Karol I. (Uhorsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Karol I. Róbert
uhorský kráľ
Chronicon Pictum I Karoly Robert.jpg
Panovanie 12. júl 131216. júl 1342
Narodenie 1288
Neapol, Neapolské kráľovstvo
Úmrtie 16. júl 1342
Vyšehrad, Uhorsko
Predchodca Oto III.
Nástupca Ľudovít I.
Dynastia Anjouovci

Karol I. Róbert z Anjou (* 1288, Neapol, Taliansko – † 16. júl 1342, Vyšehrad, Maďarsko) bol uhorský kráľ v rokoch 1301/1307/1308 – 1342. Korunovaný bol v máji 1301, 15. júna 1309 a 27. augusta 1310.

Vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Proti jeho dosadeniu na trón protestovalo pár ďalších uchádzačov. Aj keď bol ešte dieťa, keď ho jeho starý otec Karol II. v roku 1300 poslal do Uhorska, mohol sa Karol chopiť moci pred svojimi protivníkmi a nasledovalo dlhé obdobie vnútorných rozporov. Uhorskí magnáti mu odovzdali korunu v roku 1301, ale aj napriek tomu bol korunovaný mnohokrát, pretože svätoštefanskú korunu odobral Václavovi III. sedmohradský Ladislav Kán a nechcel ju vydať. V roku 1309 ho preto korunovali náhradnou korunou a v roku 1310 v Stoličnom Belehrade svätoštefanskou korunou. Aj tak ho ale uznala za kráľa len časť šľachty, tí najmocnejší oligarchovia ho nepodporovali. Vtedy nastalo rozhodnutie zlomiť ich moc a známe obdobie sporov s Matúšom Čákom Trenčianskym a Omodejovcami sa mohlo začať. Po ich porážke získal podporu mnohých ďalších šľachticov, ale až smrť Matúša Čáka mu otvorila bránu k zjednoteniu Uhorska.

Karol I. uskutočnil aj veľa politických a ekonomických reforiem. Obnovil správu krajiny, jeho dvor sa preslávil v Európe ako škola rytierstva, zaviedol pevnú menu a stále dane, dal raziť nové mince. Karolova zahraničná politika sa z veľkej časti zakladala na spojenectvách. Medzi jeho najväčšie úspechy patrila spoločná obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom (v tej dobe pripojil k Uhorsku Bratislavu). Bol jedným z najvýznamnejších kráľov Uhorska a Uhorsko sa stalo jednou z najvýznamnejších európskych mocností.

Zápas o moc[upraviť | upraviť zdroj]

Na počiatku roku 1300 mocný magnát Pavol Šúbic uznal Karolov nárok na trón a pozval ho do Uhorska. Jeho starý otec toto pozvanie prijal, Karolovi poskytol menší finančný príspevok a poslal ho do Uhorska upevniť svoj dedičný nárok pred Ondrejom III. Karol, vtedy ešte malé dieťa, sa vylodil v Splite v auguste roku 1300 a vydal sa na cestu do Záhrebu, kde bol uznaný za uhorského kráľa ďalším vplyvným magnátom Ugrinom Čákom.

Keď 14. januára nasledovného roku Ondrej III. zomrel, Karola v Ostrihome arcibiskup Gregor korunoval náhradnou korunou, pretože svätoštefanská koruna bola v rukách jeho protivníkov. Uhorský snem neuznal jeho vládu a na trón presadzoval Václava III., syna českého kráľa Václava II. Mladý Václav súhlasil so zvolením a zásnubami s dcérou Ondreja III., a bol korunovaný svätoštefanskou korunou v Stoličnom Belehrade arcibiskupom Jánom Kaločským.

Po korunovácií jeho súpera sa stiahol do Slavónska, kde jeho stúpenci medzitým upevnili jeho moc. V septembri 1302 začal obliehať Budín, ale nemohol okupovať hlavné mesto kráľovstva a preto sa znova stiahol do Chorvátska. 31. mája 1303 pápež Bonifác VIII. potvrdil Karolov nárok na trón a jeho strýko z matkinej strany Albrecht I. mu prisľúbil vojenskú pomoc. V lete 1304 dorazil Václav II. do Uhorska na požiadavku svojho syna s cieľom podporiť jeho moc v kráľovstve. Václav II. si však plne uvedomoval nestabilnú pozíciu syna na tróne, preto sa rozhodol opustiť krajinu a Václav III. ho nasledoval. Keď sa Karol Róbert dopočul zvesti o Václavovom odchode, spojil sily s Rudolfom I. a spolu napadli České kráľovstvo. Nedokázali však obsadiť Kutnú Horu a Karol bol nútený sa stiahnuť do Uhorska.

Uhorský snem však ešte stále neuznal Karola za kráľa. V auguste 1305 Václav III., teraz už český kráľ, prenechal uhorskú korunu Ottovi III., vojvodovi bavorskému, ktorý bol vnukom uhorského kráľa Belu IV. Otto si prišiel pre svätoštefanskú korunu, ktorú mu nasadil vesprémsky a čanádsky biskup 6. decembra. Ale ani Otto nebol schopný vládnuť. V priebehu roku 1306 sa Karol Róbert z Anjou zmocnil Ostrihomu, Spišského hradu, Zvolena a Budína.

V júni 1307 Otto III. navštívil mocného Ladislava Kána Sedmohradského, ale ten ho uväznil. 10. októbra 1307 Uhorský snem na zhromaždení učinil Karola Róberta kráľom Uhorska, no najmocnejší šľachtici Matúš Čák, Aba Omodej a Ladislav Kán ho neprestali ignorovať. Ku koncu roka prepustil Ladislav Kán Otta III., ktorý opustil krajinu. Ladislav odmietal vydať Karolovi uhorskú korunu, bez ktorej nemohol byť právoplatným uhorským kráľom. Po tomto zhromaždení bola potvrdená teória o nedotknuteľnosti kráľa a biskup vyzval Ladislava Kána, aby vydal uhorskú korunu, ten však výzvu odmietol. Pápežský legát dal teda korunovať Karola novou korunou arcibiskupom Tomášom z Ostrihomu 15. júna 1309. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol Róbert bol, už tretí raz, korunovaný svätoštefanskou korunou za uhorského kráľa, a to 27. augusta 1310 znova arcibiskupom z Ostrihomu.

Súboje so šľachtou[upraviť | upraviť zdroj]

Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol oponovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala nepodvoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégia. Jeho pozíciu mierne upevnil pápež Klement V., keď vyslal svojho legáta (jún 1308), aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť kráľa. Ich stretnutie sa odohralo v kláštore Kékes. 27. novembra 1308 bol Matúš Čák prítomný na zhromaždení v Pešti, kde bol Karol znova vyhlásený za uhorského kráľa.

V lete 1311 Matúš Čák Trenčiansky začal obliehať Karolove hlavné mesto Budín, ten však útok odrazil. Krátko nato obyvatelia Košíc zavraždili Omodeja Abu, jedného z hlavných stúpencov Karolovej vlády, ale Karol sa postavil proti jeho synom. Následkom toho sa jeho synovia spojili s Matúšom Čákom Trenčianskym. V máji 1312 sa Karol rozhodol obliehať Šarišský hrad, ale jeho útok bol odrazený a sám bol nútený vydať sa na ústup. Potom spojené vojská Omodejovcov a Čáka pochodovali na Košice, ale tam v krvavej bitke pri Rozhanovciach (12. jún) utrpeli Omodejovci porážku, keď Matúšove vojská nestihli prísť včas na pomoc. Po víťazstve zabral Karol sídla Omodejových synov v krajoch Abov, Turňa, Šariš.

V roku 1314 vzal Devínsky hrad z nadvlády Rakúska, čerpal z vnútorných sporov Svätej rímskej ríše. V prvej polovici roku 1315 zabral Vyšehrad, ktorý mal v moci Matúš Čák. V tom čase si vzal za ženu Máriu Piastovskú, dcéru bytomského vojvodu.

V priebehu mája 1316 Karol bojoval proti rodine pánov z Kyseku, ale niektorí magnáti vo východnej časti krajiny, vedení Kopaszom Borsom, sa proti nemu vzbúrili a uhorskú korunu ponúkli haličskému kráľovi Andrejovi, ktorý bol tiež potomkom kráľa Belu IV. Ich vojská však Karol porazil a obsadil ich hrady v Bihárskej, Solnockej, Boršodskej a Klužskej župe. V máji 1317 jeho vojská tiež potlačili vzburu synov Omodeja Abu, takže teraz mohol pokoriť aj hrad Matúša Čáka a Komárno.

Karol zvýšil náklady na vojsko, financie pritom čerpal z konfiškácie cirkevného majetku. V roku 1318 dobyl a obsadil dŕžavy už zosnulých synov Ladislava Kána v Transylvánii.

Po smrti svojej prvej manželky sa oženil ovdovený Karol s Beatrix Luxemburskou, dcérou rímskeho cisára Henricha VII. Luxemburského a sestrou českého kráľa Jána I. v Čechách, pravdepodobne v roku 1318. V lete roku 1319 viedol svoje vojská proti Urošovi II. zo Srbska, ktorý zabral južnú oblasť kráľovstva, a srbskému vojsku udelil pri Mačve porážku. Po tomto víťazstve preobsadil Belehrad a taktiež územie Banovina. V tom čase začal reorganizovať finančnú základňu kráľovskej moci vyhlásením, že jedine kráľ je oprávnený otvoriť nové colnice v kráľovstve.

Jeho druhá žena Beatrix a jej jediné dieťa zomreli pri pôrode 11. októbra 1319. Karol ovdovel už po druhý raz a jeho treťou ženou sa stala Alžbeta Poľská, dcéra poľského kráľa Vladislava I. 6. júla 1320.

Smrť Matúša Čáka 21. marca 1321, najmocnejšieho šľachtica a vzdorovateľa Karolovej moci, znamenala rozpad jeho provincií a Karolove vojsko mohlo do konca roka nadobudnúť všetky pevnosti veľkého zosnulého baróna. V januári 1322 sa vzbúrili mestá v Dalmácií proti vláde bána Mladena Subiča, ktorého rodina patrila medzi prvých priaznivcov Karola Róberta. Karol tejto situácie plne využil, pocestoval do Dalmácie a mocného bána uväznil, čím posilnil svoj vplyv v Dalmácií a Chorvátsku.

Obnovenie kráľovskej moci[upraviť | upraviť zdroj]

Karol zaviedol mnohé významné politické i ekonomické reformy. V roku 1323 sa vzdal kráľovskej výsady oslabenia meny a zaviedol nové dane (lucrum camaræ) s cieľom zabezpečiť kráľovstvu trvalé príjmy. V rovnakom roku preniesol svoje sídlo z Temešváru do Vyšehradu.

Zaviedol takzvaný čestný systém: namiesto veľkých dotácií dostávali verní služobníci úrad (z latinského ctiť) a tým sa stali držiteľmi kráľovského majetku (vrátane hradov) v okresoch a zástupcami kráľa. Ale tieto úrady neboli pridelené na večnosť, kráľ im ich mohol kedykoľvek odobrať. Najmocnejšie vyznamenania boli najčastejšie udeľované členom aristokracie.

Karol potlačil infláciu, dal raziť mince s neustále vysokou rýdzosťou zlata. Floriny, razené od roku 1325 v novozavedenej mincovni v Kremnici, sa čoskoro stali medzinárodným platobným prostriedkom v celej Európe. Reforma spoločnej meny a nový daňový systém výrazne naplnili kráľovskú pokladnicu.

Zahraničná politika[upraviť | upraviť zdroj]

Karolova zahraničná politika bola založená prevažne na spojenectvách, taktiež sa ale snažil posilniť svoju moc nad krajinami, ktoré uznali jeho nadvládu.

Už roku 1324 viedol svoje armády proti Basarabovi I., zakladateľovi Valašského kniežatstva, ktorý obsadil Severinský Banát, patriaci kráľovstvu, a porazil ho. Valasi sa kotúľali dolu útesom do kaňonu. Karol dokázal rýchlo obnovovať svoje vojsko. Basarab odteraz platil kráľovi tribúty.

Jeho najväčším úspechom bola spojená obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom. V Trenčíne sa v roku 1335 vopred dohodli na usporiadaní Vyšehradského kongresu – október, november. Na tomto veľkolepom kongrese všetky kniežatá strednej Európy nielen užili nádherné pohostenie, ale hlavne dosiahli značné diplomatické aj hospodárske riešenia týchto troch krajín. Poľsko a Česko ukončili spor o pohraničné oblasti a uzavreli mier. Po tomto kongrese nastalo najveľkolepejšie obdobie všetkých troch kráľovstiev a vnútorný hospodársky rozmach. Okrem toho sa dohodli na bezodkladnom kombinovanom útoku na rímskeho cisára Ľudovíta IV. a jeho spojenca Alberta II. Rakúskeho, ktoré vyústilo v prospech Karola v roku 1337.

Karol túžil po zjednotení Neapolu a Maďarska pod vládou svojho najstaršieho syna Ľudovíta I., ale tieto plány boli zmarené Benátkami aj samotným pápežom, ktorí sa obávali, že Uhorsko sa stane dominantnou mocnosťou Jadranského mora. Ako náhrada za jeho neúspech sa javila dohoda s jeho spojencom a švagrom Kazimírom III. Poľským. Bezdetný Kazimír mal prenechať po svojej smrti poľský trón Ľudovítovi I. Nakoniec bola jeho mladšiemu synovi Ondrejovi, vojvodovi Kalabríjskemu, prisľúbená neapolská koruna.

Úpadok južnej hranice[upraviť | upraviť zdroj]

Arpádovci úspešne obkľúčili celé južné pohraničie so šiestimi vojenskými kolónami – banátmi, ktoré zahŕňali zhruba Malé Valašsko (južná časť dnešného Rumunska) a severnú časť dnešného Bulharska, Srbsko a Bosnu. Tieto územia prerozdelil a v jednotlivých regiónoch získaval podporu obyvateľstva, aby tak posilnil svoju moc.

Aj keď sa snažil rozšíriť kráľovstvo, nepriaznivé účinky mali za následok obrat starých banátov na násilné separatistické protimaďarské kniežatstvá. Dominantná viera v danej oblasti bola gréckokatolícka a konverzia ku katolicizmu podnietila vzburu. Prirodzený súboj o moc medzi ortodoxnými Srbmi, bulharskými cármi a novovzniknutým Malým Valašskom len posilnili povstanie.

V predchádzajúcom roku 1320 bolo Západné Valašsko považované za časť Severinského banátu. Keď Valašský vládca Basarab I. prejavil známky neposlušnosti, Karol pritiahol aj s vojskom, ale po dobytí zopár miest bol nútený k ústupu následkom nedostatku zásob. Počas jeho návratu 9. novembra 1330 sa maďarská armáda stratila v horskom teréne tejto oblasti. Uhorsko a Valašsko podpísali mier a Basarab prisľúbil Karolovi, že mu ukáže cestu von. Basarab ich však nahnal do pasce a pri Posade ich prepadol zo zálohy. V bitke pri Posade kráľ unikol len vďaka tomu, že si vymenil oblečenie s jedným z jeho rytierov. Tento incident znamenal počiatok Valašska ako nezávislého vojvodstva.

Bez Karolovho vedomia Ottomanskí turci už úspešne zaistili Malú Áziu pod nadvládu sultána Osmana I. a Orchana I. Chystali sa na inváziu do juhovýchodnej Európy. Zvrchovanosť juhovýchodu však mala väčšie starosti so zabezpečovaním vlastných režimov a panstiev než s koordinovanou obranou. To napomohlo Turkom rozšíriť svoju vládu v oblasti.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Karol Róbert zomrel 16. júla 1342 a bol pochovaný vedľa vysokého oltáru v Székesfehérváre na starobylom pohrebisku Arpádovskej dynastie.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Bol jediným synom Karola Martela a Klementíny Habsburskej. Bol z otcovej strany potomkom kapetovskej dynastie z Anjou:

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]


Karol I. (Uhorsko)
Vladárske tituly
Predchodca
Václav /
Oto
kráľ
1301/1307/13081342
Nástupca
Ľudovít I.