Keglevičov palác
| Keglevičov palác | |
| palác | |
 | |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Región | Bratislavský kraj |
| Okres | Bratislava I |
| Mesto | Bratislava |
| Mestská časť | Staré Mesto |
| Súradnice | 48°08′31″S 17°06′23″V / 48,141848°S 17,10643°V |
  Poloha v rámci Bratislavy
| |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Keglevičov palác (Keglevichov palác) je barokový palác v Bratislave na Panskej 27. Nachádza sa v štátnej mestskej pamiatkovej rezervácii a v zozname nehnuteľných kultúrnych pamiatok. V roku 1998 bola vykonaná jeho rekonštrukcia, pri ktorej boli vymenené stropy, krov, výplne otvorov, omietky a krytina. Prerazením Keglevičovho paláca vznikla ulica Strakova, nachádzajúca sa medzi Ventúrskou a Hviezdoslavovým námestím.
Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]
Tento dvojpodlažný barokový palác grófa z Turnianskej župy[1] Jozefa Kegleviča (Keglevicha) bol postavený v prvej polovici 18. storočia[2] na dvoch stredovekých parcelách s použitím muriva z predchádzajúcich neskorogotických alebo ranorenesančných stavieb. V tom čase patril k pomerne rozsiahlym palácovým stavbám so štvorkrídlovou dispozíciou, ktorá siahala až k hradbám stredovekého mestského opevnenia. Niekedy v tretine 19. storočia zo strany dnešného Hviezdoslavovho námestia časť objektu oddelili a palác zostal len trojkrídlový. Na prízemí v západnom krídle sa zachovala neskorogotická hrebienková hviezdicová klenba zo začiatku 16. storočia. Na východnej strane budovy je rizalit, ktorý patril pôvodne k ďalšej budove. Palácová stavba má pôdorys v tvare písmena U. Reprezentačné schodisko vedie na prvé poschodie. Dvorové krídla sú spojené pavlačami. Priečelia členia hermové pilastre so štylizovanými hlavicami.
Portál s pilastrami a so segmentovou rímsou lemujú plastiky sediacich levov. Portál je vyzdobený erbom stavebníka – grófa Jozefa Kegleviča. Plastický erb nad portálom má na červenej päte štítu dva strieborné pruhy. V hornom modrom poli stoja oproti sebe dva zlaté levy držiace medzi sebou meč so zlatou rukoväťou, na ktorom je nastoknutá koruna s deviatimi perličkami, tá poukazuje na grófsky titul nositeľa erbu. Deväťperličková hodnostná koruna sa opakuje nad štítom, ktorý dekoruju zelené ratolesti. Rodové znamenie, levy, ktoré v heraldike patrili k najobľúbenejším, celkom zámerne opäť použili na sochárskej výzdobe portálu a umocnili tak jeho dekoráciu.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Majiteľom starého meštianskeho domu bol v rokoch 1601 až 1608 S. Alter. Do začiatku 18. storočia dom vystriedal mnohých majiteľov (v roku 1634 Tomáš Baranay, roku 1646 H. Ch. Pärtinger, ktorý bol majiteľom až do roku 1656). Začiatkom 18. storočia Ladislav Petray a jeho manželka Žofia Ilaasová predali dom aj s dlžobami Gabrielovi Skariczovi a jeho manželke Anne Žofii za 50 zlatých. Roku 1730 vdova po Gabrielovi Skariczovi predala dom Rozálii Amadé Simonitsovej za 400 zlatých a tá ho v roku 1743 predala radcovi Jozefovi Duchoňovi za 7 000 zlatých. 15. februára 1745 Jozef Duchoň predal dom grófke Terézii Keglevičovej, rod. von Tavonath za 7 000 zlatých.
Roku 1750 sa majiteľom paláca stal syn Terézie Keglevičovej, gróf Jozef I. Keglevič, ktorý v ňom poskytol ubytovanie účastníkom snemu. Jozef Keglevič sa menovite spomína ako majiteľ paláca ešte aj v roku 1764, potom pramene uvádzajú len meno rodu. Je teda vysoko pravdepodobné, že Jozef Keglevič bol vlastníkom paláca až do svojej smrti v roku 1813. Následne sa stal palác majetkom jeho dedičov - vdovy a Karola Kegleviča.
Po úpravách a barokovej prestavbe vlastnila rodina Keglevič až do roku 1850, kedy prešiel do rúk rodiny Pálfi (Pálffy). V roku 1850 patril Márii Pálfiovej a v rokoch 1880 – 1911 bol v držbe grófa Štefana Pálfiho
Rodina Keglevičovcov[upraviť | upraviť zdroj]
Rodina Keglevič pochádzala z Chorvátska. Zohrávala významnú úlohu v chorvátskych dejinách v 16. storočí. Jeden z najznámejších predkov rodiny bol Juraj III., ktorý žil v 16. storočí. Mal dvoch synov - Petra a Mikuláša. Peter bol zakladateľom chorvátskej vetvy a Mikuláš uhorskej vetvy rodu. V roku 1646 získal Mikuláš šľachtický titul baróna a v roku 1687 (4. augusta) spolu s bratom Petrom titul grófa.
Majiteľ paláca Jozef I. Keglevič bol v roku 1732 miestodržiteľským radcom, radcom vnútornej tajnej rady, strážcom kráľovskej koruny, nadžupanom (hlavný župan) Turnianskej župy (stolice). Jeho syn Jozef bol tajomníkom miestodržiteľskej rady, radcom Uhorskej komory a strážcom kráľovskej koruny.
Keglevičov palác a Ludwig van Beethoven[upraviť | upraviť zdroj]
Spomedzi niekdajších obyvateľov paláca na prelome 18. a 19. storočia je dnes asi najznámejšia a najzaujímavejšia Anna Lujza Barbora Keglevičová (Babetta) (1780 – 1813), dcéra Karola Kegleviča a Kataríny Zičiove. Bola súkromnou žiačkou Ludwiga van Beethovena vo Viedni a Bratislave. Tento génius hudby jej venoval niekoľko svojich skladieb, napríklad aj počas svojej návštevy Bratislavy 17. – 23. novembra 1796. Vtedy Beethoven koncertoval práve v Keglevičovom paláci a svojej hostiteľke, grófke Anne Lujze Keglevičovej, venoval Sonátu pre klavír no.4 v Es dur, opus 7 a rad ďalších skladieb ako napríklad Piano Concerto no.1 v C dur, opus 15.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Slovenská literatúra, zväzok 15, str. 620, Slovenská akadémia vied, Literárnovedný ústav SAV, 1968.
- ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Keglevičov palác
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- Jana Oršulová: Heraldické pamiatky Bratislavy. Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, Bratislava 2007
- Magdaléna Vyhnánková: Erby na bratislavských palácoch. Bratislava, 1974
- Frederik Federmayer: Rody starého Prešporka. Bratislava/Pressburg/Pozsony 2003
- Blanka Puškárová, Imrich Puškár: Bratislava - pamiatková rezervácia. TATRAN, Bratislava 1989
- Igor Janota: Slávni ľudia v Bratislave. Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, Bratislava 2007
- Ján Lacika: Bratislava a okolie - turistický sprievodca. Vydavateľstvo Príroda, s.r.o., Bratislava 2004