Klavírny koncert č. 1 (Brahms)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Klavírny koncert č. 1 d mol
Druh skladby
klavírny koncert
Vznik
1854 - 1859
Časti
  1. Maestoso
  2. Adagio
  3. Rondo: Allegro non troppo
Inštrumentácia
2 Fl., 2 Ob., 2 Cl., 2 Fag. - 4 Cor., 2 Tr. - Timp. - Pno Solo - Archi
Približná dĺžka
48 min.

Klavírny koncert č. 1 d mol, Op. 15 je koncert pre klavír a orchester od Johannesa Brahmsa.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Tak ako mnoho iných Brahmsových diel prešiel aj Klavírny koncert č. 1 dlhým tvorivým procesom. Pôvodne Brahms skomponoval sonátu pre dva klavíre, ktorú aj verejne predviedol s Clarou Schumannovou. Neskor sa rozhodol dielo zorchestrovať a prerobiť na symfóniu. S výsledkom však taktiež nebol úplne spokojný a z diela nakoniec vznikol klavírny koncert. Zo symfónie v ňom ale zostal zachovaný len materiál z prvej vety, pričom druhá a tretia veta bola skomponovaná nanovo. Koncert sa nakoniec dočkal svojej premiéry v roku 1859 v Hannoveri, kde klavírny part predniesol sám skladateľ. Orchester dirigoval Brahmsov priateľ, huslista a dirigent Joseph Joachim. Koncert však nezaznamenal úspech u publika, ani u kritiky. Zdrvujúci neúspech ho tiež čakal na nasledujúcom predstavení koncertu v Lipsku. Po koncerte nastalo v sále ticho, načo začalo tlieskať len niekoľko jednotlivcov, ktorých však vzápätí prerušil mohutný piskot. Kritiky boli neuprosné. Vyčítali Brahmsovi rovnocennú úlohu orchestra s klavírom a niektorí ho posmešne nazývali "symfóniou s obligátnym klavírom". Vtedajšie publikum bolo skor zvyknuté na virtuózny lesk dlhých klavírnych pasáži, zatiaľ čo v Brahmsovom koncert im skor skutočne pripomínal symfóniu, v ktorej klavír bol len jedným z nástrojov orchestra. História však ukázala, že práve tieto atribúty ovplyvnili vývoj klavírnych koncertov a ukazovali ďaleko do budúcnosti. V 20. storočí sa Brahmsov majstrovský kus dočkal uznania a dnes patrí k významným klavírnym koncertom.

Analýza[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá veta začína nekompromisnou, búrlivou témou orchestra, ktorá má symfonický rozsah a závažnosť:

Brahms PnoConc 1st mov 1.png

Nasleduje krátka mysteriózna časť, ktorá vyrastie do mohutnej a hrdej vedľajšej témy vety. Po decrescende, v ktorom celý heroický úvod orchestru končí, nastupuje klavír s melódiou odvodenej od vedľajšej témy, avšak v úplne odlišnej, melancholickej nálade. Klavírny part nenápadne, avšak vytrvalo graduje až do bravurných figurácií a trilkov, ktoré vyústia do orchestrálneho pripomenutia hlavnej témy. Klavír vzápäti prichádza s vlastnou, treťou témou. Nasleduje rozvedenie, dosledne premyslené, s kontrastami úprimnej lyriky nad dramatickosťou úvodu. Repríza začína hlavnou témou, tentokrát interpretovaná klavírom. Záver diela je koncipovaný veľmi veľkoryso, pripomínajúci skor druhé rozvedenie než reprízu. Kóda odvodená od hlavnej témy je zverená klavíru, ktorý svojou razantnosťou nezostane nič dlžný orchestru, a spoločne mohutnými akordami vetu majestátne zakončia.

Druhá veta je dojímavá svojou prostou a výrazovo jasnou melancholickou hudbou, ktorá bola pravdepodobne inšpirovaná smrťou Brahmsovho priateľa, skladateľa Roberta Schumanna, ktorý skonal dva roky pred dokončením koncertu. Otvára ju znovu orchester rozľahlou expozíciou. Klavírny part je priezračný a ľahko čitateľný, čím je vytvorený účinný kontrast k prvej vete.

Tretiu veta má formu ronda. Energicky ju otvára sólový klavír s temperamentnou, kontrapunkticky výborne spracovanou témou:

Brahms PnoConc 3rd mov 1.png

Veta pripomína Rondo z tretieho klavírneho koncertu Ludwiga van Beethovena. Vyznačuje sa výraznou rytmikou a uhorskými melodickými prvkami, zatiaľ čo striedajúce témy vynikajú skor citovosťou. Je tu zjavný i vplyv Schumannovho Klavírneho koncertu, ktorý sa prejavil aj v závere diela. Strhujúce dramatické pasáže su dohnané až do krajnosti aby boli vzápäti vystriedané rozvážnou reflexiou. Finálna kóda je elektrizujúci dialóg klavíra a orchestru a so svojou veľkolepou koncepciou patrí k najposobivejším koncertným záverom.