Jozef II. Habsburský
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
| Jozef II. Habsburský | |
|---|---|
| cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa | |
 |
|
| Panovanie | 1765 - 1790 |
| Pôvodné meno | Joseph Benedikt August Johannes Anton Michel Adam |
| Ostatné tituly | uhorský kráľ chorvátsky a slavónsky kráľ český kráľ rakúsky arcivojvoda taliansky kráľ |
| Narodenie | 13. marec 1741 |
| Viedeň | |
| Úmrtie | 20. február 1790 |
| Viedeň | |
| Hrobka | Kapucínska krypta, Viedeň |
| Predchodca | František Štefan I. Lotrinský |
| Nástupca | Leopold II. |
| Dynastia | Habsbursko-lotrinská |
| Otec | František Štefan I. Lotrinský |
| Matka | Mária Terézia |
Jozef II., po nemecky Joseph II., (* 13. marec 1741, Viedeň – † 20. február 1790, Viedeň) bol od roku 1764 kráľ resp. od roku 1765 (čiže po otcovej smrti) cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa, od roku 1765 spoluvládca Márie Terézie v Rakúskej monarchii, od roku 1780 (čiže po matkinej smrti) samostatný vládca Rakúskej monarchie (arcivojvoda Rakúska, uhorský kráľ, český kráľ). Bol najstarším synom Márie Terézie a Františka Štefana I. Lotrinského.
Roku 1780 sa za českého ani uhorského kráľa nedal formálne korunovať ako jeho predchodcovia, aby nebol viazaný pri centralizácii monarchie.
Obsah |
[upraviť] Charakteristika vlády
Bol hlavným predstaviteľom osvietenského absolutizmu a rakúskeho centralizmu. Pomocou reforiem zhora sa snažil odstrániť staré inštitúcie. Toto jeho úsilie sa označuje ako jozefinizmus.
[upraviť] Život
Bol dvakrát ženatý, 1760 až 1762 s Izabelou Parmskou a 1764 až 1767 s Máriou Jozefínou Bavorskou.
Izabela Parmská, jeho prvá manželka, zomrela vo veku 22 rokov na kiahne. Prekonala dva potraty a dcéra v detskom veku umrela. Mužského potomka nesplodil. Druhé manželstvo uzavrel zo štátnických dôvodov. Po smrti Jozefy sa viac neoženil. Zostal bezdetný.
Vo všetkých otázkach mal opačný názor ako jeho matka. Kým Mária Terézia duchom bola ešte v čase protireformácie, bol Jozef už pravý osvietenec (ovplyvnený najmä francúzskymi osvietencami). Prejavilo sa to jednak v tom, že v čase, keď bol spoluvládcom, ho jeho matka nenechala nič robiť a jednak po smrti Márie Terézie v tom, že sa Jozef snažil všetko zreformovať; keďže to však urobil príliš unáhlene a rýchlo, veľa z jeho reforiem nakoniec stroskotalo.
V roku 1790 nečakane (pravdepodobne aj z prepracovanosti) zomrel.
[upraviť] Vláda
V zahraničnej politike sa usiloval o rozšírenie ríše na severovýchode (účasť na rozdelení Poľska v roku 1772), západe (snaha pričleniť časť Bavorska) a na juhu (dlhá vojna s Tureckom).
Významná je aj politika Jozefa II. v národnom hospodárstve. V hospodárstve vychádzal z nových názorov, podporoval zakladanie manufaktúr, chcel nahradiť rentu vo forme roboty peňažnou rentou a podobne. Pokusy o zdanenie všetkých obyvateľov vrátane privilegovaných vrstiev (1786) sa mu v Uhorsku nepodarilo uviesť do života. V rámci prísnej finančnej politiky zakázal dovoz luxusných výrobkov, obmedzil výdavky habsburského dvora.
V administratíve zrušil v Uhorsku stáročia existujúce šľachtické stolice a nahradil ich 10 štátnymi dištriktami (18. marca 1785), presunul mnohé centrálne uhorské úrady z Bratislavy a Slovenska do Budína, nariadil sčítanie obyvateľstva, očíslovanie domov, súpis pôdneho fondu a zjednotil Uhorskú a Sedmohradskú kráľovskú kanceláriu.
V jazykovej oblasti vyhlásil nemčinu namiesto dovtedajšej latinčiny za úradný jazyk rakúskej monarchie (vrátane Uhorska) a zároveň podporoval pestovanie jednotlivých domácich jazykov v monarchii (to druhé dekrétom z decembra 1786, ktorého cieľom bolo zlepšenie komunikácie kňazov s obyvateľstvom). Toto spôsobilo jednak nárast maďarského nacionalizmu a začiatok tzv. maďarizácie a jednak to, že sa bernolákovci začali venovať pestovaniu jedného z týchto domácich jazykov monarchie – slovenčiny. Germanizácia, vyplývajúca z tohto jazykového predpisu aj z celkovej centralizácie, však narazila na odpor nielen v Uhorsku, ale aj v Čechách a Haliči.
Zreformoval tiež súdnictvo. Najväčší ohlas, okrem zrušenia nevoľníctva (roku 1781 v západnej časti monarchie, 2. augusta 1785 v Uhorsku), mal jeho tolerančný patent z roku 1781, ktorým dal protestantom, ako aj iným nekatolíckym konfesiám, určité náboženské slobody. 21. decembra 1785 podrobil štátnej kontrole slobodomurárske lóže, čím slobodomurárstvo začalo v monarchii upadať. Ďalej, aby podlomil politickú moc šľachty, ktorá sa stavala proti jeho reformám, zrušil viacej rádov, kláštorov i cirkevných majetkov, obmedzoval styky s Rímom a snažil sa paralyzovať mocenský vplyv pápeža na katolícku cirkev v rakúskej monarchii. Konkrétne zrušil tie rády, ktoré sa nevenovali zdravotníckej službe a výchove mládeže (celkovo 738 kláštorov). Z ich majetkov financoval nové farnosti, školy a opateru starých duchovných. Na výchovu kňazov zrušil biskupské semináre a zriadil dva štátne generálne semináre, ktoré vychovávali v osvietenskom duchu. Jeden z nich bol na Bratislavskom hrade (otvorený 1. novembra 1783) a sú s ním spojené začiatky pôsobenia bernolákovcov, a teda aj prvej spisovnej slovenčiny.
Prijal nový Trestný zákonník a nový Občiansky zákonník. Trestný zákonník zrušil trest smrti.Občiansky zákonník hlásal rovnosť ľudí pred súdom a celkovo rovnaké práva a povinnosti občanov. Okrem toho zakázal prácu detí do 8 rokov a oslabil diskrimináciu Židov.
S osvieteneckou literatúrou a s novinárstvom sa spája aj dôležitý patent Jozefa II. z 11. júna 1781, ktorým bola vyhlásená takmer úplná sloboda tlače -- hlavná podmienka slobodného vedeckého bádania.
Podporoval aj hudbu. Jeho dvorným skladateľom bol talian Antonio Salieri a na jeho dvore komponoval aj Wolfgang Amadeus Mozart.
Jozefove nasilu presadzované reformy vyvolali odpor šľachty, najmä v Belgicku a Uhorsku. V Uhorsku, napriek tomu, že Jozef nezvolával snemy a neobsadil ani funkciu palatína, bol odpor šľlachty taký veľký, že reformy musel na smrteľnej posteli odvolať (okrem tolerančného patentu a zrušenia nevoľníctva). K odporu šľachty prispel aj jej strach z práve prebiehajúcej Francúzskej revolúcie.
[upraviť] Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jozef II. Habsburský
| Vladárske tituly | ||
|---|---|---|
| Predchodca Mária Terézia |
uhorský kráľ, kráľ Chorvátska a Slavónska 1780–1790 |
Nástupca Leopold II. |
| kráľ Česka 1780–1790 |
||
| rakúsky arcivojvoda 1780–1790 |
||
| Predchodca František I. Lotrinský |
nemecký kráľ (bývalý kráľ Rimanov) 1764–1790 |
|
| cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa (zvolený) 1765–1790 |
||
| tešínsky vojvoda 1765–1766 |
Nástupca Mária Kristína a Albert Sasko-Tešínsky |
|
