Jokosuka MXY7

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jokosuka MXY-7 Óka
Ohka.jpg
Základne informácie
Výrobca Jokosuka
Prvý let október 1944 (bez motora)
november 1944 (s raketovým pohonom)
Zavedený 1945
Vyradený 1945
Charakter vyradený
Hlavný používateľ Japonsko
Výroba 19441945
Vyrobených 755

Jokosuka MXY-7 Óka (jap. 桜花Óka, niekedy neštandardne prepisované ako Ohka, po slovensky: čerešňový kvet) bolo japonské raketové samovražedné lietadlo používané na konci bojov druhej svetovej vojny v Tichomorí.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Japonci viedli po väčšiu časť vojny samovražedné letecké útoky kamikadze zväčša s radovými lietadlami. V priebehu druhého polroka 1944 však začali vyvíjať pre tento účel špeciálne stroje. Najznámejším z nich bola Jokosuka MXY7 Óka, čo znamenalo čerešňový kvet, Američanmi nazvaný tiež Baka (blázon).

Stroj MXY7 s kódovým označením Óka začala vyvíjať japonská firma Jokosuka. Námet priniesol pilot vojenských dopravných lietadiel Micuo Óhta, ktorý navrhol využitie samovražedného lietadla, vybaveného bojovou hlavicou a raketovým motorom, dopravovaného do operačnej oblasti špeciálne upraveným dvojmotorovým bombardérom. Rozpracovaný námet s krycím názvom Maru-Dai sa spolu s Óhtom ujali odborníci z Leteckého inštitútu Cisárskej univerzity v Tokiu a v auguste 1944 ju posúdil a následne prijal Generálny štáb námorného letectva. Malo ísť o pilotovanú bombu obsahujúcu 1 200 kg trhaviny. Ďalší vývoj zbrane a výroba bola zverená 1. námornému leteckému technickému arzenálu v Jokosuke. Pod vedením kapitána Tadanaó Micudžiho prijali konštruktéri Óthovu predstavu. Na začiatku sa zvažovalo použitie raketového motoru na kvapalné palivo, ale neskôr sa rozhodlo o podstatne jednoduchších a lacnejších raketových motoroch na tuhé palivo. Námorníctvo dalo novej zbrani – pilotovanej klzákovej bombe – označenie Jokosuka (Kúgišó) MXY7 Óka.

Konštrukcia lietadla-bomby bola vo svojej jednoduchosti podriadená taktike operačného nasadenia. Óka mala byť dopravená do vzdialenosti 20 – 35 km od cieľa čiastočne zapustená do bombovnice dvojmotorového bombardéra (G4M „Betty“, resp. jej upravenej verzie G4M2e model 24J) a pri rýchlosti 280 až 325 km/h mala byť vo výške 6 000 až 8 500 m uvoľnená zo závesov. Pilot Óky pokračoval pri rýchlosti vyššej ako 370 km/h pod uhlom zhruba 5° v zostupnom lete až do oblasti cieľa, na ktorý zaútočil strmhlavým letom (pod uhlom 50° – 70°) pri rýchlosti 860 až 950 km/h s využitím troch raketových motorov. Motory mohli po dobu desiatich sekúnd vyvinúť statický tlak 7,8 kN (800 kp) a mali palivo na asi 3 – 5 minút letu. Tak malý a rýchlo sa pohybujúci cieľ bol ťažko zasiahnuteľný protilietadlovou paľbou prekvapeného nepriateľa.

Z technické hľadiska bola Óka jednoduchým dolnoplošníkom so škrupinovým trupom vyrobeným zo zliatin hliníka, krídlo a chvostové plochy boli z dreva s použitím kovových dielov. V prednej časti bola inštalovaná bojová hlavica so zapaľovačom, odisťovaným v priebehu útoku pilotom. Za prepážkou, ku ktorej sa nachádzala pripevnená hlavica, bola kabína pilota s len najnutnejším výstrojom. Za kabínou bola inštalovaná trojica raketových motorov.

Japonské cisárske námorníctvo si pre začiatok objednalo výrobu desiatich prototypov skompletovaných do konca septembra 1944 a do skúšok zaradených 23. októbra 1944. V ten istý deň bola na letisku v Sagami prvýkrát vyskúšaná Óka bez motora, o mesiac neskôr na letisku Kašima s motorom; chovanie lietadla bolo v oboch režimoch pilotmi hodnotené ako dobré. Súčasne sa rozbiehala sériová výroba. 1. námorný letecký technický arzenál v Jokosuke produkoval ako aj operačný model Óky (MXY7 model 11), tak aj ďalšie verzie.

Verzie[upraviť | upraviť zdroj]

Jokosuka MXY-7 Óka Model 11
Výbušnina, ktorou boli tieto samovražedné lietajúce bomby vyzbrojené
Jokosuka Óka model 22

Óka model 11[upraviť | upraviť zdroj]

Sériový model, z ktorého vychádzali ďalšie verzie. Jedným z jeho vážnych nedostatkov bol nedostatočný dolet po odpútaní od materského lietadla, ktorý sa priblížením k nepriateľskej flotile vydalo napospas predsunutým stíhacím útvarom amerického námorného letectva. Tento nedostatok pomohol k vývoju ďalšieho modelu 22.

Óka model 22[upraviť | upraviť zdroj]

Od modelu Óka model 11 sa líšil predĺženým trupom a menším rozpätím krídla. Lietadlo malo byť prepravované dvojmotorovým bombardovacím lietadlom Jokosuka P1Y3 model 33, upraveným z pôvodného modelu zväčšením trupu a rozpätím krídla.

No bokoch Óky modelu 22 sa objavili dva lapače vzduchu, privádzajúce vzduch k motokompresorovej pohonnej jednotke TSU-11, vychádzajúceho z koncepcie talianskeho konštruktéra Campiniho, kde sa stlačený vzduch v kompresorovej jednotke využil na zvýšenie výkonu piestového motoru. Japonci k tomuto účelu použili invertný štvorvalec Hitaši GK4A Hacukaze 11 s výkonom 81 kW (110 k), celá jednotka potom dávala ťah 1,9 kN (200 kp).

V lete roku 1945 boli vykonané dva štarty. Obidva však skončili katastrofou a smrťou pilotov. Ďalší pokus bol vykonaný 12. augusta 1945 a skúšobný pilot mal pri ňom preveriť okrem funkcie pomocných vzletových raketových motorov aj účinnosť motokomresorovej pohonnej jednotky. O tri dni Japonsko kapitulovalo a z veľkorysých plánov na stavbu 200 kusov Óky modelu 22 mesačne zišlo. Podľa niektorých prameňov boli postavené aj dva kusy dvojmiestnej cvičnej verzie modelu 22, ale ani fotografie, ani výkresová dokumentácia nie sú k dispozícii.

Óka K-1[upraviť | upraviť zdroj]

Bolo vyrobených 45 exemplárov jednomiestnych cvičných lietadiel Óka K-1 bez motorov, alebo len s jedným raketovým motorom. Namiesto bojovej hlavice mali napustenú vodu. Pilot mal po odpútaní od materského lietadla získať skúsenosť s ovládaním stroja, v priebehu priblíženia na pristátie bola časť vodnej záťaže vypustená a pri rýchlosti 220 km/h pilot pristával na odpruženej lyži. Pre zvýšenie vztlaku používali vztlakové klapky u operačných modelov neinštalované.

Óka K-1 KAI[upraviť | upraviť zdroj]

Nazývali sa Wakazakura (z jap. mladá čerešňa) a boli vyrobené len dva exempláre. Wakazakury mali trup takmer identický s bojovou verziou, no boli dvojmiestne. Pilot-žiak sedel v kabíne umiestnenej v priestore pre bojovú hlavicu. Zvýšené nároky na ovládateľnosť si v tomto prípade vyžiadali použitie klapkami ovládaného krídla s väčším rozpätím. chvostové plochy ostali bez zmien.

Óka model 33 a model 43[upraviť | upraviť zdroj]

Óka Model 33 skončil iba ako papierový projekt, vychádzal z modelu 22 s turbokompresorovým motorom Micubiši Ne-20 s ťahom 5,0 kN (510 kp) a s 800 kg hlavicou. Tieto klzákové bomby mali byť nesené po dvoch, či troch kusoch pomocou štvormotorového bombardéra Nakadžima G8N Genzan.

Ten istý osud stretol aj Óku model 43 s motorom Ne-20 určeného pre katapulty ponoriek triedy I-400, ale z nej vychádzajúci model 43B sa dostal až do stavby drevenej makety skutočnej veľkosti. Nešlo však už o klzákovú bombu, ale o jednomiestne ľahké stíhacie lietadlo, vyzbrojené kanónom typu 5 kalibru 30 mm, uloženými v prednej časti trupu a poháňaný motorom Ne-20. Mal štartovať z jaskýň ukrytých na pobreží a k štartu mu mali pomáhať dva raketové motory.

Óka model 43C[upraviť | upraviť zdroj]

Nadväzoval na Óku model 43B so zväčšeným rozpätím krídla. Nebol nikdy zrealizovaný.

Óka model 53[upraviť | upraviť zdroj]

Diaľkovo navádzané klzákové bomby vychádzajúce z modelu 33. Projekt zostal iba vo fáze návrhu.

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bombardér G4M „Betty“ vypúšťa Óku

Óka bola ťažko zasiahnuteľná pre svoju vysokú rýchlosť a malé rozmery. Rozpätie krídel mala iba 5,12 m a dĺžku 6,06 m. Podľa niektorých prameňov to boli prvé stroje, ktoré prekročili nadzvukovú rýchlosť. Pri bezchybnej funkcii motorov za ideálneho stavu počasia a správneho uhla náletu toho boli technicky schopné. Konštrukcia však nebola zvládnutá. V záverečných fázach pôsobili na riadenie také sily, že stroj bol prakticky neovládateľný. Pri rýchlosti nad 700 km/h bola už neovládateľná a nad 900 km/h sa Óke spravidla utrhli stabilizátory. Tým sa z neho stala neriaditeľná zrýchlená bomba. Japonské velenie vkladalo do Óky veľké nádeje, ktoré sa nikdy nesplnili. Hlavným dôvodom bol fakt vzdialenosti od cieľa. Radary zachytávali nosiče na vzdialenosť 100 – 120 km od možnosti odpútania sa Óky. V danej oblasti hliadkovali stíhači, ktorí zvyčajne bombardéry G4M „Betty“ zostrelili.

Pretože nosiče boli zvyčajne zostrelené pred odpútaním Óky začali útočiť z veľmi malých výšok, tesne nad hladinou. Ale vzhľadom na necitlivosť riadení veľmi často skončili v mori alebo cieľ preleteli. Óka-2 s doletom 300 km, ktorá mala vyriešiť tento problém, sa už nasadenia nedočkala.[1]

Japonci použili v bojových podmienkach iba Óku model 11. Termín prvého bojového nasadenia tejto zbrane posunulo potopenie novej lietadlovej superlode Šinano 29. novembra 1944, ktorá niesla vo svojich útrobách 50 prvých exemplárov Óky do oblasti Filipín. K prvému použitiu samovražedného lietadla došlo 21. marca 1945 v priebehu bojov o Okinawu za prispenia stíhacej ochrany 201. Kókútai. Útokov sa zúčastnilo 18 lietadiel typu G4M2, z ktorých dve niesli klasické bomby. Americké palubné letectvo zväz zachytilo vo vzdialenosti asi 90 km od vlastnej flotily a i cez odpor asi 30 sprievodných Reisenov, nosné bombardéry zničilo.

Podľa japonských prameňov bolo v priebehu bitky o Okinawu použitých 56 operačných bômb Óka model 11. Posledná akcia prebehla 22. júna 1945, kedy Japonci vyslali k americkej flotile 6 nosičov pilotovaných bômb.

Americké pramene uvádzajú, že pilotované bomby tohto druhu zničili dva torpédoborce a poškodili sedem ďalších lodí, pričom zahynulo 150 amerických námorníkov a viac než 250 bolo zranených.

Celkom bolo vyrobených 755 kusov MXY7 Óka model 11 a dokončilo sa pravdepodobne len 35 kusov Óky model 22.

Špecifikácie (Jokosuka MXY-7 Óka Model 11)[upraviť | upraviť zdroj]

Jokosuka MXY-7 Óka

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 6,06 m
  • Rozpätie: 5,12 m
  • Výška: 1,16 m
  • Plocha krídel: 6 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 440 kg
  • Vzletová hmotnosť: 2 140 kg
  • Pohonná jednotka: 3 × raketový motor Typ 4 Mark 1 Model 20, každý s ťahom 2,60 kN

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 912 km/h
  • Rýchlosť pri kĺzavom lete: 630 km/h
  • Dolet: 36 km
  • Plošné zaťaženie: 356,7 kg/m²
  • Pomer ťah/hmotnosť: 0,38

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1 200 kg výbušniny

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. J. Novotný: Causa kamikadze

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • SCHMID, Jaroslav. Stíhací a bombardovací letadla Japonska - 1. díl. 2. vyd. Plzeň: Fraus, 1998. ISBN 80-7238-041-9

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]