Juraj Szondy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
thumb

Juraj Szondy/Szondi alebo Juraj Šucho/Šucha( ? – hrad Drégeľ, 9. júl 1552) bol vojak a hrdinský kapitán hradu Drégeľ. Jeho odvážny postoj vyvolával uznanie aj v očiach nepriateľa, preto ho budínsky paša Hádim Ali slávnostne a prepychovo pochoval.

Szondy György kk

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa niektorých historikov bol pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny v Turčianskej stolici, podľa iných pochádzal z meštianskej rodiny. V jemu adresovaných listoch ho oslovujú egregius - čo od 15. storočia používali na oslovenie zemanov - to pravdepodobne poukazuje len na jeho vojenský stupeň, alebo na to, že konkrétne on dosiahol šľachtický stav.

Meno Szondy sa v listoch píše občas s i, inokedy zas s y. Jediný, podľa mena známy potomok, bol jeho brat Jakub Szondy, ktorý určite nebol šľachtického pôvodu. Jakub umrel hrdinskou smrťou, keď sa odvolal na bratove zásluhy pri žiadaní kráľa Ferdinanda o donáciu majetku. Jakuba Szondyho označuje komora datovaná na 26. novembra 1554 ako circum spectus, čo v tom období bolo označením mestských obyvateľov. Ak by bol Juraj Szondy šľachtického pôvodu, šľachtický titul by pripadol aj jeho bratovi. Jeho pôvodné meno bolo Suhó (Szuhó), meno Szondy si pribral on sám. Aj toto vieme zo žiadosti jeho brata, pretože vo svojej prosbe sa nazýva Szondy alias Suhó. Doteraz je otázne, prečo si pribral toto meno. Sonta (v Srbsku) bola jednou z usadlostí Báčskej župy. Ak toto spojíme so situáciou, že aj rodina Révai pochádza z Dolnozemskej Sriemskej župy, ponúka sa nám možný záver, že rodina Szondyovcov a Révaiovcov sa dostali do služby na západe Uhorska po prehre Moháčskej bitky, unikajúc pred rozširujúcou sa tureckou expanziou. Napriek tomu v okolí hradu Drégeľ hrdinu považujú za vlastného, ale tieto predstavy nepodporuje žiaden spis.

V detstve si Juraja Szondyho zobral ku sebe František Révai, on ho naučil písať, na jeho dvore v Sklabini mladík dospel v bohatiera. Szondy preto cítil veľkú vďačnosť, o čom podáva svedectvo aj zachovaný list. V jeho listoch vyniká pocit povinnosti a vďačnosti, ktoré patrili medzi jeho najhlavnejšie cnosti. V bitkách o pohraničné pevnosti sa vyznamenal svojou statočnosťou. Do pozornosti histórie sa však dostáva v polovici štyridsiatych rokov 16. storočia, keď ho po páde Ostrihomu a Novohradu (Nógrád v Maďarsku) Pavol Várdai (Várday Pál) Ostrihomský arcibiskup, vymenoval za správcu Drégeľského panstva a kapitána hradu. Napriek tomu, že hodnosť hradného kapitána napĺňal s Vavrincom Zoltaiom (Zoltay Lőrinc), v historických okamihoch musel priniesť rozhodnutia on.

Účinkovanie v histórii[upraviť | upraviť zdroj]

Po zabratí hradov Ostrihomu a Novohradu sa Drégeľský hrad dostáva do prvej línie pohraničných pevností a pripadá mu úloha potlačiť intenzívnu expanziu Turkov. V tejto situácii sa Juraj Szondy stal hradným kapitánom. Hrad bol v tomto čase majetkom ostrihomského arcibiskupa, ktorý považoval za svoju povinnosť čo najlepšie zaopatriť obrancov hradu.

Malé horské sídlo nepostačovalo vojenským požiadavkám onej doby, čo môžeme pobadať aj na tom, že s približujúcou sa tureckou hrozbou začali ostrihomský arcibiskupi tento hrad používať ako poľovnícky kaštieľ. Situácia sa však po smrti Pavla Várdaia v roku 1549 zhoršila, keďže arcibiskupskú povinnosť už roky nespĺňali, dostal sa hrad do rúk kráľa. To v praxi znamenalo, že jeho údržba a pláca sa stala nedôveryhodnejšou. Hromadili sa problémy, napríklad pušný prach skladovaný v hradnej veži po zasiahnutí bleskom vybuchol, čo poškodilo steny. Szondy veľmi túžil tento pohraničný hrad lepšie opevniť, zachovalo sa množstvo listov, v ktorých žiada o zvýšenie počtu hradnej posádky a výrobu munície. Podal návrh, aby ťažko brániteľný Drégeľ zbúrali a namiesto neho postavili novú pevnosť na neďalekom močaristom mieste. Túto predstavu vzal kráľovský dvor na uváženie, ale kvôli peňažným problémom sa z toho nič neuskutočnilo.

V takýchto podmienkach doľahol rok 1552 na Juraja Szondyho, hradného kapitána. V tom čase bránilo Drégeľ šestnásť jazdcov, šesťdesiat pešiakov, jeden delostrelec a traja hradní strážnici, dokopy osemdesiat vojakov. V tieni blížiaceho sa tureckého útoku napísal Szondy list komore, mestu Banskej Štiavnici a aj nitrianskemu biskupovi. V apríli kráľ povolil naverbovanie štyridsiatich pešiakov na posilnenie posádky, v júni odpovedala na Szondyho list Banská Štiavnica, ktorá poslala dvadsaťšesť žoldnierov. František Thurzo, nitriansky biskup, osobne navštívil hrad a presvedčil sa o nedostatku obrany a dosť zlom stave. Poslal tam aj niekoľko kamenárov, ktorí na ňom aj niečo opravili, ale v tých rušných časoch sa múr prestavať nemohol.

Začiatkom júna, po obsadení Vesprému, sa stalo viac než očividným, že je len otázkou času, kedy sa vojská budinského pašu Aliho pohnú smerom na banské mestá. Podkapitán Gregor Bekefalvai (Bekefalvay Gergely) opustil hrad Drégeľ kvôli nevyplateniu žoldu, po obdržaní správy o približujúcich sa Turkoch a nechal Szondyho pri vedení obrany samého. Kráľovská komora nevyplatila Szondymu 322 forintov za predchádzajúce služby aj napriek dvom napomenutiam kráľa, ale k osobnému riešeniu veci sa kapitán už nedostal kvôli tureckej hrozbe. On sám napísal:

„Ja sám by som tam zašiel, ale dom jeho veličenstva kráľa nedokážem opustiť.“

Budínsky paša Hádim Ali sa začiatkom júla vydal na obliehanie hradu Drégeľ s delami a asi ôsmimi až desiatimi tisíckami mužov. Útok nezastihol Szondyho nečakane, pretože už od začiatku roka sa jedna po druhej šírili správy o pripravovanom ťažení. Do 6. júla Turci obkľúčili hrad. Dve turecké divízie ostali priamo pred hradom, tretia pravdepodobne uzavrela cestu vedúcu na Šahy a Ďarmoty, aby Szondy nedostal pomoc od banských miest, ani od Novohradu. Pomocné vojská však nedorazili ani z jednej strany. Kráľovská armáda na čele s Erazmusom von Teuffelom (Maďarmi prezývaný ako Diabolský Matúš), hornouhorským hlavným kapitánom, sa zdržiavala v Leviciach. Kvôli váhaniu neskôr zaplatili vysokú cenu, ako generál Teuffel, tak aj kráľovská armáda. O mesiac neskôr v bitke pri Plášťovciach získala turecká armáda najväčšie víťazstvo v Uhorsku od čias Moháčskej bitky, a zajatého generála Teuffela v Konštantínopole narazili na kôl.

Drégeľskí obrancovia, dopočujúc sa o hrozbe, pred hradom podpálili snopy sena a začali ostreľovať nepriateľa. V podvečer 6. júla dorazil paša pod drégeľské hradby a vyzval Szondyho, aby sa vzdal. Kapitán to zamietol, na čo Turci podpálili podhradie postavené z dreva a hliny, čím zatlačili obrancov do horného hradu. Na ďalšie ráno začali Turci kopať zákopy, stavať obliehacie veže, priniesli tri kanóny na prerazenie múrov, šesť húfnic a začali ostreľovať hrad. Stredoveké vysoké veže hradu a vysoké, tenké múry sa stali výborným terčom tureckej palebnej sily.

Hrad ostreľovali 7. a 8. bez prestania, čo malo za následok zrútenie bránovej veže, a početné trhliny na múroch. Potom zavelil paša pešiakom do útoku, ale Szondy a obrancovia hradu ich odrazili spôsobujúc Turkom veľké straty. Ali po tomto opäť spustil paľbu na dopola zrútené múry q prerazil do nich veľkú dieru, cez ktorú rozstrieľal celý hrad.

Pred ďalším útokom pechoty, Ali poslal k Szondymu Martina, kňaza zo susedného Nagyoroszu, znova ho vyzývajúc, aby sa vzdal. Szondy odmietol pašov návrh, so zvyškom síl sa pripravil k rozhodujúcemu útoku, o ktorého výsledku sa nedalo pochybovať. Kapitán vtedy dal priviesť dvoch tureckých zajatcov, a vyzývajúc svojich panošov, ich nechal pašovi ako vyslancov, aby z chlapcov vychoval bohatierov, a aby jeho telo po bitke pochovali s úctou.

Pred rozhodujúcim útokom Szondy nakládol hranicu z cennejších vecí v hrade a po rozlúčke so svojimi koňmi ich zapichol, než sa dostali do tureckých rúk. Posledný útok trval niekoľko hodín, pretože obrancovia kládli hrdinský odpor, kým sa viacpočetná nepriateľská pechota nedostala do hradu a do jedného ich nezmasakrovala. Szondy bojoval hrdinsky ako lev, kým ho presila nepremohla. Po skončení útoku dal Ali paša vyhľadať kapitánovo telo, jeho hlavu vystavil na verejnosti, potom vzdajúc úctu jeho hrdinstvu ho dal pochovať vojenským spôsobom, a na znamenie jeho odvahy dal vztýčiť nad hrobom jazdeckú kopiju s vlajkou.

Oceňujúc Szondyho úlohu v dejinách, o ňom Ignác Acsády napísal:

„Naše dejiny sú plné hrdinov, vlastencov, ktorí ako aj on sa obetovali svojmu národu. Sú medzi nimi väčší, ktorých život a smrť zanechali hlbší vplyv na osude krajiny; sú takí, ktorí mocnejšie, vznešenejšie získali svojimi činmi nesmrteľnosť, popri ktorých, je prípad malého Drégeľu maličkosťou. Ale aj medzi najväčšími, najperfektnejšími je málo takých, čo pôvabom svojej osobnosti, kúzlom svojej mužnosti, čistotou celého svojho života, veľkoleposťou svojho obetovania by vzbudzovali takú úprimnú sympatiu, ako Juraj Szondy.“

Kult Szondy[upraviť | upraviť zdroj]

V maďarskej kultúre, sa hrdinský boj Juraja Szondyho stal národným príkladom. Mladík pochádzajúci z nižších vrstiev, šikovný, čistej povahy, ktorý sa vďaka svojej hrdinskosti stal hradným kapitánom ostrihomských arcibiskupov, v ťažkej chvíli šiel príkladom vo vytrvalosti, odvahe, vernosti a hrdinským obetovaním sa. Preto sa objavuje v mnohých dielach maďarskej literatúry, preto nesú jeho meno ulice po celej krajine, preto o ňom vznikali umelecké diela a preto nosia jeho meno aj mnohé úrady.

Diela ktoré majú spojitosť s Jurajom Szondym[upraviť | upraviť zdroj]

  • Sebastián Tinódy (Tinódi Lantos Sebestyén) - historický spev
  • Ján Arany (Arany János) - balada s názvom Szondyho dvaja drobci
  • Ladislav Marton (Marton László) - Socha Juraja Szondyho
  • Pavol Kő (Kő Pál)- Szondyho sarkofág
  • Kamenná doska na zrúcanine Drégeľského hradu na úctu Szondyho pamiatky