Koncentračný tábor Majdanek

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Poloha tábora v rámci siete nacistických vyhladzovacích táborov.

Koncentračný tábor Majdanek (KZ Majdanek) bol zajatecký a vyhladzovací tábor na predmestí Lublinu v nacistami okupovanom Poľsku. Tábor fungoval od 1. októbra 1941 do 22. júla 1944, kedy ho ešte z veľkej časti fungujúci oslobodili sovietske jednotky. Obsadenie tábora bolo nečakané v dôsledku rýchleho sovietskeho postupu pri letnej ofenzíve v Bielorusku a nacisti nestihli pred jeho opustením zlikvidovať celú jeho infraštruktúru. Aj keď bola veľká časť vybavenia tábora pred príchodom sovietskych vojsk evakuovaná, najmä plynové komory a krematóriá zostali funkčné až do príchodu sovietskych jednotiek. Majdanek je preto považovaný za najlepšie zachovaný nacistický vyhladzovací tábor.

Na rozdiel od podobných táborov v Poľsku, ktoré boli postavené mimo obývaných oblastí bol postavený priamo pri Lubline. Miestna časť Lublina, ku ktorej bol priľahlý Majdanek dala táboru meno. V pôvodných dokumentoch SS bol však spočiatku vedený ako Zájatecký tábor Waffen-SS v Lubline. Neskôr vo februári 1943 bol označený ako Konzentrationslager Lublin (Konecentračný tábor Lublin).

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Konzentrationslager Lublin ako znel oficiálny názov tábora, bol založený v októbri 1941, na príkaz H. Himmlera. Tomuto kroku predchádzal rozkaz zo 17. a 20. júla 1941, ktorý dostal veliteľ SS Lublinského distriktu O. Globocnik, na základe ktorého mali byť na území Generálneho gouvernementu zakladané koncentračné tábory. Pôvodne malo byť v tábore zadržiavaných asi 25 000 až 50 000 zajatcov. Po veľkých obkľučujúcich operáciách v lete a na jeseň 1941 boli vo viacerých táboroch rozšírené kapacity na zadržiavanie väčšieho množstva sovietskych vojnových zajatcov. Začiatkom novembra 1941 mal byť tábor pripravený na zadržiavanie asi 125 000 a neskôr v decembri 150 000 zajatcov. V marci 1942 napokon až 250 000 zajatcov.

Sonderkomano pri likvidácii mŕtvych tiel.

Na stavbe najprv pracovalo 150 židovských robotníkov z Globocnikovho Lublinského tábora, do ktorého sa každú noc vracali. Neskôr bolo do práce zapojených 2000 sovietskych vojnových zajatcov, ktorí museli čeliť ťažkým podmienkam vrátane spánku pod holým nebom za akýchkoľvek poveternostných podmienok. Do polovice novembra ich žilo len asi 500 a z toho tretina z nich nebola viac schopná kvôli celkovému vyčerpaniu ďalšej práce. Do polovice decembra 1941 boli pripravené ubytovacie priestory len pre 20 000 zajatcov. V januári 1942 vypukla medzi zajatcami epidémia škvrnitého týfusu a prakticky všetci zajatci aj väzni zomreli. Práce boli prerušené až do marca 1942, kedy do tábora dorazili noví zajatci. Tábor bol v tomto období schopný pojať asi 50 000 zajatcov a viac zatiaľ nerástol.

V júli 1942 Himmler navštevoval tábory vybudované pre operáciu Reinhard. Všetkých židovských väzňov hneď nezlikvidovali, ale slúžili ako robotníci pre zbrojovku Steyr-Daimler-Puch medzi inými aj v tábore Majdanek. Od októbra 1942 bolo v tábore asi 9519 väzňov (asi 7468 z nich boli Židia). V auguste 1943 sa tu nachádzalo 16 206 (z nich asi 9105 Židov). Ostatní väzni boli Bielorusi, Ukrajinci, Rusi, Nemci, Rakúšania, Slovinci, Taliani, Francúzi a Holanďania. Podľa niektorých zdrojov sa tu nachádzalo aj 12 000 slovenských Židov a 18 000 iných občanov Československa. Väčšina týchto osôb v tábore zahynula.[1]

V priebehu februára 1943 nacisti umožnili prísun dávok Červeného kríža pre väzňov v tábore. Operácia Reinhard pokračovala do začiatku novembra 1943, kedy sa vyhladzovanie Židov z Generálneho gouvernementu skončilo. Posledná veľká masová poprava v rámci tejto operácie sa odohrala 3. novembra 1943, kedy tu bolo popravených asi 18 400 ľudí. Z toho 5 – 6 000 boli občania Slovenska.[1] Tieto popravy sa odohrali v blízkom Krempackom lese. Obete mužov, ženy aj deti strieľali v zákopoch často vo veľkom chvate. Očití svedkovia popisovali, že pri neskoršej povojnovej exhumácii bolo vidno ako obete zvierali v rukách kabelky a deti v rukách plyšové hračky.[2] Na ďalší deň nacisti popravili ďalších 25 Židov, ktorí sa skrývali v rôznych častiach tábora pred zaistením. Ďalších 611 väzňov, z toho 311 žien a 300 mužov malo za úlohy vytriediť veci po mŕtvych. Muži boli následne zaradení ku Sonderkommandu 1005, ktorého úlohou bolo najprv pochovať mŕtvych, onedlho ich však boli nútení exhumovať a spáliť. Týchto mužov následne po splnení úlohy tiež zastrelili. 311 žien bolo po vytriedení Židovských vecí presunutých do Osvienčimu, kde boli popravené. Po skončení tejto operácie v Majdanku zostalo iba 71 Židov, z celkového množstva 6562 väzňov.[3]

Popravy pokračovali v Majdanku aj v nasledujúcom období. Od decembra 1943 do marca 1944 do tábora presunuli asi 18 000 tzv. invalidov, ktorých postupne likvidovali v plynových komorách pomocou plynu Zyklon B. Pokračovali aj popravy zastrelením. Asi 600 väzňov bolo popravených 21. januára 1944, nasledujúci deň to bolo 180 väzňov. 200 väzňov popravili 24. marca.

Sovietski vojaci si prezerajú krematórium v Majdanku.

V dôsledku priblíženia frontu, ktorý začal hroziť po sovietskej letnej ofenzíve v roku 1944, začali nacisti s odsunom väzňov do táborov na západe (napr. Auschwitz a Plaszow), a s čiastočnou likvidáciou niektorých budov. Z posledných odsunutých asi 1000 väzňov pochod neprežila asi polovica. Pred odchodom stihli nacisti zničiť iba niekoľko krematórií. Okolím Lublina prešli predvoje sovietskych jednotiek 22. júla 1944. Tábor samotný odhalili až v nasledujúcich dňoch. Tisíce väzňov, hlavne bývalých vojnových zajatcov, ktorí v tábore zostali svedčilo o masových vraždách a zverstvách, ktoré tu ich väznitelia páchali.

Nález tábora bol pre sovietske sily šokujúci. Nikdy dovtedy nenarazili na takto zachovaný tábor, v ktorom nacisti páchali zločiny podobných rozmerov. V priebehu augusta 1944, Sovieti a Poliaci premenili tábor na múzeum. Zvláštna poľsko-sovietska komisia následne viedla vyšetrovanie a dokumentáciu zločinov spáchaných v Majdanku. Sovietskym a poľským úradom sa podarilo zatknúť 6 príslušníkov stráže tábora. Išlo o jeden z prvých pokusov o dokumentáciu nacistických zločinov. Sovietske orgány tábor ukázali nielen svojim a poľským vojakom, ale aj západným novinárom. Informácie o tábore, ktoré novinári podali na západ však neboli brané ako dôveryhodné a boli považované za sovietsku propagandu. Až stretnutia západných Spojencov s tábormi ako Buchenvald, Bergen-Belsen, či Dachau ukázali, že vôbec nešlo o žiadne zveličovanie.[2]

Velitelia tábora[upraviť | upraviť zdroj]

  1. SS-Standartenführer – Karl Otto Koch (september 1941 – júl 1942)
  2. SS-Sturmbannführer – Max Kögel (august 1942 – október 1942)
  3. SS-Obersturmführer – Hermann Florstedt (október 1942 – 3. november 1943)
  4. SS-Obersturmbannführer – Martin Gottfried Weiss (4. november 1943 – 18. máj 1944)
  5. SS-Obersturmbannführer – Arthur Liebehenschel (19. máj 1944 – 22. júl 1944)

Počet obetí tábora[upraviť | upraviť zdroj]

Drevená strážna veža na okraji tábora.

Odhady počtu obetí v koncentračnom tábore Majdanek sa rôznia. Sovieti spočiatku podľa prvých zistení v júli 1944 tvrdili, že v tábore zahynulo najmenej 400 000 židovských obetí, celkovo asi 1,5 milióna osôb všetkých národností.[4] Tieto ich odhady sa opierali o kapacitu krematórií tábora a o množstvo nájdeného šatstva a obuvi. Neskoršie výskumy preukázali, že tieto odhady boli prehnané.

V roku 1961, Raul Hilberg odhadol počet obetí na 50 000, väčšina ostatných zdrojov usudzuje, že tu zahynulo asi 100 000 Židov a 200 000 príslušníkov ostatných národov.[5] Neskôr v roku 1992 Czesław Rajca publikoval odhad hovoriaci o 235 000 zavraždených. Encyklopédia Holokaustu z roku 2005 uvádza počet obetí v Majdanku na 360 000, z toho 215 000 obetí hladu, mučenia, vyčerpania a chorôb a asi 145 000 obetí zavraždených v plynových komorách alebo zastrelených.[6]

V roku 2005 vedúci výskumného oddelenia múzea v Majdanku, historik Tomasz Kranz publikoval správu o 79 000 obetiach, (z toho 59 000 Židoch).[5][7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Hajčík, G. in Kolektív autorov, SS v akci. Dokumenty o zločinech SS. Naše vojsko, Praha, 1960, s. 315
  2. a b Werth, A., Od Stalingradu po Berlín. Rusko vo vojne 1941 - 1945 II. Nakladateľstvo Epocha, Bratislava, 1969, s. 314
  3. Lublin/Majdanek Concentration Camp: Conditions [online]. ushmm.org, 2006, rev. 2012-05-11, [cit. 2013-03-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. Norimberský proces. 19. február 1946. Dôkazy predložené poľsko-sovietskou mimoriadnou správou komisie o Maidanku. Dostupné online
  5. a b Reszka, P., 2005, Majdanek Victims Enumerated. Changes in the history textbooks?. Gazeta Wyborcza. Auschwitz-Birkenau State Museum.
  6. Laqueur, W., 2001, Majdanek. in Laqueur, W. (Editor), The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, s. 409
  7. Kranz, T., 2005, Ewidencja zgonow i smiertelnosc wiezniow KL Lublin, 23, Lublin: Zeszyty Majdanka, s. 7 – 53

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Majdanek concentration camp na anglickej Wikipédii.