Josef Mengele

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Josef Mengele
Josef Mengele
Nacistický lekár Josef Mengele v roku 1956

Narodenie 16. marec 1911
Günzburg, Bavorsko
Úmrtie 7. február 1979 (67 rokov)
Bertioga, Brazília
Podpis Josef Mengele, podpis

Josef Mengele,(* 16. marec 1911 – † 7. február 1979) bol nemecký nacistický lekár, príslušník Waffen-SS a člen NSDAP, ktorý počas druhej svetovej vojny vykonával na väzňoch v koncentračnom tábore Osvienčim morbídne, sadistické a nehumánne experimenty. Osobne poslal viac ako 400 000 väzňov do plynovej komory. Preto mu prischla prezývka Anjel smrti.


Pred a počas vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Josef Mengele sa narodil v Günzburgu v Bavorsku ako najstarší z troch synov Karla Mengeleho (1881-1959), úspešného továrnika, a jeho ženy Walburgy (zomrela v roku 1946). Mal dvoch mladších bratov Karla (1912-1949) a Aloisa (1914-1974). Ich rodinný podnik, Firma Mengele sa zaoberá výrobou strojov, je najväčším zamestnávateľom v Günzburgu a rodina najmocnejšou v meste, starostom býval pravidelne ich osobný notár. Po jeho otcovi je dodnes ulica Karl Mengele Strasse jednou z hlavných dopravných tepien v meste. Roku 1926 Josefovi Mengelemu lekári diagnostikovali osteomyelitídu, bakteriálnu infekciu kosti a kostnej drene, ktorá spôsobuje zápal a môže viesť k zníženému prekrveniu kostí.

Študoval medicínu a antropológiu na univerzite v Mníchove, Viedenskej univerzite a univerzite v Bonne. V Mníchove získal doktorát z antropológie (Ph.D) za diplomovú prácu v roku 1935 o rasových rozdieloch v štruktúre spodného ďasna, pod dohľadom profesora Theodora Mollisona. Po skúškach pracoval štyri mesiace na univerzite lekárskej kliniky v Lipsku, kde sa neskôr zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Irene, dcérou univerzitného profesora. Na základe odporúčania profesora Mollinsona v roku 1937 bol Mengele menovaný výskumným asistentom v prestížnom Ústave tretej ríše pre dedičnosť, biológiu a rasovú čistotu vo Frankfurtu, kde pracoval ako asistent Otmara von Verschuera, významného európskeho genetika a veľkého obdivovateľa Adolfa Hitlera, ktorý sa zaoberal výskumom dvojčiat. Toto menovanie zmenilo Mengelemu život. Profesor von Verschur, neskôr ako riaditeľ Ústavu cisára Viliama pre antropológiu a genetiku v Berlíne, zaisťoval Mengeleho financovanie výskumov v Oswiečime. V roku 1938 získal Mengele doktorát z medicíny (M.D) za diplomovú prácu s názvom „Rodinný výskum rozštepu hornej pery, horného podnebia a ďasna“.

V roku 1932, vo veku 21 rokov, vstúpil Josef Mengele do Stahlhelm, Bund der Frontsoldaten (Oceľová helma, Liga frontových vojakov). Táto organizácia bola včlenená do SA roku 1939, ale onedlho z nej vystúpil, kvôli zdravotným problémom. O členstvo v NSDAP požiadal roku 1937 a už v roku 1939 vstúpil do SS. V roku 1939 sa Josef Mengele oženil s Irenou Schoenbeinovou. V rokoch 1938 – 1939 slúžil pol roka v špeciálne cvičenom pluku Gebirgsjäger (Horské jednotky). V roku 1940 ho preložili do záložného doktorského zboru a potom slúžil v jednotke Waffen-SS, medzinárodnej divízii SS s krycím názvom Wiking. V roku 1942 po zranení na ruskom fronte, ho vyhlásili za neschopného boja a povýšili na SS-Hauptstrumführera (kapitána).

Josef Mengele získal aj Železný kríž prvého radu a Železný kríž druhého radu za statočnosť v boji. Železný kríž prvej triedy mu bol udelený za SS-Ostuf. Josef Mengele, pod nepriateľskou paľbou, vytiahol dvoch členov posádky z horiaceho tanku, čím zachránil ich životy. Medzi jeho ďalšie vojenské ocenenia patrí Medaila za zranenie a Medaila za starostlivosť o nemecký národ.

Osvienčim[upraviť | upraviť zdroj]

Mengeleho ďalším pôsobiskom sa stal Osvienčim, kde vystriedal iného doktora, ktorý ochorel. 24. mája 1943 sa stal vedúcim doktorom v ženskej časti koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Nebol, ako sa mnohí omylom domnievajú, najvyšším doktorom celého komplexu Auschwitzu. Tým bol jeho nadriadený, SS-Standortartz (pevnostný lekár) Eduard Wirths, ktorý pôsobil v kmeňovom tábore Osvienčim I.

Vďaka dvadsaťjeden mesačnému pobytu v Auschwitze sa Mengele neskôr stal známy ako „Anjel smrti“. Zvyčajne pôsobil v doktorskej delegácii, ktorá kontrolovala a selektovala prichádzajúcich ľudí. Delila ich na tých, ktorí boli vhodní na prácu a experimenty a tých, ktorých okamžite posielali do plynovej komory, kde išlo hlavne o starších ľudí, kojencov a tehotné ženy.

Historici sa domnievajú, že Mengelemu tento pobyt v koncentračnom tábore vybavil práve profesor Otmar von Verschur, od ktorého dostal za úlohu, aby sa zaoberal možnosťou, ako umelo zvýšiť pravdepodobnosť, aby žena porodila dvojičky. Od roku 1943 vyberali dvojčatá a umiestňovali ich do špeciálnych blokov. Väčšina detí, ktoré vybrali na jeho experimenty boli Rómovia väznení v Auschwitze. Skoro všetky Mengeleove experimenty mali pochybnú vedeckú hodnotu, ktorá ignorovala nedostatok zvolených etník, zahŕňala pokusy na zmenu farby dúhovky pomocou vstreknutia chemikálií priamo do detských očí, rôzne amputácie a ďalšie brutálne chirurgické zásahy, často bez použitia anestetík. Dvojčatám odoberal obrovské množstvá krvi, pre porovnanie ich zabíjal smrtiacimi injekciami fenolu, Evipalu, benzínu, chloroformu [1] a vzduchu do krvného obehu, predovšetkým však do komory srdcovej – ktoré aplikoval buď vlastnoručne, alebo to nariadil väzenskému zdravotníkovi. Najmenej raz sa pokúsil umelo spojiť dvojčatá zošitím ich tepien dohromady. Tento pokus sa nepodaril a spôsobil vážne infekcie oboch detí, u ktorých bolo cítiť zápach gangrény. Väzňov, ktorí experimenty prežili, krátko potom zavraždili kvôli pitve. Niektorých pitval priamo zaživa. Bol známy aj svojimi zvláštnymi, dvojakými prejavmi k jeho pokusným morčatám. Niektoré z detí upokojoval milým slovom, nosieval im sladkosti či prejavoval im iné pozornosti, v takých prípadoch sa choval až nadmieru citlivo a snažil sa, až mu sily stačili, aby im nepôsobil bolesť. Ale táto maska mu často skĺzla, keď bol narušený jeho prísny poriadok, vtedy uňho dochádzalo k prudkým výbuchom zúrivosti, s následnými hromadnými selekciami do plynových komôr.

Josef Mengele sa zaujímal aj o trpaslíkov. Našiel liliputánsku hereckú spoločnosť, v ktorej sedem z desiatich členov boli trpaslíci. Často ich nazýval „Svojou trpasličou rodinou“ a často na nich uskutočňoval svoje experimenty. Fascinovala ho ich štruktúra, menšie končatiny a normálny trup.

Mengele nebol jediným nacistickým lekárom v tábore Auschwitz II – Birkenau, bol len najznámejším. Medzi jeho spolupracovníkov v tomto tábore smrti patrili aj Dr. Hans Munch, Dr. Werner Rhode, Dr. Heinz Thillo či Dr. Fritz Klein.

Po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Josef Mengele opustil Auschwitz a krátko pôsobil v koncentračnom tábore Gross-Rosen, kde sa prevádzali pokusy s bakteriologickými zbraňami na zajatých sovietskych vojakoch. Snažil sa vyvinúť vakcínu proti chorobám ako bol napríklad škvrnitý týfus. V apríli 1945 sa pripojil k ustupujúcim jednotkám wehrmachtu v stredných Čechách, ako rádový nemecký vojak, kde pobudol 2 mesiace v nádeji, že sa situácia obráti proti útočiacim Rusom. Spojenci ho zadržali ako vojnového zajatca a väznili neďaleko Norimbergu, ale keďže na rozdiel od iných príslušníkov SS nemal na tele vytetovanú svoju krvnú skupinu, nevedeli, že je v ich zajatí a prepustili ho.

Mengeleho dom v Hohenau, Paraguaj.

Nejaký čas sa skrýval ako nádenník na statku Lechnerhof, pod menom Fritz Hollmann, za 10 mariek týždenne, kde pracoval tvrdšie ako kedykoľvek predtým vo svojom živote. Na jar v roku 1949 prešiel z Talianska loďou cez južný Atlantik do Argentíny, kde spočiatku pracoval pod menom Helmut Gregor ako tesár s podradným ubytovaním. V Buenos Aires našli útočisko aj mnohí ďalší nacistickí dôstojníci, dokonca sa v roku 1952 osobne zoznámil aj s Adolfom Eichmannom. Josef Mengele sa rozviedol so svojou ženou Irenou, a v roku 1956 si na žiadosť svojho otca, ktorý sa snažil udržať firmu Mengeleových výhradne v rukách členov rodiny, vzal vdovu po mladšom bratovi, Marthu. Ona aj jej syn sa presťahovali do Argentíny, kde sa na čas pripojili k Josefovi Mengelemu, a ich pravé mená sa dokonca objavili aj v telefónnom zozname. O pár rokov sa rozišli, Marta sa nikdy nezmierila s jeho novým životom na úteku a odišla späť do Európy.

Jeho rodina sa o neho doma finančne postarala a v päťdesiatych rokoch pracoval najprv v dielni na výrobu hračiek a neskôr v prosperujúcej farmaceutickej spoločnosti. Po tomto krátkom období žil skôr v chudobe. Pomocou svojich priateľov, predovšetkým baróna von Ekstein, požiadal o paraguajské občianstvo, ktoré 27. novembra 1959 získal.

V marci v roku 1959 utiekol do Alto Paraná v Paraguaji, potom ako bol varovaný, že ho objavili lovci nacistov.

Josef Mengele sa miestami ukrýval v nemeckej kolónii na farme Albana Kruga v Hohenau. Od konca 60. rokov paraguajskú farmu opustil a prostredníctvom nacistu menom Wolfgang Gerhard, bývalého vedúceho Hitlerovej mládeže v Rakúsku, ktorý sa nadchol myšlienkou ochraňovať najznámejšieho vojnového zločinca tretej ríše – Mengeleho, sa zamestnal ako manažér na farme Serra Negra v São Paula, v Brazílii u maďarských manželov Stammerovcov, ktorí sa časom stali od Mengeleho rodiny finančne závislí, pretože ich 45-hektárovej, kávovinovej farme poskytol dostatočný kapitál. Ku koncu svojho života však ostal opustený a žil sám v chudobe, pod falošným menom a dokladmi svojho ochrancu Wolfganga Gerharda, s túlavými psami, ktorým poskytoval aj veterinárnu starostlivosť [2] a s finančnými problémami, až do svojej smrti v roku 1979, kedy ho ranila mŕtvica, keď plával v oceáne pri pláži Bertioga južne od São Paulo, a utopil sa.

Napriek medzinárodnej snahe chytiť ho, nebol nikdy objavený a 35 rokov žil skrytý pod rôznymi prezývkami. Chytenie Adolfa Eichmanna a jeho súd v Izraeli Mengeleho vystrašil a donútil často sa sťahovať. Izraelská tajná služba Mossad Josefa Mengeleho na istý čas vystopovala, ale Izrael nariadil, vzhľadom k nadväzovaniu priateľských vzťahov s Paraguajom, hľadať nepriateľa bližšie k domovu. Meno Josefa Mengeleho bolo pomerne často skloňované médiami a stal sa tak známy ako jeden z najhľadanejších vojnových zločincov. Bolo to aj vďaka lovcovi nacistov Simonovi Wiesenthalovi, ktorý mu pripisoval až neobyčajnú schopnosť úniku pred spravodlivosťou[3]. Mengele mal údajne indiánskych osobných strážcov, býval v dažďovom pralese a bol chránený ozbrojenou armádou. Tieto nepravdivé až prehnané historky o Mengelem sa stali predmetom povestí a v tlači sa objavovali pravidelne[3]. 6. júna 1985 sa našlo jeho telo a vďaka DNA jeho syna Rolfa, ho identifikovali v roku 1992.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dr. Miklós Nyiszli
  2. LIFTON, Robert Jay Lifton: Nacističťí Lékaŕi, Medicínské zabíjení a psychologie genocidy. Praha : BB/art, 2008. ISBN 9788073814526
  3. a b POSNER, Gerald L., WARE, John: Mengele: Anděl smrti. XYZ, 2007, 452 s. ISBN 9788087021767

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]