Keltské jazyky
Keltské jazyky sú jednou z vetiev indoeurópskej jazykovej rodiny, jazyky Keltov. Na prelome letopočtu nimi hovorila veľká časť západnej, strednej a juhovýchodnej Európy, vrátane dnešného Slovenska. Dodnes však prežili len 4 z nich (írčina, gaelčina, bretónčina, waleština), ktoré sa používajú ostrovkovito v Bretónsku a na britských ostrovoch. Všetky štyri sú menšinovými jazykmi a sú vystavené veľkému tlaku angličtiny alebo francúzštiny.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Na začiatku letopočtu boli Keltiberi aj Gali postupne romanizovaní a asimilovaní. V 6. - 8. storočí sa stará britčina rozpadla na jednotlivé britské jazyky. V 12. - 13. storočí mala podobný osud goidelčina. Koncom 18. storočia zanikla kornčina, v 20. rokoch 20. storočia mančina.
Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]
Zložité hláskoslovie a zložité pravidlá výslovnosti, spôsobené archaickým pravopisom. Pôvodne flexívny charakter sa zachoval len v niektorých jazykoch, zostalo najmä zložité časovanie slovies. Slovosled je typu VSO, čiže prísudok - podmet - predmet.
Písmo[upraviť | upraviť zdroj]
Všetky keltské jazyky používajú latinku, írčina však charakteristicky oblo upravenú (už od 5. storočia). Ešte pred prechodom k latinke vyvinuli Kelti na britských ostrovoch pod vplyvom latinky vlastné písmo Ogam.
Delenie[upraviť | upraviť zdroj]
Z prakeltčiny sa vyvinuli nasledujúce skupiny:
- kontinentálna skupina
- iberokeltská podskupina (keltoiberčina)
- stredoeurópska a východoeurópska podskupina
- ostrovná skupina
- goidelská podskupina (gaelská podskupina)
- britská podskupina
- kumbrijčina
- piktčina
- starowaleština
- stredowaleština
- waleština - jazyk Walesu
- britčina
- juhozápadné britské jazyky:
- kornčina - jazyk polostrova Cornwall
- bretónčina - jazyk Bretónska
V niektorých deleniach ostrovná skupina neexistuje a rozlišujú sa tri skupiny: kontinentálna skupina, goidelská skupina (= hore goidelská podskupina) a britská skupina (= hore britská podskupina).