Koncentračný tábor Auschwitz I
Koncentračný tábor Auschwitz I bol nacistický koncentračný tábor založený v okupovanom juhozápadnom Poľsku, pri meste Osvienčim (nem. Auschwitz) v dnešnom Malopoľskom vojvodstve asi 50 km západne od Krakova. Tábor ležal na ľavom brehu rieky Sola. Pôvodne zamýšľaný ako zajatecký tábor počas druhej svetovej vojny slúžil ako administratívne centrum celého komplexu táborov okolo mesta. Neskôr boli v okolí mesta vybudované ďalšie tábory, predovšetkým obrovský tábor Auschwitz II Birkenau. Auschwitz sa stal symbolom genocídy európskych Židov a utrpenia miliónov ostatných ľudí, ktorí boli nacistickým režimom prenasledovaní a zabití. Nacisti zavraždili v tomto a v priľahlom tábore Auschwitz-Birkenau medzi rokmi 1940 a 1945 asi 1,1 milióna ľudí.[1]
História[upraviť | upraviť zdroj]
Nacisti použili pôvodné poľské delostrelecké kasárne, pozostávajúce z 16 jednopodlažných budov. Pôvodne mal slúžiť ako tábor pre poľských vojnových zajatcov. Lokalitu vybral SS-Oberfuhrer Arpád Wigand, ktorý potreboval umiestniť veľké množstvo poľských zajatcov zo Sliezska. Richard Glucks náčelník inšpektorátu koncentračných táborov vyslal veliteľa tábora Sachsenhausen Waltera Eisfelda aby si prezrel lokalitu pre budúci tábor. Po inšpekcii 21. februára 1940 Richard Glücks, hlavný inšpektor koncentračných táborov, nahlásil veliteľovi SS Himmlerovi, že začne v okolí Osvienčimu s výstavbou tábora. Prvým veliteľom tábora sa mal stať Rudolf Höss, SS-Obersturmführer Josef Kramer sa stal jeho zástupcom.
Z oblasti bolo následne vysťahovaných asi 1200 poľských roľníkov a obyvateľov budov v oblasti asi 40 km2 okolo zamýšľaného tábora. Pre výstavbu tábora bolo určených prvých asi 300 Židov z mesta Osvienčim. Ďalšími, kto sa mal podieľať na stavbe bolo 30 nemeckých kriminálnych väzňov z tábora Sachsenhausen. Tí dorazili do Osvienčimu v máji 1940. Následne boli poverení správnymi funkciami pri výstavbe tábora. Prvý transport s väzňami do tábora dorazil 14. júna 1940, tvorilo ho 728 poľských zajatcov z Tarnówa, z ktorých 20 boli Židia. Kým boli pre nich upravené priestory, boli umiestnení do pôvodných budov Poľského tabakového monopolu. Pôvodné budovy kasární boli jedno a dvojposchodové stavby z červených tehiel, ktoré nemohli poskytnúť ubytovacie priestory pre dostatok väzňov. Jednoposchodové stavby boli preto prebudované, bolo k nim pristavené ďalšie poschodie. Boli tiež postavené nové budovy, použité boli aj budovy zabrané vysťahovaným Poliakom. Každý z barakov, v ktorom boli umiestnení väzni sa označoval blok a mal pridelené číslo[2]. V bloku 11 sa nachádzalo táborové väzenie. Nachádzali sa v ňom zvláštne cely na státie s podlahou asi 1,5 m2, do ktorých sa vchádzalo malým otvorom pri podlahe. Boli do nich umiestňovaní viacerí, väčšinou 4 väzni, ktorí museli postojačky prečkať celú noc (počas dňa však museli spolu s ostatnými pracovať). V suteréne bloku sa nachádzali aj cely, v ktorých nechávali väzňov bez prísunu stravy a vody zomierať hladom, často vo veľkom množstve.
Po základných úpravách tábor rýchlo rástol, v marci 1941, tu bolo uväznených 10 900 ľudí, prevažne Poliakov. V prvej polovici roku 1941 sa začala pri Osvienčime stavať chemická továreň koncernu I.G. Farben. Pre Hansa Kammlera to bol signál na rozšírenie tábora. Výstavba hál a infraštruktúry pre I.G. Farben sa skončila v októbri 1942. Pre obsluhu továrne bol vybudovaný nový tábor Monowitz. 17. júna 1941 krátko pred začiatkom vpádu do Sovietskeho zväzu dostal vtedajší veliteľ tábora Hans Kammler rozkaz pripraviť tábor na príchod ďalších niekoľko tisíc väzňov. Obrovské množstvo sovietskych zajatcov si nakoniec vyžiadalo vybudovanie nového tábora Auschwitz II, na mieste bývalej obce Brzezinka (nem. Birkenau). Plánovaná kapacita pre celý komplex táborov Auschwitz I, II a III bolo 125 000 ľudí[2].
Spočiatku bolo jediným spôsobom popráv v tábore zastrelenie. Ani po tom, čo sa vedenie tábora dozvedelo o tom, že budú musieť zlikvidovať veľké množstvo ľudí, neboli pripravené žiadne metódy ako vykonávať plánované vykynožovanie[2]. 3. septembra 1941 zástupca veliteľa tábora SS-Hauptsturmführer Fritzsch v Hössovej neprítomnosti použil 600 sovietskych vojnových zajatcov a 250 poľských väzňov, ktorých zamkli v suteréne bloku 11, pri prvom pokuse s použitím jedovatej látky Zyklon B proti ľuďom. Zyklon B bol vysoko jedovatý pesticíd na báze kyanovodíku[3]. V nasledujúcich dňoch sa podobné vraždy opakovali. Použitie látky Zyklon B a vytvorenie prvej plynovej komory v protileteckom kryte spolu s krematóriom, umožnilo začiatok masových vrážd na priemyselnom základe. Krematórium v tábore Auschwitz I disponovalo iba 2 pecami. V plynových komorách v tábore Auschwitz I bolo zavraždených asi 60 000 ľudí.
Koncom roka 1941 začali do tábora Auschwitz I prúdiť sovietski vojnoví zajatci, hlavne zo zajateckého tábora Lamsdorf. Tritisíc z nich čoskoro po príchode zastrelili. Prišli zrejme vo veľmi zúboženom stave, pretože z pôvodných 12000 ich vo februári 1942 žilo už iba približne 1000[2]. Nacisti totiž väzňov neschopných práce vraždili.
V novembri 1943 bol Höss prevelený a novým veliteľom komplexu sa stal Arthur Liebehenschel. Ten rozdelil komplex na 3 samostatné tábory, každý s vlastným veliteľom. Auschwitz I sa stal hlavným táborom (tzv. Stammlager), jeho velenie si ponechal Liebehenschel. Posádka SS v tábore sa skladala z 4 rôt strážcov a štábnej roty.
V priebehu roka 1943 sa podarilo z tábora prepašovať rozsiahlu správu so štatistikami o dianí v tábore. Dostala sa do rúk Poľskej exilovej vláde, do Washingtonu a inde. Nikto však proti dianiu v tábore nezakročil. 10. apríla 1944 sa podarilo z tábora utiecť dvom židovským väzňom A. Wetzlerovi a R. Vrbovi (pôvodným menom Walter Rosenberg) pochádzajúcim zo Slovenska. Po príchode do Žiliny nadiktovali židovským predstaviteľom 32-stránkovú správu o hrôzach v Osvienčime, ktorá sa stala známou ako Wetzlerova a Vrbova správa (- je publikovaná v knihe A. Wetzlera Čo Dante nevidel, MilaniuM 2009). Napriek tomu, že ju židovskí predstavitelia poslali do Maďarska, Švajčiarska, Vatikánu a inde, oslovené inštitúcie nijako nekonali. Rovnako ani po tom čo 4. apríla 1944 kvôli pripravovaným náletom na blízku továreň I.G. Farben spojenecké prieskumné lietadlo zachytilo na niekoľkých snímkach koncentračné tábory. Tábory ani plynové komory sa ani raz nestali cieľom spojeneckých náletov.
Príkaz na definitívne opustenie tábora prišiel 17. januára 1945 po priblížení sovietskych jednotiek. Pochod smrti, deklarovaný ako evakuácia, pri ktorom ľudia za pochodu prichádzali o život, často zastrelením, z Osvienčimu do Wodzislawu začal 18. januára 1945. Stráže SS nútili väzňov, ktorí boli schopní pochodu, pochodovať viac ako 60 kilometrov smerom na západ. Z Wodzislawu mal pokračovať transport vlakom do Gross-Rosen, Buchenwaldu, Dachau a Mauthausenu. Kolóny väzňov pochodovali v zime cez dediny a mestá. Väzni umierali pred očami miestnych obyvateľov. Z približne 60 tisíc väzňov 15 tisíc zomrelo [4] [1] 27. január je od roku 1996 vyhlásený v Nemecku a od roku 2005 celosvetovo Dňom pamiatky obetí národného socializmu.[1]
Červená armáda dorazila do koncentračného tábora Auschwitz 27. januára 1945. Nachádzalo sa tam asi 7 až 8 000 chorých väzňov neschopných transportu a mnoho tých, ktorí sa pred evakuáciou schovali (napr. niektoré deti). V komplexe ležalo asi 1 000 nepochovaných tiel.
Podmienky v tábore[upraviť | upraviť zdroj]
Medzi väzňami nacisti vytvorili zvláštnu hierarchiu. Zvlášť privilegovaní väzni - dozorcovia (kápovia) boli veľmi často vyberaní spomedzi nemeckých kriminálnych väzňov. Často s väzňami zaobchádzali veľmi brutálne. K takémuto konaniu ich viedol celý väzenský systém, pokiaľ by totiž prejavovali k ostatným zhovievavosť, boli by svojej funkcie zbavení. Neskôr boli za dozorcov vyberaní aj politickí väzni. Podmienky ostatných väzňov sa tak mierne zlepšili. Rôzne kategórie väzňov boli rozlišované pomocou zvláštnych farebných značiek, pracujúci väzni nosili bielo modré pásikované väzenské rovnošaty. Od začiatku roku 1943 do konca roku 1944 boli väzňom vytetované na ramená čísla, to sa týkalo všetkých okrem nemeckých väzňov. Najhoršie sa spravidla zaobchádzalo so sovietskymi vojnovými zajatcami a Židmi. Väzni museli pracovať 6 dní do týždňa, v nedeľu sa nepracovalo, tento deň bol určený na očistu a upratovanie. Drsné pracovné podmienky spolu s nedostatočnou stravou a zlými hygienickými podmienkami medzi väzňami viedli k ich vysokej úmrtnosti.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c Nucená práce 1939-1945. Vzpomínky a dějiny [online]. zwangsarbeit-archiv.de, [cit. 2020-07-03]. Dostupné online.
- ↑ a b c d Hilberg, R., Auschwitz in Laqueur, W. (Editor), 2001, The holocaust encyclopedia. Yale University Press, Londýn, s. 32-44
- ↑ PIPER, F. Auschwitz and Shoah [online]. auschwitz.org.pl, [cit. 2010-07-14]. Dostupné online. Archivované 2011-01-23 z originálu. (po anglicky)
- ↑ Zhroucení nacistického Německa [online]. holocaust.cz, [cit. 2020-07-03]. Dostupné online. Archivované 2010-03-07 z originálu.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Koncentračný tábor Auschwitz I
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Auschwitz concentration camp na anglickej Wikipédii.