Iura novit curia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Jura novit curia)
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Iura novit curia (lat. "súd pozná právo") je zásada rímskeho práva (ktorá je ale platná dodnes), podľa ktorej počas (občianskeho súdneho) konania právne predpisy nie sú predmetom dokazovania, pretože ich súd musí poznať. Dokazovať sa musia len relevantné skutočnosti.

Táto veľmi dôležitá zásada sa nevzťahuje len na predmet dokazovania zákonných noriem, ale určuje aj zodpovednosť súdu za jeho konanie a úradný postup - teda aj prípadné pochybenia. Jednoducho povedané, súd si musí byť vedomý toho, aký účinok a dopad majú jeho jednotlivé rozhodnutia resp. úradný postup na hmotnoprávne a procesnoprávne postavenie účastníka konania.

Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky:

S ohľadom na zásadu iura novit curia sa ústavný súd nemôže považovať za viazaného právnou kvalifikáciou, ktorú skutkovému základu veci dal navrhovateľ alebo druhý účastník konania. Nemôže sa preto vzdať posúdenia návrhu podľa článku ústavy alebo jeho odseku len preto, že ho navrhovateľ výslovne neoznačil. Tým viac tak nemôže urobiť, ak systematika ústavy nevyžaduje nevyhnutne taký výklad, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo sloboda (PL. ÚS 43/95).

Súd musí pri rozhodovaní o zastavení konania o návrhu takéhoto navrhovateľa z dôvodu litispendencie podľa § 83 Občianskeho súdneho poriadku prihliadať aj na to, aké dôsledky toto jeho rozhodnutie môže mať s ohľadom na súvisiace hmotné (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka) a procesné predpisy (§ 96 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku) a na jeho vlastnícke právo k veciam, ktoré boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Zásada iura novit curia totiž neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv.(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 59/00 z 20. decembra 2001)