Joan Miró

	Joan Miró
	; španielsky maliar, sochár a keramik
Narodenie	20. apríl 1893; Barcelona, Španielsko
Úmrtie	25. december 1983 (90 rokov); Palma de Mallorca, Španielsko
Podpis
Odkazy
Commons	Joan Miró
	Biografický portál

Joan Miró i Ferrà (* 20. apríl 1893, Barcelona, Španielsko – † 25. december 1983, Palma de Mallorca) bol španielsky maliar, sochár a keramik.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v starobylej katalánskej rodine zručných remeselníkov. Jeho otec bol majetným zlatníkom v srdci starej Barcelony, matka pochádzala z Malorky.

Už v mladosti oznámil rodine, že sa chce stať maliarom. Jeho otec všetkému naliehaniu odolával a tak musel mladý Miró v sedemnástich rokoch nastúpiť ako úradník v kancelárii. Navštevoval tiež školu Escuela de Bellas Artes, kde dvanásť rokov pred ním študoval Pablo Picasso. Jeho učitelia boli v úžase nad jeho talentom. Miró sa ale nemohol venovať umeniu s takou intenzitou, s akou by chcel. Bol taký nešťastný, že v nasledujúcom roku vážne nervovo ochorel. Jeho otec ho poslal na zotavenie na ich vidiecky statok na juh od Tarragony, odkiaľ pochádzali jeho predkovia. Tento pobyt na statku bol inšpiráciou pre veľa jeho raných malieb katalánskej krajiny.

Po návrate z vidieka začal študovať na Škole umenia v Barcelone, kde bol jeho učiteľom Francesc d'Assís Galí. Galí mal na Miróa veľký vplyv, naučil ho ozajstne milovať a rozumieť umeniu, pozorovať a tvoriť s citom a láskou. Miró bol inšpirovaný poňatím francúzskeho umenia, poézia a maliarstvo sa pre neho stávajú jednou neoddeliteľnou veličinou. Bol silne priťahovaný Francúzskom, je však vojna a tak musel Miró zostať v Španielsku. Nepokoj a frustrácie ho nútili maľovať v malej podkrovnej komôrke v Pasaje del Credito.

V roku 1918 Miró usporiadal prvú samostatnú výstavu v Galerias Dalmau. Vzbudil úžas u všetkých návštevníkov nevšedným použitím farieb a originalitou svojho štýlu. V tej dobe bol ešte silne ovplyvnený fauvizmom a kubizmom. Aj keď nezdieľal presne rovnakú techniku analýzy ako Picasso a Braque, používal geometrické tvary na podporu dojmu pohybu vedúceho oko diváka hlboko do farieb obrazu. Vo svojich zátišiach a krajinách otváral nové a prekvapujúce možnosti zobrazenia krajiny a vidieka, využíval nevšedné prvky na zvýraznenie emocionálneho efektu typického pre katalánske umenie. Najvýraznejším prínosom na výstave boli však jeho nevšedné akty a zobrazenia žien. Miró ospevoval novú osobné mystickú analýzu ženskej formy, ktorá sa neskôr stala reprezentáciou a symbolom ženskej prítomnosti a kúzla v jeho obrazoch.

Výstava však nebola úspešná, jeho obrazy urobili dojem len na malú skupinku ľudí, väčšina návštevníkov nebola schopná pochopiť a rozoznať jeho nevšedný talent. Apatia a nevšímavosť ľudí v Barcelone ho presvedčila opustiť domov a odísť do Paríža v roku 1919.

V Paríži[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá návšteva Paríža nebola pre Miróa úspechom, pretože predaj jeho malieb bol v Paríži ešte riskantnejší než doma. Miró dokonca ani nemal peniaze na jedlo a žil vo veľkej chudobe. Stretol sa však s Picassom, ktorému predal svoj autoportrét, ktorý si Picasso vo svojej zbierke veľmi cenil až do konca života.

Leto 1919 trávil Miró v Mont-roig del Camp. Zdokonaľoval sa vo svojom štýle s detailným precíznym rytmom tradičného harmonického katalánskeho umenia vidieka. Svoje obrazy maľuje v jasne definovanej geometrickej štruktúre dvoch rozmerov. Začína rozvíjať nový štýl slobody, fantázie a harmónie kompozície.

V roku 1921 sa vracia do Paríža, aby tam vystavoval svoje obrazy z neslávnej výstavy v roku 1918. Paríž však jeho diela neprijíma o nič lepšie a tak výstava končí fiaskom. Miró sa osudovo stretáva s André Bretonom, Paulom Éluardom a Louisom Aragonom, ktorí práve v tej dobe prinášajú vznik surrealizmu. Presviedčajú Miróa, že po všetkom utrpení a krutostiach prvej svetovej vojny je potrebné objaviť nové metódy umenia a spôsobu života. Prajú si preniknúť hlbšie do základnej povahy a inšpirácie v umení. Keďže všetky pokusy o logickú analýzu reality zlyhali, prístup k hlbšiemu porozumeniu vedomia by mal byť, ako podotkol Freud, skrze podvedomie v akomkoľvek možnom uhle. Manifest surrealizmu je vyhotovený André Bretonom roku 1924.

Miró sa myšlienky surrealizmu vo svojom umení chápe s nadšením. Kde však ostatní surrealisti využívajú vidín snov, halucinácií, hystérie a šialenstva k preniknutiu do hĺbky podvedomia, Miró sa necháva viesť svojou predstavivosťou. V Paríži nemá peniaze ani na jedlo, za deň sa živí len niekoľkými suchými figami. Je príliš pyšný, aby žiadal svojich priateľov o pomoc, tak len sedí hodiny vo svojom štúdiu, zíza do steny a potom len maľuje na kus papiera alebo plátna vedený predstavivosťou vyvolanou hladom.

Miróova predstavivosť bola nevyčerpateľným zdrojom novotvarov a detailov na plátne, ktoré sa pre Miróa stalo detským ihriskom i tanečným parketom precízneho pohybu, detailu a charakteristického výrazu. Prísny rytmus zjednotil farby a formy svojou poetickou silou. Miró objavuje symboly surrealizmu, niektoré viditeľné, niektoré skryté a nevysvetliteľné.

V roku 1923 sa Miró zoznamuje s Ernestom Hemingwayom, Jacquesom Prévertom a Henry Millerom. Dochádza k zlomu v jeho chudobe – jeho diela sa stávajú slávnejšie a tak pomaly začína predávať svoje maľby. V marci 1926 je dokonca na zozname novej Galéria Surrealisti spoločne s umelcami ako Yves Tanguy, Giorgio de Chirico, Man Ray, Rose Selavy (Marcel Duchamp), Francis Picabia, Pablo Picasso a Max Ernst. Miró zjednodušuje svoje maľby, nachádza lyrickú slobodu výrazu a ducha v hlbinách svojho povedomia. André Breton o jeho štýle dokonca vyhlasuje, že je najsurrealistickejší zo všetkých surrealistov.

Snová maľba[upraviť | upraviť zdroj]

Zjednodušením štruktúr obrazu sa Miró dostáva do obdobia tzv. snových malieb. Potláča dokonca symboly, vytvára nový štýl abstrakcie, opisuje svoje sny z pamätí. Jeho maľby sú plné napätia mysterióznej kozmickej udalosti, neodvolateľného stretnutia foriem, ktoré približujú katastrofu alebo zjavenie, všetko sa stáva bez predstierania. Jeho maľby sú často zjednodušené až do použitia obyčajnej čiernej a bielej, pozadie robí dojem atmosférickej vzdialenosti, snových stretnutí, tanca v nekontrolovateľných hrúbkach prírody. Miró tiež vo svojich snových maľbách používa pod vplyvom Apollinaira kaligram.

V roku 1927 sa Miró sťahuje do nového ateliéru na Rue Blomet. Na dvere si pribíja tabuľu s nápisom train passant sans arrêt – vlak prechádzajúci bez zastavenia. Priatelí sa s Arpeom, Eluardom aj Ernstom. Z tejto doby pochádza historka, ktorá mohla skončiť nešťastím. Ernst ukazoval Miróovi svoje najnovšie obrazy, s dovtedy nevídanou kolážou. Na oplátku potom po Miróovi chcel, aby mu ukázal jeho obrazy. Miró mu však povedal, že mu ich jeho díler zakázal komukoľvek ukazovať. Ernstovi to vadilo, a tak pozval k sebe do ateliéru ostatných surrealistov a opili sa vínom. V nálade sa rozhodli navštíviť Miróa a vymámiť z neho, aby im ukázal svoje diela. Miró si však len maľoval na zemi a nevšímal si ich. Ale Ernst a jeho priatelia sa v opitosti správali agresívne – odtiahli Miróa na schodisko, kde Ernst našiel Miróov horolezecký povraz, a chceli ho obesiť. Miró sa zachránil tým, že medzi slučku a svoj krk dal ruky, vytrhol sa im a utiekol. Nikto ho nevidel celé tri dni. Miró a Ernst zostali aj po tejto trochu drastickej udalosti dobrými priateľmi.

30. roky a vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Leto 1929 trávil Miró v Katalánsku, 12. októbra si vzal za manželku Pilar Juncosu zo starobylej majorskej rodiny. Dva roky po svadbe sa im narodila jediná dcéra Maria Dolores. V tomto období šťastia bol Miró nesmierne produktívny a vytvoril veľké množstvo obrazov.

Jeho technika snovej maľby sa pre neho však stáva nedostačujúcou, a tak Miró absolútne odmieta olej a temperu. Jeho maľby sú absolútne abstraktné, používa koláže a jednoduché konštrukcie v presne vypočítanom vzťahu formy a farby. Politická situácia v Španielsku sa začína meniť, a tak Miró svojou technikou reaguje na politické udalosti. Jeho plátna sú plné monštier vyvedených v drásavých farbách na čiernej alebo červenej oblohe konfliktov absurdít vojny. Násilie Miró vyjadruje maximálnou abstrakciou, v maľbách využíva abstraktné prvky ako odstrihnuté nechty, staré zubné kefky, hrdzavé reťaze, pružiny a zmotané povrazy.

So začiatkom druhej svetovej vojny sa Miró zo Španielska presťahoval do Normandie, do dedinky Varengeville-sur-Mer. Musel však odtiaľ odísť, lebo Nemci Normandiu bombardovali. Zo svojho umenia zachraňuje na úteku len Konštelácie. Konštelácie vznikli v hlbokej depresii, Miró neveril, že by Nemci mohli nevyhrať vojnu, vytratili sa pre neho všetky dôvody žiť. Miró sa v Konšteláciach snaží hľadať nacistami stratenú istotu v harmónii symbolov svojich obrazov. Symboly na plátnach obsahujú hľadanie jednotnosti, ornamenty a plnosť kozmického poriadku, pôsobia pokojom a vyrovnanosťou.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne v roku 1947 Miró odišiel na osem mesiacov do New Yorku, kde bola na jeho počesť usporiadaná výstava v Múzeu moderného umenia. Jeho práca vzbudila taký ohlas, že bol požiadaný, aby robil rozsiahle nástenné maľby. Úspech mal aj v sochárstve a tak sa jeho návšteva USA stala rozšírením jeho umeleckých obzorov.

Bol jedným z najväčších surrealistov, našiel cestu z neznámych uličiek podvedomia, našiel nesmiernu silu symbolov a kombinácií farieb svojou tvorivosťou. Joan Miró zomrel 25. decembra 1983 v Palme de Mallorca. Bol pochovaný v rodnej Barcelone (Montjuïc).

Na jeho diela napísal zbierku veršov básnik Rafael Alberti.