Karaiti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Karaiti alebo karaimovia (z hebr. קְרָאִים - kra'im - predčítači) alebo bnej mikra (synovia písma) je najväčšia sekta v judaizme, ktorá vznikla roku 765 na území dnešného Iraku po smrti exilarchu v Bagdade. Titul exilarchu dostával predseda miestnej židovskej komunity, ako jej úradne uznaný predstaviteľ. Starý exilarcha zanechal po sebe dvoch synov. Za nového nástupcu obce bol zvolený mladší syn, obľúbený Chananja ben David. Starší brat Anan ben David a jeho prívrženci sa nechceli s týmto zmieriť a vyhlásili voľbu za neplatnú. Vznikol rozpor, do ktorého zasiahli kalifovi úradníci a zatkli odbojného staršieho brata. Hrozil mu trest smrti. Zachránil sa pomocou rady islamského učenca Abú Hanífa, ktorý navrhol, aby sa Anan pred úradmi vyhlásil za nástupcu sekty neuznávajúcej Talmud.

V návrhu je podobnosť so šiitskou vetvou islamu, ktorá uznáva Korán, ale odmieta ústnu tradíciu - sunnu. Ananovo vysvetlenie bolo prijaté, a tak sa stal úradne uznanou hlavou novej sekty bnej mikra (synovia písma). Z toho sa vytvorilo pomenovanie Karaiti.

Karaiti odmietli Talmud a preto sú považovaní za antirabínske hnutie. Pokyny Tóry sa snažia prenášať priamo do života. V minulosti vynikli ako znalci v skúmaní Tóry.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.