Kúpeľná budova Palace Sliač

Kúpeľná budova Palace Sliač je budova v Sliači.

V roku 1924 Ministerstvo verejného zdravotníctva vyhlasuje súťaž na novú kúpeľnú budovu na Sliači. Vyhráva ju nie veľmi známy, no o to zaujímavejší architekt Rudolf Stockar. Skromne prehlasuje, že „z užšej súťaže troch projektov bol zvolený môj náčrtok“. Z tohto náčrtku sa však zrodilo jeho najprogresívnejšie a najmonumentálnejšie dielo.

Budova kúpeľov je príkladom, keď príroda nie je len tichým účastníkom výstavby, ale stáva sa aktívnym prvkom v tvorivom procese autora. Dôležitým faktorom kompozície sa teda stáva vzťah prírody a architektúry. Ide o voľný, prirodzene pôsobiaci, otvorený komplex komunikujúci so svojím okolím. Prepájajúcim prvkom života v budove s exteriérom sú balkóny, terasy, lodžie a kolonády, ktoré sú súčasťou celého 240 metrov dlhého komplexu vytvoreného z kúpeľnej budovy a hotela. Nejde o izolovane či uzatvorene pôsobiacu koncepciu samostatného objektu, ale naopak o súbor pravouhlo zoradených hmôt dynamicky reagujúcich na okolie. Táto tiahla harmonická súhra budov je postavená v duchu funkcionalizmu. Stockar dáva prednosť funkcii pred „útulnosťou“ jeho predošlých realizácií. Iba rok pred touto súťažou tvorí vo veselom rondokubistickom slohu štátnu školu v Skalici.

Palace je odvážnym radikálnym moderným komplexom citlivo reagujúcim na už existujúce tradičné prostredie. Tiahla biela hmota situovaná pozdĺž jednej vrstevnice je svojou širokou líniou a plochou doplňujúcim prvkom rozčlenenej siluety okolitej prírody. V začiatkoch výstavby kúpeľného komplexu sa ešte nestavalo v súlade s regulačným plánom, pretože ten bol vyhotovený až v rokoch 1928-1929 samotným Stockarom. Plány budovy sa zadávali už v roku 1926, ale kvôli zmene programu svoju definitívnu podobu získala až v r. 1929. Toto územie sa totiž stalo veľmi perspektívnym po preskúmaní výdatnosti liečivých prameňov a ostatných celkových podmienok. Predpokladalo sa zvýšenie návštevnosti z 5 000 na 15 000 za sezónu.

V prvej etape sa stavala reštauračná časť, spoločenská časť s divadlom bola naplánovaná na ďalšiu etapu. Tiež sa začala stavba hospodárskeho dvora, s ktorého umiestnením však Stockar nebol spokojný, vyriešili to však úpravy spojené s regulačným plánom. Jeho tvorba bola trpezlivá a koncepty sa črtali postupne. Podľa regulačného plánu malo byť ohnisko kúpeľného komplexu situované na pravej strane cesty, v blízkosti prameňov. Mal ním byť kúpeľný dom, hotel Slovensko. Tento zámer sa nepodarilo splniť a dodnes tam stojí klasicistický hotel Detva a nedokončená budova od architekta Jaroslava Vítka. Regulačný plán počítal aj so zmenami už rozostavaných budov na ľavej strane cesty. Na reštauračnú časť mala nadväzovať hotelová s 300 izbami.

Kúpeľná budova obsahuje kaviareň, reštaurácie, divadlo s pomocnými miestnosťami a príslušenstvom, hotel spoločenské miestnosti a samozrejme lôžkovú časť. Hotelová časť je centralizovaná smerom na nádvorie, reštauračná časť je komponovaná južne a severovýchodná strana je tvorená kolonádnou chodbou.

Plány na vybudovanie kompozičného centra komplexu, hotela Slovensko, však stroskotali. A tak neplánovaným centrom Stockarovej tvorby zostáva hotel Palace s priľahlou reštauračnou časťou. Schodisko ku kolonáde je spájajúcim prvkom týchto dvoch častí. Autorove predstavy však ani tu nekončia. Súčasná vertikálna dominanta nemala byť kontrapunktom, ale toto členenie sa malo rozšíriť v ďalšej kolonádou pripojenej, takisto štvorpodlažnej budove.

Aj napriek nedokončeniu zostáva Palace svojím kompozičným riešením výnimočným objektom. Novodobý pohľad na tradíciu zdôrazňujúcu ducha kúpeľov je akousi obeťou detailného prepracovania a plánovania Stockara.

Literatúra

• Dulla,M. ; Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Slovart 2002, Bratislava
• Foltyn, Ladislav: Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918 – 1939, Bratislava 1993
• Kubičková, K.: Architekt Stockar a Kúpele Sliač, Projekt: revue slovenskej architektúry, 1996 číslo 2 str. 30-33,