Karpatsko-duklianska operácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Karpatsko-duklianska operácia
Súčasť druhej svetovej vojny
Čs armádní sbor po vstupu na osvobozené čs území.gif
Česko-slovenskí vojaci pri prechode hranice.
Dátum 8. september 1944 – 28. október 1944
Miesto juhovýchod Poľska a severovýchodné Slovensko
Výsledok Neúspech pri spojení povstaleckých vojsk s Červenou armádou
Protivníci
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Sovietsky zväz

Flag of Czechoslovakia.svg Česko-Slovensko

Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Velitelia
Ivan Konev
(1. ukrajinský front)
Andrej Grečko
(1. gardová armáda)
Kirill Moskalenko
(38. armáda)
Ludvík Svoboda
(1. armádny zbor)
Gotthard Heinrici
(1. tanková armáda)
Josef Rintelen
(357. divízia)
Karl Arning
(75. divízia)
Sila
38. a 1. gardová armáda:
asi 150 000 vojakov; 16 700 česko-slovenských vojakov 1. armádneho zboru
asi 100 000 nemeckých a maďarských vojakov 1. tankovej armády
Straty
21 000 mŕtvych, 88 000 ranených 52 000 mŕtvych, zranených alebo zajatých
Zoznam bitiek II. svetovej vojny
Veľká vlastenecká vojna
BarbarossaPokračovacia vojnaZa polárnym kruhomLeningradRostovMoskvaSevastopoľKerč-Feodosia - 2. CharkovVoronež-VorošilovgradRžev-ViazmaStalingradKaukazRžev-SyčovkaVelikije LukiOstrogošsk-RossošVoronež-Kastornoje3. CharkovKurskSmolenskDonbasDneperPravobrežná UkrajinaLeningrad-NovgorodKrymBagrationĽvov-SandomierzJassy-KišinevVýchodné KarpatyPobaltieKurónskoLaponskoRumunskoBulharskoDebrecínKosovoBelehradBudapešťVisla-OdraZápadné KarpatyVýchodné PruskoHorné SliezskoDolné SliezskoViedeňBerlínPraha

Karpatsko-duklianska operácia bola útočná operácia sovietskych a česko-slovenských vojsk na severovýchodnom Slovensku na jeseň 1944, ktorá mala spojiť povstalecké sily SNP so sovietskymi armádami. Bola jednou z najväčších horských bitiek druhej svetovej vojny. Po potlačení povstania do hôr stratila svoje opodstatnenie a bola ukončená. Operácia bola súčasťou širšie vedenej Východokarpatskej operácie.

Celková situácia v oblasti na jeseň 1944[upraviť | upraviť zdroj]

V lete roku 1944Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Na hlavnom varšavsko-berlínskom strategickom smere sa po dosiahnutí hraníc východného Pruska a riek Visla a Narew na poľskom území skončila 19. augusta 1944 bieloruská operácia. V rovnaký deň boli ukončené aj boje v rámci Ľvovsko-sandomierzskej operácie. Na južnom strategickom smere v rovnakom čase prebiehala Jassko-kišiňovská operácia. Jej úspech vytvoril predpoklad, rýchleho postupu sovietskych vojsk z Rumunska do severovýchodného Maďarska. Vďaka tomu sa rátalo s tým, že do Karpatského oblúka bude možné vniknúť z juhu.

Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania predpokladali, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo 100 km frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Tento plán schválili tak komunisti ako aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk.

Predstaviteľom ilegálnej Slovenskej národnej rady sa do začiatku povstania nepodarilo v rokovaniach so sovietskymi politickými a vojenskými predstaviteľmi dosiahnuť konkrétne výsledky. Mohlo za to najmä ich neskoré upovedomenie sovietskej strany. Povstanie v dôsledku unáhlenej činnosti partizánskych vojsk navyše vypuklo predčasne, keď ani sovietske ani povstalecké sily neboli na ozbrojený boj dôsledne pripravené.

Signálom pre začatie povstania bol vstup nemeckých okupačných vojsk na Slovensko v dopoludňajších hodinách 29. augusta 1944. Pre karpatsko-dukliansku operáciu bolo rozhodujúce to, že 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády a tak naštrbili základné predpoklady úspechu celého povstania.

Začiatkom septembra 1944 sa ľavé krídlo vojsk 1. ukrajinského frontu, ktoré tvorila 38. armáda generálplukovníka K. Moskalenka a pravé krídlo 4. ukrajinského frontu, ktorý tvorila 1. gardová armáda generálplukovníka A. Grečka, nachádzali v predhorí Karpát. Zhruba v oblasti na severovýchod od čiary Krosno – Sanok. Tieto vojská len mesiac predtým ukončili ľvovsko-sandomiersku operáciu.

Po prepuknutí bojov na Slovensku v tyle nemeckých armád, velenie Sovietskej armády uložilo 1. a 4. ukrajinskému frontu uskutočniť vojenskú operáciu na pomoc SNP, prekročiť Karpaty, vstúpiť na územie Česko-Slovenska a spojiť sa s povstalcami. Na prípravu čoho dostali vojská iba 4 dni, ďalšou chybou bolo i to, že počty vojakov v streleckých divíziách 38. armády sa pohybovali od 4 500 do 5 000 mužov (čo nebolo ani 2/3 ich plného stavu). Armáda bola síce papierovo výrazne posilnená zo záloh veliteľa 1. ukrajinského frontu, ale aj tieto zväzky boli vyčerpané predchádzajúcimi bojmi, okrem 1. čs. armádneho zboru, ktorý však tiež nebol celkom plnohodnotným zborom.

Nemecká obrana[upraviť | upraviť zdroj]

Karpaty sa vkliňovali do územia oslobodeného sovietskymi armádami ako najpevnejšia časť nemeckej obrany. Samotné sovietske velenie neplánovalo sprvu tieto hornaté oblasti pracne dobýjať, ale spoliehalo sa na to, že ich Nemci sami opustia, ak sovietske jednotky preniknú rovinami Poľska a Maďarska ďalej na západ.

Severovýchod Slovenska bránila nemecká osobitná operačná skupina Heinrici, ktorú tvorili 1. tanková armáda a 1. kráľovská maďarská armáda. Obidve sa nachádzali v dobre vybudovanej a hlbokej obrane siahajúcej až do hĺbky 50 km. Obrana sa sústredila najmä na na priechodné údolia potokov, riečok a na horské priesmyky, ktoré boli jedinými schodnými miestami pre sovietsku ťažkú techniku. Malé množstvo komunikácií navyše obmedzovalo možnosti rýchleho manévru. Nemci takisto účelne využili systém ohniskovej obrany dominantných výšin. Charakter terénu a nepriaznivé poveternostné podmienky zároveň znižovali aj účinnosť leteckej a delostreleckej podpory útočiacich, vojsk.

Sovietsky plán[upraviť | upraviť zdroj]

V najdôležitejšom smere hlavného úderu Krosno – Dukla – Prešov mala útočiť sovietska 38. armáda, posilnená 25. tankovým zborom, 1. gardovým jazdeckým zborom a Prvým česko-slovenským armádnym zborom v ZSSR. Pomocnú ofenzívnu činnosť v smere Sanok – Prešov malo poskytnúť pravé krídlo 1. gardovej armády. V operačnom pláne sa ďalej predpokladalo, že prvé pásmo obrany v Karpatskom predhorí prekonajú prvosledové vojská 38. armády a v druhom slede 25. tankový, 1. gardový jazdecký a Prvý československý armádny zbor zabezpečia rýchlym tempom vývoj operácie tak, že v priebehu 4 až 5 dní útočiace vojská dosiahnu pásmo Stará Ľubovňa – Prešov. 38. armádu pri tom mala podporovať časť 2. leteckej armády a 1. gardovú časť 8. leteckej armády.

Rýchly prielom nemeckých postavení v oblasti Karpát mal byť uľahčený ústretovým úderom dvoch slovenských divízií Východoslovenskej armády do tyla nemeckých vojsk a aktívnou činnosťou partizánov, ktorá mala obmedziť presun nepriateľských síl k pásmu prielomu[1]. Útok dvoch východoslovenských divízií do tyla nemeckej obrany bol naplánovaný na 3. deň. 38. armáda ale nemohla reálne splniť úlohy spojené s plánovaním operácie, s prípravou vojsk a ich materiálnym zabezpečením v takom krátkom čase, aké jej velenie poskytlo.

Samotný priebeh bojov ukázal, že sa podcenil i charakter priestoru vedenia bojovej činnosti. Pred sovietskymi vojskami určenými na túto operáciu sa tiahla ťažko prekonateľná prírodná prekážka – Východné Karpaty v šírke 350 km a v hĺbke 110 – 130 km pokryté hustými lesmi a so slabou komunikačnou sieťou.

Až v období dokončovania príprav vyšlo najavo, že žiadnu pomoc od Slovenských divízií,ktoré držali priesmyky nedostanú, naopak sami sa musia pokúsiť pomôcť povstalcom, ktorí sa nachádzali niekoľko sto kilometrov v hĺbke nemeckej obrany, ktorá bola dobre zaistená v teréne nevhodnom na rozsiahlu ofenzívnu činnosť a nasadenie tankov. Uskutočnenie útoku cez Karpaty ako rýchlej formy priamej vojenskej pomoci Červenej armády Slovenskému národnému povstaniu tak bolo predovšetkým politickým rozhodnutím.

Boje[upraviť | upraviť zdroj]

7. septembra 1944 podnikli sovietske vojská na úseku frontu nemeckej 96. divízie v oblasti Sanoku prvé väčšie bojové akcie, ktoré boli namierené na získanie informácií o rozmiestnení nemeckých vojsk.

8. septembra 1944 ráno po dvojhodinovej delostreleckej príprave o 8:45 vyrazili vojská 38. armády so značnou podporou letectva do útoku. Rýchlo prekonali prvé pásmo nemeckej obrany, ktoré sa nachádzalo v strednej časti úseku 38. armády a bolo najviac zasiahnuté silnou delostreleckou prípravou, neboli ale schopní dobyť Krosno z chodu ale ho boli nútení obísť po nekvalitných komunikáciách. To narušilo harmonogram útoku aj celej operácie a predznamenalo jej celkový ťažký priebeh.

Ivan Konev nariadil nasadiť ráno 9. septembra druhý sled 38. armády: 1. gardový jazdecký zbor, 1. česko-slovenský armádny zbor v ZSSR a 25. tankový zbor, ktoré sa do východzích postavení presúvali v noci. Ich následný postup však nebol dostatočne rýchly a odpor nemeckých jednotiek zosilnel. Tie totiž začali obsadzovať predtým vybudovanú obrannú líniu v hĺbke 6 až 12 km. Nemecké velenie v tom čase presunulo do oblasti bojov 2 tankové a 2 pešie divízie (o celkovej sile asi 12 500 mužov, čo znamená, že sa jednalo o bojmi ťažko poznamenané jednotky), ktoré stiahlo z iných úsekov frontu a najmä nasadenia proti povstalcom. Na tomto pásme sa Nemcom podarilo zadržať postup sovietskych a česko-slovenských jednotiek.

9. septembra prebehli ťažké boje pri obciach Wrocanka, Bóbrka a Machnówka, kde Nemci uskutočnili proti postupujúcim česko-slovenským jednotkám protiútok. Boje si vyžiadali 611 mŕtvych, nezvestných a ranených. Tento deň sa stal pre česko-slovenské vojsko jedným z najtragickejších za celú vojnu.

Hrob neznámeho vojaka Bóbrka, Poľsko

V tom istom čase prešlo do útoku aj pravé krídlo 1. gardovej armády, ktoré však úpornou nemeckou obranou tiež podstatne nepreniklo. Na styku 38. a 1. gardovej armády boli nasadení vojaci 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády, ktorí vybojovali v spolupráci so sovietskymi tankovými jednotkami urputné boje o obce Pułavy, Pielin, Dalany a Jędruskowce. Následne sa 18. septembra na rozkaz veliteľa frontu začala sťahovať do tyla, kde sa pripravovala na odlet na Slovensko k povstalcom. V súvislosti s pomalým postupom útočiacich vojsk boli z frontových záloh vyčlenené na pomoc operácii 4. gardový a 31. tankový zbor, ako aj ďalšie menšie jednotky a najmä delostrelectvo.

Po zdĺhavých niekoľkodňových bojoch sa podarilo vyvrátiť sovietskym a česko-slovenským jednotkám aj druhé pásmo nemeckej obrany a obsadiť mesto Dukla 20. septembra. 1. česko-slovenský armádny zbor od 10. septembra 1944 viedol veľmi ťažké boje o kótu 534, dominantu nemeckej obrany severovýchodne od mesta Dukla. 13. septembra podnikli Nemci o počiatočnej sile dvoch práporov 5 protiútokov aby sa pokúsili získať vrchol stratený predošlého dňa späť.

Nasledujúcich 7 dní prechádzal vrchol z rúk do rúk. Vojaci sa postupne dostali na hranicu svojich síl, ich možnosť odpočinúť si, či najesť sa boli pod neustálou paľbou nepriateľa minimálne. Sám Ludvík Svoboda sa neskôr vyjadril, že ten kto prežil tieto boje, na ne dozaista nikdy nezabudne. V tomto období mali útočiace sovietske jednotky veľmi veľa nezvestných, čo bolo spôsobené tým, že mnohí ranení sa dostali do nemeckého zajatia. Väčšinu z nich následne Nemci zastrelili alebo nechali zomrieť, pretože nemali kapacity ani možnosti sa o nich postarať.

Od 13. septembra začal medzerou v nemeckej obrane postupovať do tyla nepriateľa 1. gardový jazdecký zbor generála Baranova. Jeho úlohou bolo postúpiť v smere na Zborov a Bardejov, odkiaľ mal ďalej rozvíjať ofenzívnu činnosť smerom na Starú Ľubovňu. Nemecké velenie však proti prenikajúcemu zboru nasadilo 75. pešiu a 1. tankovú divíziu, ktorým sa podarilo uzavrieť vzniknutý prielom a začali jazdecký zbor obkľučovať. Sovietskym tankovým jednotkám sa už nepodarilo postúpiť za gardovým jazdeckým zborom, ktorý sa dostal na juhovýchod od Duklianskeho priesmyku, a preto ten dostal novú úlohu obsadiť komunikáciu spájajúcu priesmyk so Svidníkom a odrezať tak Nemcom ústupovú cestu na juh. Ani to sa mu však pre silnú obranu nepriateľa, ktorá sa stále stupňovala, ako aj pre nedostatok munície nepodarilo. Boje medzi obkľúčeným jazdeckým zborom a 357. divíziou pokračoval v nemeckom ešte takmer 2 týždne. Zvyšky rozbitého zboru sa spojili s partizánmi.

V druhej polovici septembra 1944 spomedzi útočiacich jednotiek najviac postúpila 4. gardová armáda. Do útoku boli postupne nasadzované aj ostatné sily 4. ukrajinského frontu, ktoré začali východokarpatskú operáciu, ktorej cieľom bolo oslobodiť celú oblasť Východných Karpát.

Česko-slovenskí vojaci oslavujúci vstup na oslobodené Slovenskú územie, 6. októbra 1944.

20. septembra 1944 1. gardová armáda prekročila hlavný karpatský hrebeň, vytlačila jednotky nemeckej 96. divízie a cez Lupkovský priesmyk vstúpila na česko-slovenské územie. Prvosledové jednotky 3. horského streleckého zboru oslobodili 21. septembra 1944 prvú slovenskú obec Kalinov, ale celkovo sa im nepodarilo výrazne postúpiť nemeckými pozíciami. Koncom septembra prebiehali tiež ťažké boje v priestore 38. armády, keď sa česko-slovenské jednotky snažili prebiť k štátnej hranici. Česko-slovenský armádny zbor tu od 21. septembra vybojoval ťažké ozbrojené stretnutia o holý masív Hyrowej hory, ktorá sa nachádzala na opačnej strane doliny ako kóta 534 a bola poslednou prekážkou v prístupe k česko-slovenskej hranici. Útočiaca pechota najprv obsadila priľahlý svah kopca, a následne zorganizovala kruhovú obranu, pri čom odrážala početné nemecké útoky až do noci. Ráno nasledujúceho dňa títo vojaci uskutočnili úspešný útok a vrchol kopca dobyli. Pri boji zohrali významnú úlohu aj tanky Richarda Tesaříka, ktorý bol v boji ranený. V dôsledku neochabujúceho odporu nemeckých jednotiek však boje ešte niekoľko dní prebiehali severne od duklianskej komunikácie, pri osade Zyndranowa a v okolí priesmyku, kde sa bránila nemecká 75. divízia. Nemci v tom istom čase vystriedali ťažko skúšané jednotky 1. tankovej divízie jednotkami 1. lyžiarskej divízie, ktorá mala v nadchádzajúcom období lepšie predpoklady viesť úspešný boj v ťažkom horskom teréne. Išlo o jednotku stiahnutú zo západného frontu.

Aby sa urýchlil vstup na česko-slovenské územie, rozhodlo sa sovietske velenie stiahnuť 1. česko-slovenský armádny zbor z bojov pri Hyrowej hore a premiestnilo ho do bezprostrednej blízkosti hranice. V nasledujúcich dňoch československý zbor podnikol niekoľko neúspešných útokov s cieľom dosiahnuť hranicu. Obzvlášť kruté boje prebehli o bezmennú výšinu juhovýchodne od osady Barwinek. 30. septembra tu brigáda stratila svojich 7 posledných tankov (dva sa však neskôr podarilo odtiahnuť a opraviť).

Dôsledkom neúspechov aj v nasledujúcich dňoch sa až 4. októbra 1944 podarilo časti jednotiek 67. streleckého zboru za podpory letectva a delostrelectva premôcť nemeckú líniu južne od Duklianskeho priesmyku a postúpiť na česko-slovenské územie, česko-slovenský armádny zbor ich pri tom nasledoval, prekročil Dukliansky priesmyk a ešte toho istého dňa po boji oslobodil Vyšný Komárnik. Nemecké jednotky sa však zachytili na ďalšom obrannom pásme 6 km južne od priesmyku, opierajúc svoju obranu o výšiny Javira a Obšar. Ďalšie útoky na túto líniu obrany sa podarilo Nemcom, po skrátení línie, odraziť.

Velenie 38. armády preto rozhodlo preniesť úder juhovýchodne od priesmyku s smere cesty Kapišová – Svidník. Tadiaľ sa jednotky 67. streleckého zboru s podporou tankov pokúsili preraziť k hlavnej komunikácii smerujúcej z Duklianskeho priesmyku.

Prvé útoky 1. čs. armádneho zboru, 12. gardovej tankovej brigády a 305. streleckej divízie zasiahli jednotky nemeckej 75. a 357. divízie medzi Kranou Bystrou a Nižnou Pisanou. Práve tu v údolí potoka Kapišovka sa medzi obcami Nižná Pisaná a Kapišová v období od 21. do 27. októbra 1944 odohrali najtvrdšie boje celej operácie.

22. októbra sa v severnej časti Nižnej Pisanej rozpútali pouličné boje, Nemci prišli prakticky o celý 357. strelecký prápor, ktorého sila sa zredukovala na 15 bojaschopných mužov[2]. Nemecká obrana sa tu opierala o kopcovitý terén, ktorý bol v tej dobe v dôsledku dažďa ťažko schodný.

Sovietske a česko-slovenské jednotky postupovali nasledujúci týždeň údolím s ťažkými stratami, ktoré im spôsobilo nemecké protitankové delostrelectvo rozmiestnené po obidvoch stranách údolia. 27. októbra sovietske jednotky 17. gardového streleckého zboru v súčinnosti s tankmi ovládli Kapišovú. Následné nemecké protiútoky, ktoré znamenali stratu takmer všetkej obrnenej techniky na oboch stranách, však znamenali zastavenie bojov. Nemecká 357. divízia bola v dôsledku ťažkých strát vystriedaná 168. divíziou. Obe strany v krvavých bojoch vedených za nepriaznivého jesenného počasia, príznačného pre celú operáciu, utrpeli ťažké straty. Údolie Kapišovky čoskoro získalo pomenovanie „údolie smrti“. Sovietskym jednotkám sa v týchto bojoch nepodarilo výraznejšie postúpiť a dosiahnuť Svidník.

Práve v tom čase sa nemeckým vojskám podarilo potlačiť povstaleckú armádu na strednom Slovensku, preto velenie 1. ukrajinského frontu rozhodlo Karpatsko-dukelskú operáciu zastaviť. Lokálne útoky viedol 1. česko-slovenský armádny zbor spolu s 67. streleckým zborom ešte niekoľko nasledujúcich dní. Väčšina ostatných sovietskych jednotiek, ktoré sa zúčastnili na operácii prešla 28. októbra 1944 do dočasnej obrany. Pokračovali tiež boje v okolí Michaloviec.

Postup hornatým terénom Slovenska trval česko-slovenským, rumunským a najmä sovietskym vojskám až do apríla 1945. Oslobodzovacie boje boli zavŕšené v rámci východokarpatskej operácie.

Výsledok[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätník bojov v Duklianskom priesmyku

Karpatsko-dukelská operácia jednoznačne neskončila úspechom. Rozvinula sa v krajne nepriaznivých podmienkach a do značnej miery bola plytvaním ľudských aj materiálnych síl ZSSR. Od začiatku nemala veľké vyhliadky na úspech. Bola skôr politickým gestom náklonnosti Sovietskeho zväzu k Česko-Slovensku. Viazala však veľký počet vojsk, ktoré mohli Nemci inak nasadiť proti povstalcom a tak bola asi najväčšou vojenskou pomocou, ktorú povstaniu Spojenci poskytli. Nemecké velenie okrem toho použilo 12 z 20 divízií v pásme 38. armády, ktoré však malo inak sústrediť proti 1. ukrajinskému frontu. To znamenalo, že bojmi v Karpatsko-dukelskej operácii bolo viazaných 60% všetkých nemeckých síl nasadených v pásme 1. ukrajinského frontu. Boje tiež znemožnili nemeckému veleniu využiť dočasnú operačnú prestávku na varšavsko-berlínskom smere na presun časti svojich síl do Rumunska, prípadne do východného Maďarska, kde útočil 2. a 3. ukrajinský front. Nemci tak nemali na južnom úseku v dôsledku bojov v Karpatoch dostatok vojsk.

Útočné úsilie sovietskych a česko-slovenských vojsk bolo nesmierne, čo možno pozorovať na ich čiastočnom postupe nepriechodným a tvrdo bráneným horským terénom. Pri tom vtlačili nepriateľa do hĺbky Karpát a spôsobili mu značné straty na živej sile (podľa sovietskych údajov: asi 52 000 mŕtvych, ranených a nezvestných), ako aj technike a zbraniach (800 diel a mínometov, do 185 tankov a samohybných diel). Straty Sovietskej armády a česko-slovenského armádneho zboru však boli tiež ťažké, padlo asi 19 000 sovietskych vojakov (tieto straty však nezahŕňajú straty 4. gardového a 31. tankového zboru[3]) a 1800 príslušníkov 1. česko-slovenského armádneho zboru. Dohromady mali útočiace vojská asi 88 000 ranených.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Šumichrast, P., 2010, Sovietske vojnové hroby na území Slovenska. Vojenská história, 1, s. 111 – 136
  2. Tomáš Hofírek: Frontové boje nemeckej 1. tankovej armády vo Východných Karpatoch na jeseň 1944 zo zborníka Slovenská republika 1939 – 1945 Očami mladých historikov/III. Povstanie roku 1944 ISBN 80-89034-75-6. Trnava, Katedra histórie FF UCM Trnava 2004, s. 192
  3. Slepcov, I., 2005, Obete Dukly vo svetle sporu o počte ľudských obetí Červenej armády v druhej svetovej vojne. Vojenská história, s. 116 – 123

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 – 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 217 – 220

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]