Klasická čínština

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Báseň v klasickej čínštine

Klasická čínština (čín. 文言文, pchin-jin: wényánwén - wen-jen-wen, alebo len čín. 文言, pchin-jin: wényán - wen-jen) je jazyk, ktorý sa do začiatku dvadsiateho storočia používal v čínskom, ale aj japonskom, kórejskom a vietnamskom písomníctve. Od súčasneho jazyka sa líši najmä gramatikou a prevahou jednoslabičných slov (v súčasnej čínštine prevládajú dvojslabičné slova, i keď existujú aj jedno-, troj-, či dokonca aj štvorslabičné slová). V rámci typológie sa klasická čínština uvádza ako klasický prípad izolujúceho jazyka.

Wen-jen je založený na jazyku starovekých čínskych literárnych diel, hlavne textov pochádzajúcich z doby dynastie Chan (tento jazyk sa v čínštine označuje ako ku-wen čín. 古文, pchin-jin: gǔwén). Vzhľadom na evolúciu fonológie hovorovej čínštiny, ktorá viedla k nárastu homofónie, sa klasický jazyk stal prakticky nezrozumiteľný vo svojej hovorenej podobe, v písanej podobe sa však používal bez väčších zmien.

Na začiatku dvadsiateho storočia sa čínski spisovatelia na čele s Lu Sünom odvrátili od klasického jazyka a začali tvoriť v jazyku hovorovom, tzv. paj-chua. V iných krajinách bol wen-jen nahradený národnými jazykmi.

Klasická čínština je v súčasnosti predmetom výuky v Číne, najmä na stredných školách a univerzitách. Jej rola v čínskej kultúre sa dá zhruba porovnať s rolou latinčiny v Európe, pretože:

  • vplýva na súčasný jazyk (napríklad množstvom idiomatických výrazov),
  • sú v ňom spísané fundamentálne diela čínskej literatúry, a ďalej nápisy v palácoch, mottá, nekorológy, apod.,
  • v každodennej komunikácii sa nepoužíva.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]