Kôrokožec bezzubý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kôrokožec bezzubý
Kôrokožec bezzubý
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Trieda (classis) Cicavce Mammalia
Rad (ordo) Sirény Sirenia
Čeľaď (familia) dugongovité Dugongidae
Podčeľaď (subfamilia) Hydrodamalinae
Rod (genus) Hydrodamalis
Druh (species) Kôrokožec bezzubý
H. gigas
Vedecký názov
Hydrodamalis gigas
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Kôrokožec bezzubý (lat. Hydrodamalis gigas) bol morský cicavec z čeľade dugongovité (Dugongidae).

Opis a spôsob života[upraviť | upraviť zdroj]

Kôrokožec bezzubý bol najväčším zástupcom celého radu sirén, meral 7 – 10 m a jeho hmotnosť presahovala 4 tony. Ako jediný z celej skupiny bol prispôsobený životu v ľadových vodách severného Tichého oceánu.

Kôrokožce žili v rodinách – rodičovský pár a rôzne staré mláďatá. Gravidita trvala 12 mesiacov, mláďatá sa rodili počas celého roku. Kôrokožci sa živili vodnou vegetáciou, ktorú strhávali z pobrežných skál kartáčmi z tuhých štetín naspodku plutvy. Kôrokožcom chýbali zuby, potravu drvili upraveným podnebím. Oči mali malé, očné viečka chýbali. Koža pripomínala drsnú kôru stromov – odtiaľ meno.

Objav a vyhubenie[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho domovom boli Komandorské ostrovy, kde ho roku 1741 objavila výprava moreplavca Vitusa Beringa. Beringova loď na ostrovoch stroskotala a jedine mäso a tuk kôrokožcov stroskotancom umožnili prežiť zimu. Lekárovi a zoológovi výpravy G. W. Stellerovi vďačí veda za jediný presný popis kôrokožca a jeho spôsobu života. Preto sa tento druh niekedy tiež nazýva dugong Stellerov. Po návrate do Ruska expedícia oznámila svoj objav a na ostrovy sa vydali prvý lovci. Začali nevídané jatky. Lov kôrokožcov nebol obťažný, zvieratá boli veľmi dôverčivé. Najväčší záujem bol o tuk a o kožu, ktorá svojou tuhosťou a silou (4 – 6 cm) pripomínala pneumatiku. Chránila totiž telo zvieraťa pri náraze na ostré skaly pobrežia. Pod pokožkou bola vrstva tuku silná 6 – 10 cm. Roku 1768 ubil lovec posledného kôrokožca. Iba za 27 rokov od objavenia bol tento druh vyhynutý. Po kôrokožcoch ostalo len pár kúskov kože a kostry, ktoré patria k najvzácnejším exponátom svetových múzeí.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]