Kinetická architektúra

Kinetické architektúra je smer architektúry spadajúci pod kinetické umenie. Rozvíja sa od 20. a 30. rokov 20. storočia popri futurizme, dadaizme, konštruktivizme.

Vyjadrovacie prostriedky

Hlavnou vyjadrovacou kategóriu kinetického umenia a kinetickej architektúry je pohyb. Kinetická architektúra sa usilujúce prekonať tradičnú statičnosť architektúry a rozvinúť dynamické prvky, ktoré nie sú priestorovo ani časovo fixované. V kinetickej architektúre sa rozlišuje dráha pohybu a prostriedok, ktorým sa pohybujú. Prostriedkom pre pohyb kinetických objektov je vietor, voda, motor, gravitácia, energia magnetického poľa. Veľkosť a tvar menia skladaním, kĺzaním alebo rozpínaním.

Rozdelenie

Podľa schopnosti pohybu, umiestnenia a geometrie kinetické konštrukcie Michael A. Fox rozdelil kinetickú architektúru do troch kategórií:

1. Vložená kinetické konštrukcie sa nachádzajú vo vnútri väčšieho architektonického celku na stálom mieste. Ich primárnou funkciou je kontrolovať väčšie architektonické systémy alebo budovu, s ktorou sú späté v závislosti od meniacich sa faktorov.
2. Premiestniteľné kinetické konštrukcie sa väčšinou nachádzajú dočasne na určitom mieste a sú premiestniteľné. Takýto konštrukčný systém je zároveň zmontovateľný a spätne demontovateľný.
3. Dynamické kinetické konštrukcie sa nachádzajú vnútri väčšieho architektonického celku, ale fungujú bez kontroly od väčšej architektúry. Takéto konštrukcie môžu byť subkategorizované ako mobilné transformovateľné.

Príklady

Prvými príkladmi kinetickej architektúry bola Tatlinova veža (Veža III. Internacionály) s otáčajúcimi sa podlažiami od Tatlina. V urbanizme je to projekt mobilného mesta od Cyrana z Bergeraku a Y. Friedmanna a kráčajúce mestá skupiny Archigram. Ku kinetickej architektúre zaraďujeme aj v architektonických detailoch počítačom riadené alebo na fotobunku reagujúce lamely slnolamov.