Karol IV. (Svätá rímska ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Karol IV. Luxemburský
Karol IV. (Svätá rímska ríša)

Narodenie 14. máj 1316
Praha, Česko
Úmrtie 29. november 1378 (62 rokov)
Praha, Česko

Karol IV. Luxemburský (* 14. máj 1316, Praha - † 29. november 1378, Praha[1]), bol luxemburský gróf (1346 – 1353), moravský markgróf (1333 – 1349), rímsky kráľ (korunovaný 26. novembra 1346 v Bonne a 25. júla 1349 v Aachene), český kráľ (od 26. augusta 1346, korunovaný 1. septembra a 2. septembra 1347 v Prahe), lombardský kráľ (korunovaný 6. januára 1355 v Miláne), rímskonemecký cisár (korunovaný 5. apríla 1355 v Ríme) a arelatský kráľ (korunovaný 4. či 18. júna 1365 v Arles).

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa ako najstarší syn (pokrstený 30. mája 1316 menom Václav) českého a poľského kráľa Jána Luxemburského a českej kráľovnej Elišky Přemyslovny. Už od útleho detstva bol jeho život vystavený strádaniu a príkoriam. Dva mesiace po synovom krste sa musel jeho otec zúčastniť vojenského ťaženia na pomoc rímskemu kráľovi Henrichovi VII. Po jeho odchode ho matka, v obave o synovu bezpečnosť, zverila do ochrany svojho prívrženca Viléma Zajíca z Valdeku na hrade Křivoklát.

Pod vplyvom lží a intríg vedených proti jeho matke ho jeho otec v treťom roku Václavovho života (spolu so súrodencami) Eliške odňal a držal ho na hrade Loket a neskôr na Křivokláte. Tu, strážený, bol nútený žiť niekoľko rokov.

Ako sedemročného ho dal otec odviezť na dvor francúzskeho kráľa Karola IV. Pekného jednak na výchovu, jednak – a to hlavne – aby bol vzdialený z krajiny a nemohol by tak prípadne byť zvolený domácimi veľmožmi za vzdorokráľa. Svoju matku Václav viac nikdy nevidel.

Novogotický pomník Karola IV. na Křížovníckom námestí v Prahe. Pomník bol na mieste odstránenej vojenskej strážnice odhalený v r. 1849. Malo sa tak stať už o rok skôr – k 500 výročiu založenia univerzity. Plán však zhatili blízke boje; pomník bol pre istotu ukrytý v debnení. Štvormetrová socha panovníka operajúca sa o meč v ruke zviera zakladaciu listinu pražskej univerzity. Podstavec je zdobený alegorickými postavami, znárorňujúcimi jednotlivé univerzitné fakulty – teologickú, lekársku, právnickú a filozofickú. Ďalšie menšie sochy sú umiestnené v rohoch – ide o významné postavy doby Karola IV. (napr. Ján Očko z Vlašimi či Matej z Arrasu)

Počas svojho francúzskeho pobytu prijal 15. mája 1323 sviatosť birmovania. Podľa starobylej obyčaje si za svoje birmovné meno zvolil meno svojho kmotra, kráľa Karola IV.[2] Od toho času používal výlučne meno Karol. V neskoršom veku mu pripisoval mimoriadny symbolický význam spočívajúci v tom, že obe svoje mená, krstné Václav i birmovné Karol, spájal so splynutím oboch tradícií, tvoriacich základ jeho politiky, českej svätováclavskej a francúzskej tradície Karola Veľkého.

V prvom roku svojho pobytu vo Francúzsku býval Karol na hrade v Saint-Germain-en-Laye pri Paríži, ktorý bol častým vidieckym sídlom francúzskych kráľov. Karol IV. Pekný mu určil za vychovávateľa učeného klerika Jána z Viviers. Vo vlastnom životopise spomínal Karol po rokoch na dobu strávenú pri dvore kráľovského strýka vo Francúzsku ako na šťastný úsek svojho života. Od roku 1325 sa vzdelával priamo na kráľovskom dvore až do kráľovej smrti 1. februára 1328.

Karolovou smrťou skončilo pre mladého princa obdobie blahobytu. Novým kráľom sa stal Filip VI. z Valois, ktorý napriek tomu, že bol princovým príbuzným (bol nevlastným bratom Karolovej manželky Blanky z Valois) neprechovával k českému princovi vrelý vzťah. Odoprel mu naďalej veľkoryso pripievať na pobyt pri dvore. Karol bol nútený starať sa o seba viac sám. Riešenie videl v intenzívnom vzdelávaní na parížskej univerzite Sorbonne. V rokoch strávených štúdiom na preslávenej škole treba hľadať zrod základných rysov Karolovho bystrého politického uvažovania. Predovšetkým roky strávené vo Francúzsku a jeho kultúrnom prostredí zanechali na Karolovej osobnosti nezmazateľnú stopu prejavujúcu sa počas celého ďalšieho života.

O dĺžke Karolovho štúdia na parížskej univerzite sa záznamy rôznia. Dôležité však je, že hlavným zmyslom nielen samotného štúdia na univerzite, ale i celého francúzskeho pobytu bola Karolova príprava k štátnickemu poslaniu. K tomu smerovali i mnohé Karolove stretnutia a diplomatické rokovania s významnými osobnosťami francúzskeho politického a duchovného života. Zvlášť zblíženie s jednou osobnosťou malo na Karolov ďalší život mimoriadny význam. Bol ním jeden z radcov francúzskeho kráľa, opát benediktínskeho kláštora vo Fécamp, Pierre Roger des Rosières. Uhladený a vzdelaný prelát s diplomatickým nadaním sa čoskoro stal Karolovým oddaným priateľom a otcovským radcom.

V roku 1330 Ján Luxemburský odvolal svojho syna z Francúzska do Luxemburska, kde ho mal zastupovať pri správe grófstva a súčasne získavať prvé skúsenosti v praktickej politike. Po takmer ročnom pobyte ho otec povolal do Talianska. Potreboval tu svojho správcu novozískaných signorií v Lombardii, Emilii a Toskánsku, ktorými chcel doplniť rodové panstvo Luxemburgovcov a zvýšiť svoje mocenské postavenie v Európe[3][4] . Týmto činom uviedol Karola na mocenské kolbisko.

Karolovo talianske správcovstvo sa často pod vplyvom okolností menilo na vojvodcovstvo. Odpor proti luxemburskej moci vrcholil v množiacich sa spiknutiach a rebéliách (napr. povstanie v Miláne na čele s predákom milánskej signorie vojvodom Azzone Visconti|Viscontim). Pod vplyvom daných okolností prišiel Ján Luxemburský k presvedčeniu o neudržateľnosti severotalianskeho panstva. Karol sa v roku 1333 rozhodol pre návrat do Čiech, uvedomiac si mimoriadny význam českého kráľovstva pre rodové záujmy Luxemburgovcov.

Pobyt pri kráľovskom dvore a účasť na otcových vojnových ťaženiach a jednaniach v ríši a v Taliansku boli nanajvýš vhodnou prípravou pre budúcu dráhu vladára. Vzdelaním, ktoré v Paríži dostal a ktoré si neustálym štúdiom prehlboval, ďaleko prevyšoval európskych panovníkov. Slovom a písmom ovládal latinčinu, nemčinu, francúzštinu, taliančinu a češtinu, ktorú sa však po rokoch pobytu v cudzine musel znova učiť, než mohol vo vlastnom životopise s hrdosťou vyhlásiť, že vraví svojou rečou opäť ako každý iný Čech. Styky s poprednými osobnosťami parížskej Sorbonny a pápežského dvora v Avignone ho uviedli do základov teologického a filozofického myslenia doby. Vybraná kultúra poklasickej gotiky parížskeho dvora mu bola vzorom, ktorý však dokázal obohacovať s vyhraneným vkusom a poznatkami z ciest po Nemecku a Taliansku.

Návrat do Čiech[upraviť | upraviť zdroj]

Pečať Zlatej buly Karola IV.

Po svojom návrate do Čiech ho otec v roku 1334 menoval moravským markgrófom a zveril mu vládu v Čechách ako svojmu nástupcovi. Súčasne tento titul znamenal trvalý a nedeliteľný podiel na vláde kráľa Jána Luxemburského v Čechách. V Karolovom poňatí moci je však badať zásadný rozdiel medzi ním a otcom. Na rozdiel od Jána Luxemburského, pre ktorého české prostredie ostávalo stále cudzie a nevyspytateľné, pociťoval Karol potrebu splynúť s rodnou krajinou a pochopiť ju.

Vo svojom životopise (Vita Caroli) spomína Karol na svoj príchod na Pražský hrad, na spustošený palác svojho pradeda Přemysla Otakara II., ktorý ani nebol vhodný na bývanie. Po krátkom pobyte v meste presídlil Karol do domu hradného grófa na Hrade a začal prestavbu kráľovského paláca. Je očividné, že vzorom mu bol palác francúzskych kráľov Ile de la Cité v Paríži, kde istý čas vyrastal. Počas prvých mesiacov roku 1334 sa hrad stal aspoň čiastočne obývateľným a upraveným natoľko, že mohol z Luxemburska pozvať svoju mladú manželku Blanku z Valois i s prvorodenou dcérou Margarétou.

Predovšetkým však Karol usiloval o nápravu pomerov v krajine, odstraňoval následky otcovej rozmarilosti, vyplácal korunné majetky dané otcom do zálohy. Činnosť mladého markgrófa nebola po vôli tým, ktorí ťažili z dobrodružnej a ľahkomyselnej povahy jeho otca. Často kvôli tomu dochádzalo medzi nimi k roztržkám, ktoré viedli dokonca k tomu, že Ján i pod vplyvom krivých obvinení na čas zbavil svojho syna vlády. Karol opustil Čechy a utiahol sa k svojmu bratovi Jánovi Henrichovi do Tirolska. Do Čiech sa vrátil až v roku 1338. V posledných rokoch Jánovho panovania bol Karol už opäť vladárom a zúčastnil sa i otcových vojenských ťažení.

Reorganizácia krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte v roku 1344 začal Karol práce na systematickom budovaní novokoncipovaného českého štátu. Jedným z prvých zámerov, ktorý sa mu podaril zrealizovať, bolo vymanenie Čiech z cirkevnej právomoci ríšskeho episkopátu. Prakticky od vzniku pražského biskupstva v roku 973 bola problémom jeho podriadenosť mainzskému arcibiskupovi, čo viedlo k pokusom o rozdelenie a oslabovanie panovníckej moci a obmedzovanie suverenity českého panovníka. Šťastnou zhodou náhod 7. mája 1342 na Petrov stolec pod menom Klement VI. zasadol kardinál Pierre Roger des Rosières. Karol sa s novým pápežom dohodli na povýšení pražského biskupstva na arcibiskupstvo. Týmto aktom bola predovšetkým posilnená prestíž kráľovskej moci.

K zriadeniu samostatnej cirkevnej provincie prišlo bulou Klementa VI. z 30. apríla 1344. Bula obsahovala i klauzuly o zriadení olomouckého a litomyšlského biskupstva. Vznik novej, samostatnej českej cirkevnej provincie bol Karolovým prvým veľkým politickým úspechom na jeho ceste k moci v českých krajinách. S ohľadom na osudy přemyslovských kráľov, otcove vnútropolitické neúspechy i vlastné skúsenosti bolo Karolovi jasné, že proti odstredivej sile českej šľachty, ktorá nemienila trpieť silnú panovníkovu moc, musí vo vnútri krajiny hľadať silného spojenca, ktorým mohla byť jedine cirkev.

Druhou bulou, vydanou ešte ten istý deň, pápež povýšil biskupa Arnošta z Pardubíc na arcibiskupa. Posledným aktom bolo 5. mája 1344 udelené právo českých arcibiskupov korunovať českých kráľov. 22. novembra 1344 bol Arnošt z Pardubíc slávnostne uvedený do úradu.

Zvláštnou bulou potom v roku 1346 upravil pápež pomery českej kráľovskej koruny, najmä jej nescudziteľnosť, a potvrdil korunovačný poriadok českých kráľov.

Rímsky kráľ[upraviť | upraviť zdroj]

Od začiatku štyridsiatych rokov 14. storočia bol Karol favoritom pápežskej kúrie na hodnosť rímskeho panovníka proti Ľudovítovi IV. Bavorskému.

Cisár Ľudovít Bavorský sa totiž svojou protipápežskou a protiluxemburskou politikou dostával do konfliktov s pápežskou kúriou v Avignone i českým kráľom. Pápež Klement VI. stojaci za záujmami Luxemburgovcov začal dôrazne požadovať zosadenie Ľudovíta z cisárskeho trónu. Vzťahy sa vyhrocovali a dospeli do štádia, kedy pápež dal v apríli 1346 cisára i celý rod Wittelsbachovcov do kliatby a vyzval ríšskych kurfirstov, aby sa od Ľudovíta Bavorského odvrátili. Súčasne navrhol za nového rímskeho kráľa moravského markgrófa Karola. Vstupom do zápasu o rímsku korunu prenikol Karol prvý raz výrazne do celoeurópskeho politického diania. Dejiny českého štátu sa od tej chvíle viac ako pred tím stali neoddeliteľnou súčasťou stredoeurópskych a neskôr i európskych dejín.

11. júla 1346 sa v meste Rhens na Rýne konalo zasadnutie kurfirstov. Hlasmi piatich z nich bol Karol zvolený sa nového rímskeho kráľa. Korunovácia sa konala 26. novembra v Bonne, lebo tradičné korunovačné mestá Aachen a Kolín nad Rýnom ostávali zatiaľ na strane cisára Ľudovíta Bavorského. Karolova korunovácia v Aachene bola možná 25. júla 1349.

Český kráľ[upraviť | upraviť zdroj]

Dôležitým medzníkom v Karolovom živote bol 26. august 1346. V tento deň spolu s otcom na čele svojich vojenských oddielov hájili záujmy francúzskeho kráľa Filipa VI. vo vojne proti Angličanom. Pri dedine Kreščak (Crécy, dnes Crécy-en-Ponthieu) na severe Francúzska sa v podvečerných hodinách strhla bitka, v ktorej bolo zle vedené francúzske vojsko porazené. V boji zahynul výkvet francúzskeho rytierstva a šľachty; svoju smrť tu našiel i český kráľ Ján Luxemburský. Karol bol ľahko ranený. V súlade s poslednou vôľou kráľa Jána z roku 1340 i s rozhodnutím českého snemu sa Karol stal po otcovej smrti novým českým kráľom.

Karolova úspešná voľba rímskym kráľom a jeho následný nástup na český trón ho postavili pred neľahkú úlohu – predovšetkým musel dosiahnuť plné uznanie v ríši proti žijúcemu cisárovi Ľudovítovi Bavorskému – teda úlohu protikráľa. Prvým krokom k uskutočneniu tohto cieľa bolo všestranné upevnenie vlastnej moci. Predchádzala mu slávnostná korunovácia českým kráľom 2. septembra 1347 na Pražskom hrade, ktorú vykonal, po prvý raz v dejinách českého štátu, český metropolita Arnošt z Pardubíc[5]. V korunovácii videl Karol nielen dovŕšenie svojho úsilia o potvrdenie svojej zvrchovanej moci, ale i nástup k svojmu plnému uznaniu v ríši. Skôr ako prišlo k rozhodujúcemu mocenskému stretu, cisár Ľudovít Bavorský na poľovačke 14. októbra 1347 tragicky zahynul. Smrť Karolovho rivala znamenala koniec jeho problémom s uznaním v ríši. Situáciu sa ešte snažil zvrátiť cisárov najstarší syn Ľudovít, ktorý tým, že nemal najmenšie vyhliadky na vlastnú kandidatúru, snažil sa postaviť voči Karolovi konkurenta. Podarilo sa mu zaistiť zvolenie anglického kráľa Eduarda III. Eduard realisticky zvážiac svoje vyhliadky však čoskoro na ríšsky trón rezignoval a dokonca 24. 6. 1348 uzavrel s Karolom spojenectvo. Wittelsbachovská strana sa však nevzdávala a ďalšieho protikandidáta našla v bezvýznamnom vojvodovi Günterovi zo Schwarzburgu. V januári 1349 dosiahla i jeho zvolenie. Karolovou reakciou bolo zvolanie ríšskych kurfirstov do Kolína nad Rýnom, kde prehlásil, že iba jeho hodnosť rímskeho kráľa je legitímna. Napriek tomu bol presvedčený, že o svojom nároku bude musieť rozhodnúť silou.

Súčasne Karol oslabil svojich protivníkov novým dynastickým sobášom. Po náhlej smrti svojej prvej manželky Blanky z Valois (1. 8. 1348) sa nečakane oženil s dcérou rýnskeho falcgrófa Rudolfa Annou, pochádzajúcou z vedľajšej vetvy wittelsbachovskej dynastie.

K samotnému boju však nedošlo, pretože Günter zo Schwarzburgu v tomto roku pri vojnových prípravách nečakane zomrel. Boj o ríšu bol s konečnou platnosťou rozhodnutý a Karol mohol byť odteraz uznávaný ako jediný rímsky panovník. Potvrdenie víťazstva spečatil svojou druhou korunováciou v tradičnom korunovačnom meste Aachen 25. júla 1349.

Rímskym cisárom[upraviť | upraviť zdroj]

26. marca 1348 sa začalo spoločné zasadanie ríšskeho a českého snemu – prvý generálny snem. Pod vedením Karola IV. 7. apríla 1348 prijal viacero zásadných rozhodnutí. Boli potvrdené privilégiá Českého kráľovstva, ako „obzvlášť vznešeného článku Ríše rímskej“, v origináli ipsum regnum Boemie Romani regni membrum fore nobilius. Prvý raz bol použitý pojem „krajiny Českej koruny“, čím bolo odstránené staré chápanie krajiny ako osobného majetku panovníka. V budúcnosti mala krajina kráľa, nielen kráľ krajinu. Ku krajinám Českej koruny patrilo České kráľovstvo, Moravské markgrófstvo, Olomoucké biskupstvo, Opavské vojvodstvo, aj sliezske kniežatstvá a Horná Lužica; od roku 1368 Dolná Lužica a od roku 1373 Brandenbursko.

Majster Wilhelm, Karol IV. ako rímsky kráľ. Nástenná maľba v radnici v Kolíne nad Rýnom, 1346 – 1355

7. apríla 1348 Karol vydal zakladaciu listinu vysokého učenia (studium generale) v Prahe (Karlovej univerzity), prvej univerzity v zaalpskej oblasti strednej Európy (súhlas s jej zriadením udelil Karolovi pápež Klement VI. bulou vydanou v Avignone ešte 26. 1. 1347)[6].

Začiatok päťdesiatych rokov sa pre Karola niesol v znamení osobných kríz. 28. 12. 1351 mu zomrel ani nie dvojročný prvorodený syn Václav a 2. 2. 1353 i jeho matka, Karolova druhá manželka Anna Falcká. Jej smrťou sa Karol ocitol pred nutnosťou postarať sa o nový sobáš. Jeho voľba bola jedným z neočakávaných politických ťahov. Karolovou treťou manželkou sa 27. 5. 1353 stala dcéra svídnického vojvodu Henricha II. a jeho manželky Kataríny, Anna. Fakt, že s ňou Karol počítal ako s nevestou pre svojho prvorodeného syna dosvedčuje jeho zámer s rozširovaním rodových území prostredníctvom dynastických sobášov. Tento sobáš prispel okrem územného zisku (Svídnicko a sliezske krajiny) i k novému zblíženiu s uhorským kráľom Ľudovítom I. Veľkým z Anjou (dvojnásobný príbuzenský vzťah – dcéra Margaréta bola Ľudovítovou manželkou a matka Anny Svídnickej bola Ľudovítovou sestrou).

Tri mesiace (6. január 1355) pred svojou cisárskou korunováciou bol v Miláne korunovaný lombardskou kráľovskou korunou. Na deň svojej cisárskej korunovácie, 5. apríla 1355, v svätopeterskej bazilike prijal z rúk pápežského legáta kardinála Pierra de Colombiers cisársku korunu a hold predstaviteľov rímskej ríše[7] . Spolu s Karolom bola korunovaná i jeho manželka Anna Svídnická. Nový cisár vykonal predpísaná sľuby a rozjasanými ulicami Ríma prišiel k lateránskej bazilike na slávnostnú hostinu.

V súvislosti s Karolovou cisárskou korunováciou je dôležité si uvedomiť, že prvý raz a súčasne naposledy v dejinách českého štátu potomok slávneho rodu Přemyslovcov stál na najvyššom a najuctievanejšom spoločenskom stupni. Až od tohto okamihu sa Karol oficiálne nazýval Karolom Štvrtým (Karolus Quartus divina favente clemencia, Romanorum imperator semper augustus et Boemie rex.), čím sa prihlásil za pokračovateľa a dediča diela Karola Veľkého, prvého cisára obnovenej rímskej ríše.

Karol IV. dosiahol touto korunováciou skutočný vrchol svojich štátnických túžob. Obdivuhodná politická taktika, v ktorej víťazstvá dosahoval najmä silou ducha, dosiahla zaslúžený triumf.

Obdobie po prijatí cisárskeho titulu znamenalo pre cisára upevňovanie si svojej moci, ktorú musel neraz hájiť i tvrdou rukou (napr. potlačený pokus o odboj Rožmberkovcov), a súčasne prípravu právnych zásad, podľa ktorých sa mala v budúcnosti riadiť voľba rímskeho kráľa. Na jeseň 1355 tak vznikol prvý ucelený ríšsky ústavný zákon, ktorý určil spôsob voľby rímskeho panovníka zborom siedmich ríšskych kurfirstov, jediných oprávnených voličov. Návrh zákonníka, obsahujúceho dvadsaťtri článkov, bol schválený na norimberskom ríšskom sneme 10. januára 1356. Ostávajúcich sedem článkov nadobudlo platnosť na nasledujúcom sneme v Métach, 25. 12. 1356. Kodifikácia základných ríšskych štátoprávnych noriem, ktoré Karol nazval jednoducho Naša cisárska kniha, bola od roku 1400 pomenovaná podľa cisárskej pečate Zlatá bula Karola IV. z roku 1356. Ustanovenia tohto právneho kódexu, patriaceho k najvýznamnejším ríšskym listinám v období neskorého stredoveku, ostali v platnosti až do konca existencie Svätej rímskej ríše v roku 1806.

Ďalším prelomovým obdobím pre Karola IV bol rok 1362. 11. júla pri pôrode tretieho dieťaťa zomrela jeho tretia manželka. Zanechala mu dve deti, štvorročnú Elišku a ročného Václava (budúceho kráľa Václava IV.). Pokiaľ sobáš s Annou Svídnickou predznamenal Karolovou politiku rozširovania zväzkov krajín patriacich Českej korune, potom štvrté manželstvo bolo jej dôsledným pokračovaním. Štyridsaťsedemročný cisár si 21. mája 1363 v Krakove vzal za manželku iba šestnásťročnú dcéru pomoranského vojvodu Bogislava Alžbetu (Elišku). Necelý mesiac po svadbe, 18. júna, bola Alžbeta v Prahe korunovaná českou kráľovnou, keď tri dni predtým bol českým panovníkom korunovaný i jeho syn Václav.

Druhá rímska jazda[upraviť | upraviť zdroj]

28. októbra 1362 zasadol na Petrov stolec pod menom Urban V. opát benediktínskeho kláštora sv. Viktora v Marseille Guillaume de Grimoard. Od svojho zvolenia nadviazal s rímskym cisárom priateľské vzťahy. Karol IV. už na jeho predchodcu Inocenta VI. naliehal, aby preniesol svoje sídlo opäť do Ríma. Inocentov sľub, že presídli z Avignonu do Ríma, zmarila pápežova smrť. Nový pápež rovnako prisľúbil preniesť pápežskú kúriu, len čo tomu dovolia podmienky (stavebné úpravy v Ríme a zabezpečenie bezpečnosti pápežovho sprievodu i samotného sídla). Zároveň žiadal cisára aby rázne zakročil proti tlupám žoldnierov, ktoré sužovali Francúzsko a Taliansko a bránili pápežovi vrátiť sa podľa cisárovho priania z Avignonu do Ríma. Na ríšskom sneme, konanom koncom augusta 1366 v Kolíne nad Mohanom bolo rozhodnuté, že cisár podnikne rímsku jazdu so silným vojskom s cieľom zaistiť pápežovi bezpečnú cestu do Ríma. 21. októbra 1368 Urban V. prišiel do Ríma a cisár Karol IV. ho slávnostne uviedol do svätopeterského chrámu. Karolov plán na opätovné ustanovenie Ríma ako sídla hlavy rímskokatolíckej cirkvi a tým zmenšenie pápežovej závislosti na Francúzsku k upevneniu vlastného postavenia v Taliansku, však nevyšiel. Z dôvodu pretrvávajúcich nepokojov v krajine sa pápež rozhodol začiatkom júna 1370 pre opustenie Ríma. Karolov neúspech tohto kroku dovŕšila pápežova smrť v decembri toho roku.

Na sklonku života[upraviť | upraviť zdroj]

Posledných desať rokov Karolovho života sa nieslo v znamení úsilia o dokončenie konsolidácie českého štátu a zabezpečenie dovtedajších luxemburských dŕžav a rímskeho cisárstva do budúcna s prihliadnutím na otázky nástupníctva a určenie dedičských podielov. V záujme naplnenia týchto cieľov, najmä s ohľadom na zachovanie integrity štátnych a rodových dŕžav, Karol opäť zasiahol diplomatickou cestou. Napäté vzťahy s bavorskými Wittelsbachovcami sa rozhodol zmierniť sobášom svojho syna, mladého kráľa Václava IV. s dcérou bavorského vojvodu Albrechta I., Johannou.

Ďalší cieľ, ktorý si Karol vytýčil, bolo získanie ríšskych kurfirstov pre myšlienku voľby Václava IV. rímskym kráľom. Po siahodlhých jednaniach sprevádzaných viacerými ústupkami a sľubovanými privilégiami zo strany cisára jednotlivým kurfirstom, sa mu tento cieľ podarilo naplniť, keď 10. 6. 1376 bol vo Frankfurte nad Mohanom Václav zvolený a 6. 7. 1376 v katedrále v Aachene korunovaný rímskou kráľovskou korunou.

Poslednou jeho starosťou bolo vyriešiť dedičskú nástupnosť, ktorá by zamedzovala nepredvídaným komplikáciám a sporom vovnútri rodu. 21. 12. 1376 vydal nástupnícky poriadok (politický závet), v ktorej bolo jasne formulované rozdelenie dedičských práv medzi troch Karolových synov (Václava, Žigmunda a Jána).

Karol IV. zomrel vo večerných hodinách 29. 11. 1378.

Rodinné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Karol IV. bol celkom ženatý štyrikrát. Jeho prvou manželkou sa 15. mája 1323 (ešte počas jeho francúzskeho pobytu) stala Blanka z Valois, s ktorou mal dve dcéry:

Druhou manželkou sa 4. alebo 11. marca 1349 stala Anna Falcká, s ktorou mal iba jedného syna:

Tretí raz sa oženil 27. mája 1353 s Annou Svídnickou. Narodili sa im tri deti (pri pôrode tretieho dieťaťa – syna – Anna zomrela):

Jeho poslednou manželkou sa 21. mája 1363 stala Alžbeta (Eliška) Pomoranská, s ktorou mal šesť detí:

Richard II. Plantagenet, anglický kráľ (jeho prvá manželka)

Hodnotenie doby Karola IV.[upraviť | upraviť zdroj]

Hrad Karlštejn založený Karolom IV. v r. 1348 – 1357 ako miesto úschovy českých korunovačných klenotov a svätých relikvií
Jedno z vrcholných diel gotiky v Čechách z obdobia panovania Karola IV. – katedrála sv. Víta na Pražskom hrade je dielom staviteľa Petra Parléřa; pohľad na vitráž na chóre
Meno Karola IV. nesie najznámejší vltavský most v Prahe. Pohľad na Hradčany s Pražským hradom

Karol IV. Luxemburský bol najvýznamnejším európskym panovníkom neskorého stredoveku. Jeho nástupom na český trón sa začali písať najsvetlejšie dejiny Českého kráľovstva. Obdobie vlády Karola IV. povznieslo český štát na vrchol politického, sociálneho a kultúrneho života. Praha sa v druhej polovici 14. storočia stala najväčším mestom ríše a radila sa k najľudnatejším metropolám súdobej Európy (v roku 1378 žilo v meste 40 000 obyvateľov).

Doba Karolovho panovania bola súčasne vyvrcholením stáročného vývoja českého feudálneho štátu. Gotika zdomácnená v českom prostredí a premenená do neopakovateľnej podoby, ovplyvnila a obohatila slohový vývoj okolitých i vzdialenejších území. Praha sa stala hlavným mestom ríše a Pražský hrad, veľkoryso obnovovaný a budovaný, bol najskvelejšou rezidenciou svojej doby. Už Karolovi súčasníci oceňovali jeho význam pre krajinu – v pohrebnej reči v deň jeho pohrebu – 16. decembra 1378 – bol cisár Karol IV. prvý raz nazvaný „Otcom vlasti“. Takto ho nazval jeho priateľ Vojtech Raňkov, profesor na francúzskej Sorbonne. Medzi jeho najväčšie zásluhy patrí:

  • Správna reorganizácia českých krajín
  • Čechy sa za jeho vlády zaradili medzi najvýznamnejšie štátne útvary v Európe
  • Za jeho vlády sa krajiny Koruny českej a rodové územia rozšírili o Svídnicko, Budyšínsko, Zhořelecko, Hornú a Dolnú Lužicu, brandenburskú marku, početné léna v Durínsku, Hornom Falcku, Pomoransku a Švábsku. Českým lénom sa stalo i Luxembursko
  • Povýšil pražské biskupstvo na arcibiskupstvo (arcibiskupi Arnošt z Pardubíc, Ján Očko z Vlašimi)
  • Z Prahy učinil centrum rímskonemeckej ríše a všestranne podporoval jej rozmach (stavba metropolitnej katedrály sv. Víta, založenie Nového Mesta pražského (zakladacia listina vydaná 8. 3. 1348), univerzity, stavba kamenného Karlovho mosta, prestavba Pražského hradu, stavba hradu Karlštejn), významné umelecké diela (Matej z Arrasu, Peter Parléř, Majster Theodorik, Beneš Krabice z Weitmile)

Karol IV. je pochovaný v kráľovskej hrobke, ktorú dal sám postaviť v Katedrále sv. Víta na Pražskom hrade. Podľa viacerých zdrojov Karol IV. nezaložil hrobku, v ktorej je v súčasnosti pochovaný. Tá je až neskoršia, pôvodná hrobka sa nachádzala v priestore medzi dnešným oltárom a oltárnym stolom (p. napr. National Geographic, leto 2005).

Literárna činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Karol IV. bol známy aj svojou literárnou činnosťou; všetky diela písal v latinčine, do češtiny boli preložené ešte počas jeho života.

  • Ordo ad coronandum regem Bohemorum (Poriadok korunovania českého kráľa) a Ordo ad benedicendum reginam ( Poriadok požehnania kráľovnej), korunovačné poriadky českých panovníkov
  • Vita Caroli (Karolov život), vlastný životopis. Je prvou autobiografiou v českej literatúre napísanou samotným českým panovníkom
  • Majestas Carolina (Karolov majestát), zemský zákonník
  • Život svätého Václava,
  • Výklady a naučenia duchovné

Okrem toho napísal ešte niekoľko právnických a teologických spisov.

Rodokmeň Karola IV.[upraviť | upraviť zdroj]

Rodokmeň Karola IV. Luxemburského do tretieho pokolenia
Karol IV. Luxemburský Otec:
Ján Luxemburský
Starý otec:
Henrich VII. Luxemburský
Prastarý otec:
Henrich VI. Luxemburský
Prastará matka:
Beatrice d´Avesnes
Stará matka:
Margaréta Brabantská
Prastarý otec:
Ján I. Brabantský
Prastará matka:
Margita III. Flámska
Matka:
Eliška Přemyslovna
Starý otec:
Václav II.
Prastarý otec:
Přemysl Otakar II.
Prastará matka:
Kunhuta Uhorská
Stará matka:
Guta Habsburská
Prastarý otec:
Rudolf I. Habsburský
Prastará matka:
Gertrúda Hohenberská

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Karl IV. In: Geschichte in Gestalten (History in figures), vol. 2: F-K. Frankfurt 1963, p. 294
  2. SPĚVÁČEK, Jiří. Karel IV. Život a dílo (1316 - 1378). Praha : Nakladatelství Svoboda, 1979. S. 69.
  3. Karel IV. Život a dílo (1316 - 1378), s. 81
  4. CHALOUPECKÝ, Václav. Vlastní životopis Karla IV.. Praha : Melantrich, 1946. S. 104.
  5. Karel IV. Život a dílo (1316 - 1378), s. 2000 - 205
  6. Karel IV. Život a dílo (1316 - 1378), s. 275 - 277
  7. František Palacký: Dějiny národu českého v Čechách i v Moravě, books VIII and IX

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • J. Spěváček, Karel IV. Život a dílo (1316 – 1378), Svoboda, Praha 1979
  • A. Pludek, Český král Karel, Panorama, Praha, 1979
  • I. Lesný, O chorobách mocných, Spektrum, Bratislava, 1990
  • K. Stejskal, Umenie na dvore Karola IV., Ikar, Bratislava, 2003
  • J. Perniš, Kráľovné v tieni katedrál, Ikar, Bratislava, 2003


Karol IV. (Svätá rímska ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
Ľudovít IV. Bavorský
Cisár Svätej rímskej ríše
13351378
Nástupca
Václav IV. Luxemburský


Karol IV. (Svätá rímska ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
Ján Luxemburský
Český kráľ
13461378
Nástupca
Václav IV. Luxemburský


Karol IV. (Svätá rímska ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
Ján Luxemburský
Luxemburský gróf
13461353
Nástupca
Václav IV. Luxemburský


Karol IV. (Svätá rímska ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
-
Moravský markgróf
13331349
Nástupca
Ján Jindřich Luxemburský