka) aby bol prepustený, ale doteraz sa nenašiel vierohodný dôkaz, ktorý by podporoval toto tvrdenie.

V zotavovacom stredisku sa spriatelil s vojakom a basgitaristom Billym Coxom. Často spolu hrávali s inými muzikantmi na rôznych miestach pod názvom "The King Kasuals".[12]

Keď sa Jimi stal vo Veľkej Británií známy, o jeho vojenskej službe sa zmienil iba v troch publikovaných rozhovoroch. Prvý rozhovor bol v roku 1967 pre film See My Music Talking (vydaný oveľa neskôr pod názvom „Skúsenosť“), v ktorom stručne hovoril o jeho prvom zážitku zo zoskoku: „Keď raz skočíte, všetko naokolo je tak ticho že jediné čo počujete je vietor“ (ang. "...once you get out there everything is so quiet, all you hear is the breezes-s-s-s..."). Druhý a tretí rozhovor bol pre magazín Melody Maker v roku 1967 a 1969, kde hovoril o odpore k armáde.[13] V rozhovoroch v Spojených štátoch sa skoro vôbec nezmienil o vojenskej službe a v televíznom rozhovore s Dickom Cavettom iba potvrdil, že slúžil na základni Fort Campbell.[14]

Začiatok kariéry[upraviť | upraviť zdroj]

Po prepustení z armády sa Hendrix a jeho kamarát z vojny Bill Cox presťahovali do Clarksvillu v Tennessee kde založili skupinu "The King Kasuals". V tejto dobe videl v Seattli Butcha Snipesa hrať zubami a v kapele to napodobňoval Alphonso 'Baby Boo' Young, ďalší gitarista.[10] Aby Hendrix nebol v ich tieni, aj on sa poriadne naučil hrať zubami, podľa vlastných slov: „táto myšlienka hrať zubami ma napadla v jednom meste v Tennessee. Tu dole musíte hrať zubami alebo niečim čím sa dá brnkať. Je tu celá kopa zlomených zubov okolo pódia“ (ang. "... the idea of doing that came to me in a town in Tennessee. Down there you have to play with your teeth or else you get shot. There’s a trail of broken teeth all over the stage...").[15] Hrávali hlavne na slabo platených vystúpeniach a na nevýrazných miestach. Napokon sa kapela presunula na Jeffersonskú ulicu v Nashville, starobylé srdce Nashvillskej čiernej komunity a domov živej rhythm and bluesovej scény.[16] Tu boli podľa Coxa a Larryho Leea (ktorý nahradil Alphonsa Younga na gitare) domácou kapelou v klube "Club del Morrocco".[17] V tom čase bola Hendrixova priateľka Joyce Lucasová. Ďalšie dva roky žil Hendrix neistý život so skupinou King Kasuals a s "Chitlin Circuit" (spoločné meno pre šnúru koncertných miest, ktoré boli bezpečné a prijateľné pre afroamerických hudobníkov, komikov a iných legendárnych zabávačov) pričom účinkoval po celom juhu na miestach s prevažne čiernym publikom spolu s Bobom Fisherom a kapelou The Bonnevilles [18] a v sprievodných skupinách pre rôznych soulových, R&B a bluesových muzikantov zahŕňajúcich mená ako Chuck Jackson, Slim Harpo, Tommy Tucker, Sam Cooke, a Jackie Wilson. Chitlin Circuit bola dôležitá fáza Hendrixovej kariéry, pretože tu sa prepracoval jeho štýl a upevnili jeho bluesové korene.

Hendrixova karikatúra

Frustrovaný zážitkom z juhu sa Hendrix rozhodol, že skúsi šťastie v New Yorku a tak sa v januári roku 1964 presťahoval do Hotelu Theresa v Harleme[19], kde čoskoro spoznal Lithofayne Pridgeonovú (známu ako "Faye"[20], ktorá sa stala jeho priateľkou) a bratov Allenovcov – dvojičky Arthura a Alberta (dnes známych ako Taharqa and Tunde-Ra Aleem). Bratia Allenovi sa stali Jimiho priateľmi a zároveň "opatrovateľmi": držali ho od problémov čo najďalej. Dvojičky tiež vystupovali ako náhradní speváci (pod menom Ghetto Fighters) na niektorých jeho nahrávkach, najmä v piesni „Freedom“. Faye ako rodáčka z Harlemu s kontaktmi v hudobnej scéne poskytla Jimimu prístrešok, podporu a povzbudenie. Vo februári roku 1964 vyhral Hendrix prvú cenu v amatérskej súťaži, ktorá sa konala v divadle Apollo. Po tomto bol najatý ako gitarista pre skupinu Isley Brothers a pripojil sa k ich národnému turné, ktoré zahŕňalo južný Chitlin circuit. V tejto dobe sa Hendrix podieľal na jeho prvom úspešnom štúdiovom nahrávaní dvojstranného singlu "Testify".[19] V Nashville opustil kapelu aby spolupracoval s Georgeom Odellom na R&B turné, kde bol hviezda programu Sam Cooke [21]. V októbri roku 1964 pricestoval do Atlanty a tu si ho najal Little Richard aby nahrával a vystupoval po cestách s jeho show nazývanou "The Royal Company" [22][23][24]. Počas zastávky v Los Angeles keď cestoval s Little Richardom v roku 1965 sa Hendrix zúčastnil nahrávania pre Rosu Lee Brooksovú na jej singli "My Diary". Toto bola jeho prvá zaznamenaná angažovanosť s Arthurom Leeom zo skupiny "Love"[25][26]. V LA tiež nahrával pre nahrávaciu spoločnosť Vee-Jay finálny singel Little Richarda nazvaný "I Don't Know What You've Got, But It's Got Me" [27]. Neskôr sa objavil po prvý raz v televíznom vystúpení na Nashvillskom kanáli 5 v show "Night Train" spolu s "The Royal Company" ako sprievodná kapela pre dvojicu "Buddy and Stacy", ktorí spievali prevzatú pieseň Shotgun od Jr. Walkera [28].

Neskôr v roku 1965 sa Jimi pripojil k New Yorkskej kapele Curtis Knight and the Squires, potom čo sa stretol s Knightom vo vestibule hotelu America kde obidvaja v tom čase bývali.[29] Potom hral so skupinou Joey Dee and the Starliters aby sa následne vrátil naspäť k Squires. 15. októbra 1965 podpísal Hendrix trojročnú nahrávaciu zmluvu s Ed Chalpinom. Zatiaľ čo vzťah s Chalpinom bol krátkodobý, zmluva zostala v platnosti, čo neskôr Jimimu spôsobilo značné problémy v jeho kariére. Právny spor pokračuje až do dnešných dní.[30]

Zdá sa, že v roku 1966 bol Hendrix dosť žiadaný – hrával na podujatiach s Kurtisom Knightom a Rayom Sharpeom, Lonniem Youngbloodom, skupinou The Icemen a s Jimmy Normanom & Billy Lamontom. Prácou na inštrumentálnej piesni „Hornets Nest“ od Curtis Knight and The Squires získal skladateľský kredit.[31] Ďalej založil vlastnú kapelu známu ako The Blue Flames ktorej členmi boli Randy Palmer (basgitara), Danny Casey (bicie) a 15-násť ročný gitarista Randy Wolfe (sprievodná gitara).[32] Pretože boli v kapele dvaja muzikanti s rovnakým menom, Hendrix im dal prezývku – Wolfe bol „Randy California“ (pretože do New Yorku prišiel práve z Kalifornie) a Palmer „Randy Texas“. Randy California neskôr spoluzaložil skupinu Spirit s jeho nevlastným otcom, bubeníkom Edom Cassidym. Zhruba v tomto čase sa Hendrixovi narodila jediná dcéra Tamika, jej mamou bola Diana Carpenter (tiež známa ako Regina Jackson, tínedžerská tuláčka a prostitútka).[33]

Hendrix a jeho nová kapela hrávali na viacerých miestach v New Yorku, ale ich hlavným miestom bol klub Cafe Wha? v Greenwich Village. Ulica kde sídli klub vedie okolo Washingtonského parku ("Washington (Square) Park"), ktorý sa objavil minimálne v dvoch Hendrixových piesňach. Ich posledné koncerty sa konali v Cafe au Go Go, kde hrali ako sprievodná kapela Johna Hammonda Jr. ale pod orezaným názvom "The Blue Flame". Speváčka-gitaristka Ellen McIlwaine a gitarista Jeff "Skunk" Baxter tiež potvrdili, že v tejto dobe pracovali s Hendrixom.[34]

The Jimi Hendrix Experience[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Jimi Hendrix Experience

Začiatkom roku 1966 sa Hendrix spriatelil s Lindou Keith, priateľkou gitaristu Rolling Stones Keitha Richardsa. Tá ho odporučila manažérovi Rolling Stones Andrewovi Loog Oldhamovi a producentovi Seymourovi Steinovi. Ani jednému sa však jeho hudba nepáčila a tak Linda predstavila Jimiho Chasovi Chandlerovi, ktorý práve končil ako basgitarista v kapele The Animals a hľadal talent, ktorému by robil manažéra a producenta. Chandler bol okúzlený Hendrixovou verziou skladby „Hey Joe“ a bol presvedčený, že so správnym umelcom z nej môže spraviť hit. Aby mohli preraziť museli najprv dobyť Európu a tak Hendrixa zobral do Londýna a spolu s exmanažérom Animals Michaelom Jefferym s ním podpísali kontrakt. Ďalej založili skupinu The Jimi Hendrix Experience, ktorej členmi okrem Hendrixa boli basgitarista Noel Redding (ktorý predtým hrával na gitare) a bubeník Mitch Mitchell, obaja Angličania. Ešte predtým však Chandler zoznámil Hendrixa s Peteom Townshendom a Ericom Claptonom, ktorý len nedávno spoluzaložil kapelu Cream. Na Chandlerovú žiadosť sa raz Hendrix pripojil ku Creamu na jam session piesne Killing Floor. Clapton a Hendrix zostali priatelia až do jeho smrti. Prvú noc čo prišiel do Londýna sa zoznámil s Kathy Etchinghamovou, ktorých vzťah trval do februára 1969. Ona neskôr napísala autobiografickú knihu o ich vzťahu a o Londýnskej scéne šesťdesiatých rokov.[35]

Hendrix sa pre Londýnsku hudobnú komunitu stal pomerne rýchlo známy, najmä vďaka vystúpeniu v slávnej Olympii v Paríži počas turné Johnnyho Hallydaya a jam session na pódiu spolu so skupinou Cream v nočnom klube Bag O'Nails, ale v neposlednom rade tiež kvôli dôležitým vystúpeniam v televízii ako "Ready Steady Go!" (stanice UK TV) alebo "Top Of The Pops" (stanice BBC). Vďaka jeho herectvu a virtuozite mal takmer okamžite fanúšikov takých rozmerov ako Eric Clapton, Jeff Beck, Brian Jones, ďalej členov skupín The Beatles a The Who, ktorých manažéri Hendrixa pritiahli k ich novému vydavateľstvu Track Records.

Hendrixov prvý singel bola coververzia piesne "Hey Joe" s unikátnym pomalým aranžmánom Tima Rosa zahŕňajúcim ženský refrén na pozadí. Ďalší úspech prišiel začiatkom roku 1967 v podaní piesní Purple Haze a The Wind Cries Mary. Všetky tri single boli v Top 10 Britského rebríčku ale boli tiež populárne aj medzinárodne zahŕňajúc Európu, Austráliu, Nový Zéland and Japonsko. Na pódiu robil Hendrix dojem aj ohnivými prevedeniami hitov "Rock Me Baby" od B.B. Kinga a "Killing Floor" Howlina Wolfa.


Prvy album skupiny The Jimi Hendrix Experience bol Are You Experienced, vydaný 15. mája 1967 v Spojenom kráľovstve a krátko nato aj medzinárodne. Album neobsahoval predtým vydané single alebo ich B strany („Hey Joe“/„Stone Free“, „Purple Haze“/„51st Anniversary“ a „The Wind Cries Mary“/„Highway Chile“). Iba album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band od The Beatles zabránil aby Are you Experienced obsadil prvé miesto v rebríčkoch UK.

V tomto čase skupina značne koncertovala po celom Spojenom kráľovstve a častiach Európy. A práve tu sa vyvinul Hendrixov prejav na pódiách, ktorý vyvrcholil 31. marca 1967 na rozlúčkovom turné skupiny The Walker Brothers keď zapálil gitaru na konci svojho prvého vystúpenia na prilákanie pozornosti. Táto gitara je dnes známa ako "Zappová gitara" z ang. Zappa guitar (o ktorej sa myslelo, že je z Miami), ktorá je čiastočne renovovaná. 4. júna 1967 hrala skupina posledný koncert v Anglicku v Saville Theatre, po ktorom odchádza do Ameriky. Na koncerte sa zúčastnili aj dvaja Beatlesáci (Paul McCartney a George Harrison) a ďalšie populárne osobnosti ako Brian Epstein, Eric Clapton, Spencer Davis, Jack Bruce a popová speváčka Lulu. Pretože skupine The Beatles vyšiel 1. júna album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band rozhodol sa Hendrix otvoriť vystúpenie jeho vlastným prevedením piesne s rovnomenným názvom, ktoré si nacvičili iba niekoľko minút pred vystúpením na javisko, čo iba pridávalo McCartneymu na úžase a radosti.[36]

Jimi Hendrix a Noel Redding v holandskej televízii v roku 1967

Počas turné vo Švédsku v roku 1967 hral Hendrix s duom Hansson & Karlsson a neskôr začínal viacero koncertov s ich piesňou Tax Free, ktorú tiež nahral počas tvorenia albumu Electric Ladyland.[37] Je možné si všimnúť jeho silné prepojenie s touto krajinou. Mával tu početné vystúpenia počas celej jeho kariéry a tu sa v roku 1969 narodil švédke Eve Sundquistovej aj jeho jediný syn James Daniel Sundquist.[38] Napísal báseň žene žijúcej vo Švédsku (pravdepodobne Sundquistovej). Sundquistová mu zase anonymne posielala ruže na každé jeho otváracie vystúpenia v Štokholme. Odhalila sa po jeho tretej návšteve v januári 1969, kedy spolu počali dieťa. Tiež tu žil jeho priateľ "King" George Clemmons, ktorý emigroval, a ktorý hral sprievod na jednom koncerte. A ako ďalší fakt o jeho prepojení so Švédskom sú piesne venované švédskej organizácii pre Vietnamských utečencov.[39]

O niekoľko mesiacov neskôr spoločnosť Reprise Records vydala novú verziu Are You Experienced (verzia pre USA a Kanadu) s novým prevedením obalu od Karla Ferrisa, vypustením troch pesničiek: „Red House“, „Remember“ a „Can You See Me“ aby sa získalo miesto pre prvé tri skladby zo strany A. Ďalším rozdielom bola prvá skladba – UK/medzinárodná verzia začínala so skladbou "Foxy Lady" a verzia pre USA a Kanadu začínala so skladbou „Purple Haze“. Obidve verzie ponúkali prekvapujúce uvedenie kapely The Jimi Hendrix Experience a album bol akousi dokumentáciou čo všetko umožňovala elektrická gitara, nahratá na štyroch stopách, zmiešaných do jedného kanálu (mono) a iba v tomto bode upravovaná „fuzz“ pedálom, reverb efektom a malou časťou aj experimentálnym "Octavia" pedálom v piesni Purple Haze. Toto všetko v produkcií Rogera Meyera spolu s Jimiho radami.

Aj keď bola skupina v tomto období medzinárodne známa, na americkom kontinente sa nedokázala stále presadiť. Ich prvý singel sa nepredal podľa očakávaní.[40] Ich šanca prišla až keď ich Paul McCartney odporučil organizátorom festivalu pod názvom Monterey International Pop Music Festival. Toto sa ukázalo ako veľká príležitosť pre Hendrixa, nielen pre veľkú účasť divákov ale aj pre veľa novinárov pokrývajúcich podujatie, ktorí o ňom napísali. Vystúpenie bolo zaznamenané na film Donnom Alanom Pennebakerom a neskôr začiatkom roku 1969 prehrávané v kinách po celej krajine ako koncertný dokument s názvom Monterey Pop, ktorý zvečnil Hendrixovo ikonické zapálenie a rozbitie jeho gitary na záver vystúpenia. Úvodnou piesňou bola veľmi rýchla verzia skladby „Killing Floor“ z roku 1965 od Howlin' Wolfa. Hendrix ju hrával pomerne často už od roku 1965, obvykle ako úvodnú pieseň jeho vystúpení. Ďalšími piesňami boli „Rock Me Baby“, R&B hit z roku 1964 od B.B. Kinga, „Hey Joe“ a „Like a Rolling Stone“ od Boba Dylana z roku 1965. Séria končila piesňou „Wild Thing“ od skupiny The Troggs a Hendrix po nej zopakoval vystúpenie z UK kedy na javisku zapálil a rozmlátil gitaru, ktorej kúsky potom hodil publiku. Veľký kus tejto gitary spolu s druhou pomaľovanou gitarou Stratocaster, ktorú Hendrix rozmlátil (ale nezapálil) na rozlúčkovom koncerte v Anglicku pred odchodom do Spojených štátov, boli neskôr vystavené v Experience Music Project v Seattli. Táto šou konečne vzbudila ohlas na Hendrixa u americkej verejnosti.

V období júla 1967 mával Hendrix pravidelné vystúpenia v jednom z Newyorských klubov, v Scene clube, kde stretol Franka Zappu, ktorého skupina Mothers of Invention hrala v priľahlom Garrick Theater a bol fascinovaný Zappovým nedávno kúpeným pedálom wah-wah.[41] Hendrix si následne jeden kúpil a začal ho okamžite používať pri hraní jeho nového singlu a neskôr na viacerých jam sessions v štúdiu Eda Chalpina.[42] Po festivale hrali The Jimi Hendrix Experience na viacerých koncertoch vo Fillmore nahrádzajúc hlavnú hviezdu programu, skupinu Jefferson Airplane. Práve vtedy sa Hendrix zoznámil s budúcim hudobným spolupracovníkom Stephenom Stillsom a opätovne nadviazal kontakt s Buddym Milesom, ktorý ho predstavil jeho budúcej partnerke, Devon Wilsonovej. Devon mala s Hendrixom búrlivý vzťah až do jeho smrti a bola jedinou ženou, ktorá s ním nahrávala. Zomrela iba šesť mesiacov po Hendrixovi za záhadných okolností, podľa všetkého spadla z okna hotelu Chelsea.

Rozpad kapely[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku strávenom v USA sa Hendrix dočasne presťahoval späť do Londýna a k jeho priateľke Kathy Etchinghamovej, ktorá mala prenajatý byt na Brook Street, hneď vedľa Handel House Museum. Počas tejto doby skupina koncertovala v Škandinávii, Nemecku a vo Francúzsku. Neskôr vystupovali na dvoch vypredaných koncertoch v Londýnskej Royal Albert Hall, konkrétne 18 a 24 februára 1969, čo boli posledné Európske vystúpenia vtedajšej zostavy The Jimi Hendrix Experience.

Noel Redding sa cítil čoraz viacej frustrovaný z toho, že nemohol hrať na jeho pôvodnom a obľúbenom nástroji, gitare. V roku 1968 sa preto rozhodol založiť vlastnú kapelu s názvom Fat Mattress, s ktorou občas otváral koncerty pre Experience. Noel a Jimi sa postupom času vídavali čoraz menej a to malo dôsledok aj v štúdiu, kedy Hendrix hral niekoľko basových liniek pri nahrávaní albumu Electric Ladyland. Zbytočné nahrávania v štúdiách v Londýne a v New Yorku, ktorých výsledkom bol iba remake piesne Stone Free boli pre Reddinga poslednými. Hendrix potom začal pracovať na nahrávaní a skúšaní s Billym Coxom.[43] Oficiálne oznámenie podal Hendrix v rozhovore s Nancy Carterovou z 15. júna v Los Angeles. Uviedol v ňom, že nahrával s Coxom a že on nahradí Noela na basgitare v skupine The Jimi Hendrix Experience.[44] Posledný koncert skupiny sa konal dňa 29. júna 1969 na festivale Barryho Feya, trojdňovom podujatí s názvom Denver Pop Festival, ktorý bol poznačený udalosťou kedy polícia použila na obecenstvo slzný plyn zatiaľ čo kapela hrala pieseň „Voodoo Child (Slight Return)“. Kapela unikla z miesta v zadnej časti požičaného nákladného auta, ktoré bolo z časti obité fanúšikmi snažiacimi sa uniknúť. Následujúci deň Noel Redding oznámil, že z kapely odchádza.[45]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Nová edícia


Dagger Records

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Steven Roby. Black Gold: The Lost Archives of Jimi Hendrix. [s.l.] : Billboard Books, 2002. ISBN 0-8230-7854-X.
  2. Classic Bands, Jimi Hendrix. prístup: 5.1.2008.
  3. HENDRIX, James A.. My Son Jimi. [s.l.] : AlJas Enterprises, 1999.
  4. Vital Event Index [online]. BC Archives, [cit. 2008-01-16]. Dostupné online.
  5. HENDRIX, James A.. My Son Jimi. [s.l.] : AlJas Enterprises, 1999. S. 50.
  6. J. A. Hendrix, 1999, My Son Jimi, p. 113.
  7. SHAPIRO, Harry, Caesar Glebbeek Jimi Hendrix. Electric Gypsy. [s.l.] : W. Heinemann Ltd., 1990. ISBN 0-312-13062-7. S. 36–37.
  8. WILLIX, Mary. Jimi Hendrix. Voices From Home. [s.l.] : Creative Forces Pub., 1995. ISBN 0-9645064-0-8. S. 57, 63, 95, 137.
  9. J. A. Hendrix, 1999, My Son Jimi, str. 126.
  10. a b CROSS, Charles. Room Full Of Mirrors. [s.l.] : Hyperion, 2005. ISBN 1-4013-0028-6. S. 97.
  11. Jimi's Private Parts. The Smoking Gun.
  12. Prato, Greg. Billy Cox. Biography. Allmusicguide.com. prístup: 12.2.2008.
  13. ROBY, Steven. Black Gold. [s.l.] : Billboard Books, 2002. ISBN 0-8230-7854-x. S. 15.
  14. Jimi Hendrix. The Dick Cavett Show, DVD, vydavateľ: Universal Island, 1969/70
  15. Melody Maker, 01/03/69
  16. Climbing Aboard 'Night Train to Nashville'. Country Music Television: (2004).
  17. Woodstock DVD interview with Lee & Cox.
  18. Magazín Univibes #5, autor:Caesar Glebeek,2005, str. 4 – 5, Vydavateľ:Warner Brothers
  19. a b Shadwick, 2003, Jimi Hendrix Musician, str. 50.
  20. Joe Boyd. A Film About Jimi Hendrix. [s.l.] : Warner Brothers, 1973.
  21. Pozri
  22. Charles A. White, The Life and Times of Little Richard: The Authorized Biography, Omnibus Press, 2003, strany 125 – 129
  23. EarlyHendrix > Artists-Confirmed > Little Richard. prístup: 2008-02-06.
  24. Jimi Hendrix the studio log (2008 ed.) od autorov: Geldeart & Rodham, Jimpress, 2007, strana 21
  25. Shadwick, 2003, Jimi Hendrix Musician, str. 55.
  26. 45 record label composer credit, My Diary od Arthura Leeho, Revis Records, 1964.
  27. Shadwick, 2003, Jimi Hendrix Musician, strany 56 – 57
  28. Jimi Hendrix the studio log (2008 ed.) od autorov: Geldeart & Rodham, Jimpress, 2007, str. 21
  29. Shapiro and Glebeek, 1990, Electric Gypsy, str. 95.
  30. BLABBERMOUTH.NET – JIMI HENDRIX Litigation Results In Contempt Order, Judgment Payment (po anglicky)
  31. Gary Geldeart & Steve Rodham. Jimi Hendrix The Studio Log. [s.l.] : Jimpress, 2008. S. 22-24.
  32. Keith Shadwick. Jimi Hendrix, Musician. [s.l.] : Backbeat Books, 2003. S. 77.
  33. http://archive.is/20120530064249/members.tripod.com/~Wallyrus/JimisKids.html Jimi's Kids
  34. Steve Roby. Black Gold. [s.l.] : billboard books, 2002. S. 53–56.
  35. Kathy Etchingham and Andrew Crofts. Through Gypsy Eyes. [s.l.] : Orion, 1998.
  36. J McDemott with E Kramer. Setting the record straight. [s.l.] : Little Brown, 1992. S. 82.
  37. Sing Loffe Sing – The Curious Recording Career of Janne Carlsson [online]. Vinyl Vulture. Dostupné online.
  38. c. cross. room full of mirrors. [s.l.] : hyperion, 2005. S. 342–343.
  39. Astro Man box set, Alchemy Records, 2003
  40. John McDermott. Jimi Hendrix, Sessions. [s.l.] : Little, Brown & Co., 1995. S. 34.
  41. WATSON, Ben. Frank Zappa: The Negative Dialectics of Poodle Play. [s.l.] : St. Martin's Press, 1996. ISBN 0312141246. S. 88.
  42. Keith Shadwick. Jimi Hendrix, Musician. [s.l.] : Backbeat Books, 2003. S. 177.
  43. Gary Gealdart & Steve Rodham. The Studio Log. [s.l.] : [s.n.], 2008.
  44. Gary Gealdart & Steve Rodham. From The Benjamin Franklin Studios Part 1. [s.l.] : [s.n.], 2008.
  45. Bob Wyman. Jimi Hendrix plays The Denver Pop Festival June 29, 1969 [online]. . Dostupné online.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jimi Hendrix na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]