Kolektívny dom
Kolektívny dom je obytný dom pavlačového, chodbového alebo kombinovaného typu pre niekoľko stoviek až tisíc obyvateľov. Okrem bytových jednotiek sú tu zahrnuté spoločné prevádzkové a sociálne vybavenie (jasle, materská škola, družina, jedálne, knižnice, klubovne, kiná, predajne, telocvične, prednáškové sály, dielne pre záujmovú činnosť a podobne).
Idea kolektívnych domov sa začala datovať už v Slnečnom štáte talianskeho renesančného utopistu Tommasa Campanellu a v prácach sociálnych utopistov 19. storočia ( Henri de Saint-Simon, François Marie Charles Fourier, Robert Owen).
Myšlienka kolektívneho domu bola pod vplyvom sociálno–utopických predstáv 19. storočia a predpokladala prepojenie individuálneho priestoru s ideálmi kolektivizmu.
V 20. rokoch 20. storočia bola koncepcia kolektívneho domu podrobne rozpracovaná sovietskymi urbanistami, kolektívne domy boli vybavované spoločnou kuchyňou a jedálňou. Po roku 1930 už nebol výhradne uplatňovaný princíp podoby kolektívneho domu, no niektoré námety zobecneli a boli použité aj v ďalších rokoch a to hlavne po 2. svetovej vojne.
V období Česko-Slovenska boli postavené na území Česka dva najvýznamnejšie kolektívne domy v Litvínove (architekti Evžen Linhart a Václav Hilský, 1946-1958)[1] a v Zlíne ( Jiří Voženílek, 1949-1950). Osobitný variant tzv. malého mesta vo veľkomeste uskutočnil Le Corbusier v obytnom bloku Unité d`habitation v Marseille (1946-52).