Jozef Marko (generál)
| Jozef Marko | |
| slovenský generál, účastník SNP | |
| Narodenie | 8. jún 1904 Zeleneč, Rakúsko-Uhorsko, dnes Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 22. máj 1981 (76 rokov) Bratislava, Česko-Slovensko, dnes Slovensko |
| Rodičia | Félix Marko Sidónia rod. Páleníková |
| Manželka | Emília rod. Tichá |
Jozef Marko (* 8. jún 1904, Zeleneč – † 22. máj 1981, Bratislava) bol slovenský generál, účastník SNP.
Životopis[1][upraviť | upraviť zdroj]
V rokoch 1914 – 1922 študoval na reálnom gymnáziu v Bratislave a v Trnave. V štúdiu pokračoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú z materiálnych dôvodov nedokončil. Od 1. októbra 1924 do 15. augusta 1926 absolvoval Vojenskú Akadémiu v moravskom meste Hranice na Moravě. 1. októbra 1926 bol povýšený na poručíka spojára z povolania, v roku 1936 do hodnosti kapitán.
V prvých rokoch slúžil ako veliteľ čaty najprv v tel. prápore v Trnave, od roku 1929 v Kutnej Hore, od roku 1933 ako veliteľ roty v Týne nad Vltavou, v rokoch 1935 – 1936 v Kutnej Hore a v Brne. Na jeseň 1936 nastúpil ako pedagóg do Vojenskej Akadémie v Hraniciach, kde pôsobil až do rozpadu republiky.
Po vzniku Slovenského štátu sa stal veliteľom spojovacieho vojska na MNO v Bratislave. Dňa 1. mája 1939 bol povýšený do hodnosti major. Zároveň bol ustanovený za veliteľa spojovacieho práporu 1 v Turčianskom Sv. Martine. Okrem toho mal vybudovať miestne spojovacie učilište. V čase príprav na vojnu proti Poľsku v druhej polovici augusta 1939 sa jeho veliteľstvo presťahovalo do Spišskej Novej Vsi, kde sa podieľal na budovaní spojovacieho ústredia pre velenie slovenskej armády. V máji 1941 sa stal popri svojej funkcii v Martine referentom civilnej protileteckej obrany (CPO) v Bratislave. 1. januára 1944 bol spolu s týmto úradom premiestnený do Banskej Bystrice. 1. júna 1944 bol popri tomto zaradení menovaný za veliteľa spojovacieho oddelenia v štábe Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici.
Odbojové aktivity[upraviť | upraviť zdroj]
Kontakty s odbojovými pracovníkmi začal budovať už v roku 1940. Výrazne sa zaslúžil o budovanie kontaktov medzi SNR a predstaviteľmi armády. Z poverenia SNR osobne rokoval s dôstojníkmi slovenskej armády. Zabezpečil priame spojenie s podplukovníkom Jánom Golianom, s ktorým udržiaval pravidelné konšpiratívne styky, ako i ďalšími do odboja zainteresovanými dôstojníkmi. Po vzniku Vojenského ústredia (VÚ) v apríli 1944 sa stal jedným z jeho najužších spolupracovníkov. Na starosti mal styk s partizánmi a záležitosti spojenia. Pôsobil ako styčný dôstojník VÚ so SNR. Spolu so stotníkom M. Polákom zabezpečoval kontakty VÚ s československým MNO v Londýne. V júli 1944 zabezpečil styk medzi VÚ a spravodajcami — parašutistami (príslušníkmi čs. vojenských jednotiek v ZSSR), ktorých na Slovensko vyslala Československá vojenská misia v Moskve. 27. júla 1944 sa zúčastnil pri Čremošnom porady členo SNR a VÚ, kde sa prediskutovali vojenské a politické otázky príprav Povstania, a 13. augusta 1944 porady medzi pplk. Golianom a partizánskym veliteľom, pôsobiacim v Kantorskej doline Piotrom Alexejevičom Veličkom. Partizánske hnutie pomáhal aj materiálne zásobovať. Prispel tiež k zabezpečeniu prechodu francúzskych vojnových zajatcov z Maďarska k partizánom v Turci.
Po vypuknutí povstania sa stal veliteľom spojovacieho vojska 1. československej armády na Slovensku. Podieľal sa na technickej príprave a zapojení Slobodného slovenského vysielača. Po jeho vyradení z činnosti nepriateľom 2. septembra 1944 prispel k jeho obnoveniu prostredníctvom mobilného vojenského leteckého vysielača. 12. októbra 1944 sa stal členom Rady na obranu Slovenska, ako jeden zo štyroch zástupcov armády. Spolu s nimi sa prostredníctvom tejto inštitúcie pokúšal dosiahnuť súčinnosť medzi velením armády a partizánmi. Prispel k odletu spojeneckých letcov – bývalých vojnových zajatcov z povstaleckého územia na ich vojenské základne v Taliansku. Pred pádom Banskej Bystrice budoval na Donovaloch a okolí novú spojovaciu sieť veliteľstva 1. československej armády na Slovensku. So spiatočnou platnosťou od 1. mája 1944 bol povýšený na plukovníka. Do hôr odišiel 28. októbra spolu so skupinou osvetových dôstojníkov. Spočiatku sa skrýval nad obcou Hiadeľ v priestore výšiny Kozí chrbát. V decembri odcestoval cez Ružomberok a Trnavu za rodinou, vydávajúc sa za evakuanta z východného Slovenska. Až do prechodu frontu sa skrýval vo svojom rodisku Zelenči blízko Cífera.
Povojnové aktivity[upraviť | upraviť zdroj]
V rokoch 1945 – 1948 pôsobil ako veliteľ spoj. na MNO v Prahe. V roku 1945 sa podieľal na vzniku organizácie Zväz vojakov SNP a krátky čas bol predsedom jej pražskej expozitúry. 19. februára 1947 bol povýšený do hodnosti brigádny generál. 27. marca 1948 zbavený činnej vojenskej služby a poslaný na zdravotnú dovolenku. 1. septembra bol preradený do zálohy.
V priebehu rokov 1949 – 1950 bol z politických dôvodov zatknutý a väznený. V rokoch 1951 – 1952 bol zamestnaný ako pracovník Správy spojov, 1953 – 1955 Montážnej správy spojov, 1955 – 1956 Spojprojektu, 1957 – 1958 Krajského zväzu výrobných družstiev. V roku 1958 bol opäť zatknutý. 25. marca 1959 ho Krajský súd v Bratislave v procese s tzv. Karvašovou skupinou odsúdil na 14 rokov väzenia za velezradu. Bol väznený na Mírove[2]. Na slobodu sa dostal v septembri 1963 vďaka amnestii prezidenta republiky. ŠtB ho však naďalej pozorne sledovala a podozrievala z nepriateľskej činnosti proti republike. V rokoch 1963 – 1968 bol pracovníkom Ľudového družstva invalidov v Bratislave. Do dôchodku odišiel v roku 1968. V tomto roku bol oslobodený spod obžaloby pre trestný čin velezrady. V Čase „pražskej jari“ sa verejne angažoval v Slovenskej organizácii na obranu ľudských práv. Jeho pokusy o vrátenie hodnosti generála však boli neúspešné. Naopak, v dôsledku normalizácie ŠtB obnovila jeho sledovanie. Úplne rehabilitovaný bol až po smrti v roku 1991, keď mu bola priznaná hodnosť generálmajor in memoriam. Je pochovaný v Bratislave.
Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]
Československá vojenská medaile za zásluhy 1. st. (1945)
Rad Slovenského národného povstania 1. tr. (1945)
Za chrabrost pred nepřítelem (1946)
Československý válečný kříž 1939 (1946)
Chevalier de la Légion d'honneur (1948)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ CSÉFALVAY, František, a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939–1945 [online]. Bratislava: Vojenský historický ústav, 2013. Dostupné online. ISBN 978–80–89523–20–7 Chybné ISBN.
- ↑ Týždeň vo filme (Zpravodajský film Bratislava), máj 1968, roč. 1968, čís. 18. Dostupné online [cit. 2018-10-15].
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Slovenský biografický slovník
- DIBALA, Ján; VESTENICKÝ, Emil. Konfrontácia s inou realitou: gen. Jozef Marko spomína na SNP, I. a II. diel. Bratislava : Mayer media, 2017. 329 s. ISBN 978-80-972099-1-9.
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
- Životopis generála Jozefa Marka z pera plk.v.v. Ing. Jána Dibalu