Konečné riešenie českej otázky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Konečné riešenie českej otázky (nem. Endlösung der tschechischen Frage) je národnosocialistický pojem pre germanizáciu českomoravského priestoru. V ponemčení českého obyvateľstva videli nacisti dlhodobo jedinú možnosť zabezpečenia trvalej stability v tzv. Srdci Ríše. K hlavným a extrémnym strojcom germanizácie českej a moravskej oblasti patril Reinhard Heydrich. Rozhodujúce hľadisko pre ponemčenie českého národa videli nacistickí predáci v rasovej príbuznosti. Česká krv bola nielen protektorátnymi zákonmi chránená pred miešaním sa so Židmi, ale v žiadostiach o osobné preukazy museli protektorátni príslušníci uvádzať tiež rodokmene predkov.[1][2][3][4][pozn. 1]

Obsadenie Československa a zriadenie Protektorátu Čechy a Morava znamenalo jednak rozhodujúci obrat v nacistickej politike („Volkstumspolitik“), ale aj nové pole pôsobnosti.[5] Prvýkrát totiž išlo o pripojenie oblasti, ktorej obyvateľstvo nebolo vo svojej väčšine nemeckej národnosti, ako tomu bolo pri Rakúsku a Sudetoch. Štatistika z marca roku 1940 uvádzala 7,25 milióna čechov a 189 000 Nemcov, z tohto počtu nemcov žilo 101 000 v Čechách a 88 000 na Morave. Nové územie malo byť pomaly germanizované a postupne "osídľované" cestou podpory tu dosiaľ žijúcich Nemcov a súčasne prerozdelením českej pôdy tzv. „Volksdeutschen“.[6] Na druhej strane tu existovali plány SS, úradu pre výživu (Reichsnährstand RNST), civilnej správy (Zivilverwaltung) a konečne aj Hitlera na zriadenie tzv. Nemeckých územných mostov (deutschen Siedlungsbrücken). Tým sa tiež stalo územie Protektorátu jedným z cieľov agrárnej politiky NSDAP. V prípade Protektorátu nemalo ísť o hospodárske vykorisťovanie územia, ale o cielenú germanizáciu priestoru na základe osídľovacej politiky prostredníctvom roľníctva – na pozadí kultu pôdy (Blut und Boden) a vyživovacieho hospodárstva (doplneného rasovými teóriami).[7]

Pôdna politika SS a rasistické predpoklady českého národa[upraviť | upraviť zdroj]

Heydrich a KH Frank v Prahe
Walther Darry – Ministerstvo výživy
Pracovný preukaz zamestnanca Nemeckých ríšskych dráh v Norimbergu
Predvolanie na Úrad práce

Karl Valentin Müller vo svojom memorande "Česko-nemecká otázka" (Die tschechisch-deutsche Frage) spracovanom ešte pred mníchovskými udalosťami načrtol ponemčenie českých krajín. Tvrdil, že vo veľkej časti "nacionálne českého" obyvateľstva koluje v žilách čechyzovaná nemecká krv, a tá že musí byť spätne germanizovaná. Müller ale poukazoval na realizáciu bez nátlaku, ktorý by podľa neho len vyvolal národný odpor. Jednou z ciest bol trebárs sociálny vzostup. Na svojej teórii ďalej pracoval a pripravoval ďalšie štúdie pre NS aparát.[8]

Na koncepciu a realizáciu plánu germanizácie sa podieľali: Konstantin Freiherr von Neurath (ríšsky protektor v Protektoráte Čechy a Morava v rokoch 1939 – 1943) so svojím aparátom, Richard Walther Darré (Ministerstvo výživy s jeho oddelením pre "Neubildung deutschen Bauernturms"), práve tak Dr. Wilhelm Stuckart (Ministerstvo vnútra). Prostredníctvom Reinharda Heydricha (SS-obergruppenführer, vedúci hlavného ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA) a zastupujúci protektor v Protektoráte), K.H. Franka (štátny tajomník Úradu ríšskeho protektora, august 1943 nemecký štátny minister pre čechy a Moravu), Panckeho (RuSHA) a Curta von Gottberg (vedúci rasového a osídlovacieho úradu RuSHA sa mohla zapojiť do procesu aj SS.[7]

Nemecká osídľovacia spoločnosť bola riadená z ústredne RuSHA v Berlíne, ktorej boli podriadené jednotlivé pobočky. Pobočka Nemeckej osídľovacej spoločnosti v Protektoráte Čechy a Morava vystupovala pod názvom Českomoravská zemědělská společnost.[9][pozn. 2] Počiatky získavania pôdy v štýle Blut und Boden viedli k revízii československej pozemkovej reformy, k "náprave napáchaných krívd" a postupnému presunu všetkého pôdneho fondu v Protektoráte do nemeckých rúk. Obnovený úrad slúžil rovnakému účelu ako predtým českému obyvateľstvu. Ostrie noža sa len obrátilo.[10] Osídľovacia politika ležala v prvých mesiacoch v rukách vedúceho pozemkového úradu (Bodenamt für Böhmen und Mähren a Volksdeutsche Mittelstelle) Curtha von Gottberg, ktorý (podľa vzoru v "Altreich" Reichsverein für Volkspflege und Siedlerhilfe) zriadil "Stiftung zur Förderung und Unterstützung von Siedlern in den Ländern Böhmen und Mähren". Nadácia začala pôsobiť v Protektoráte od 7. 8. 1939. Najskôr došlo k zhabaniu 16 000 ha židovskej pôdy a do konca roka pribudlo ešte 40 000 ha v hodnote 413 mil. českých korún. Za pomoci Nadácie pre podporu osídľovania pokračovalo zabavovanie katolíckej pôdy o rozlohe 32 000 ha a 145 488 ha štátneho lesa. Do konca vojny tak mala SS v rukách 500 000 ha pôdy a lesa.[7]

Po zriadení Protektorátu sa problémom českej otázky zaoberal tiež gen. Frideric. Jeho riešenia boli skôr náhodné.[pozn. 3]

„ „...S ohľadom na podmienky v Protektoráte, o ktorých bola zmienka v úvode, a v záujme veľkého cieľa rozbitia českej vodcovskej vrstvy muselo by sa počítať s prijatím českých živlov do velkonemeckého priestoru ako s nutným zlom.

Príklady:

  • Povolanie českých vedcov na nemecké vysoké školy.
  • Povolanie českých hospodárskych pracovníkov do nemeckých podnikov.
  • Privedenie technikov a odborných robotníkov do Nemecka.
  • Výmena lekárov.
  • Prevzatie českých študentov nemeckými vysokými školami.
  • Prevzatie českých statkárov ako nemeckých roľníkov.
  • Bolo by podľa môjho názoru tiež možné zamestnávať bez nebezpečia zvlášť vybraných
    bývalých príslušníkov česko-slovenskej armády v nemeckých súkromných podnikoch (okrem zbrojného priemyslu).

Keby sa tieto živly neosvedčili a keby sa nepreorientovali, potom ich predsa bez všetkého môžeme poslať zasa domov. Pri prispôsobivosti Čechov je možné však s určitosťou očakávať, že väčšina z nich sa ako jednotlivci vo veľkom nemeckom priestore v krátkej dobe preorientuje, že bude hrdá na svoju vážnosť a svoj príjem a že sa bude už v budúcej generácii cítiť ako Veľkonemci....“

“
– Gen.Friderici, júl 1939, Príloha listu zmocnenca brannej moci říšského protektora v Čechách a na Morave, č. 22/40

[11][12][13]

Plán ponemčenia českomoravského priestoru nemal byť realizovaný zo dňa na deň. Dokonca sám A. Hitler ho odhadoval na 300 rokov.[14] Česi mali byť asimilovaní nenápadne a nenásilne. Osobný tajomník KH Franka SS-Obersturmbannführer Gies napríklad vo svojej správe veliteľovi bezpečnostnej služby (Sicherheitsdienst) a veliteľovi bezpečnostnej polície v Protektoráte píše:

„ „… je nutné požadovať, aby sa ponemčenie dialo bez vnútorného konfliktu, bez zlomenia osobnosti. Je preto vylúčený nátlak na zmenu národnosti. Prijatie do nemeckého národného spoločenstva musí znamenať vyznamenanie, ktoré je možné dosiahnuť chovaním a výkonom. Preto sa hlavné plánovacie práce majú obmedziť na to, aby vytvorili možnosti pre zmenu národnosti (najmä vonkajšie predpoklady a vnútorný prístup ľudí) a v ďalšom treba nechať voľne pôsobiť prirodzené sily. Žiadne priťahovanie násilím, iba výberové prijímanie, výberová voľba. Dalo by sa hovoriť o ´riadnom prirodzenom výbere ´...“ “
– SS-Obersturmbannführer Gies, december 1940[15]

Osídľovanie kontra vysídlenie[upraviť | upraviť zdroj]

Výcvikový priestor jednotiek SS
Vyhláška – násilné vysťahovanie Drahanskej vrchoviny

Osídľovanie a pôdna politika Tretej ríše na území Protektorátu mala dva hlavné dlhodobé ciele. Na jednej strane išlo o osídlenie čo najväčším počtom nemeckého obyvateľstva a posilnenie existujúcich nemeckých jazykových ostrovov, na druhej strane malo byť "neponemčiteľné" české obyvateľstvo presídlené a s obyvateľstvom pre "ponemčenie vhodným" sa počítalo pre nasadenie na prácu v "Starej ríši".[7][16]

Zainteresovaní experti sa najprv zamerali na nemecké obyvateľstvo okolo Jihlavy a Brna. V máji 1939 plánoval SS-Obersturmbannführer Theo Henschel a veliteľ RUS-Verbindungsstelle v Prahe zapojenie RuSHA vedené nemeckou osídľovacou spoločnosťou "Deutsche Ansiedlungsgesellschaft (DAG)" pre podchytenie všetkých pozemkov v jihlavskom okrese doteraz v židovských rukách alebo v majetku českého štátu. Preto tu vznikli dve nové osídľovacie spoločnosti – Gemeinnützige Siedlungsgesellschaft v Jihlave a Gemeinnützige Siedlungsgesellschaft v Olomouci. Plány sa však pretiahli až do roku 1941, kedy bol prvýkrát majetok židovského alebo českého štátu odovzdaný 500 až 600 osídlencům z Besarábie do povinnej správy. Až do začiatku roka 1944 sa ale osídľovanie nehýbalo z miesta – namiesto očakávaných 150 000 rodín etnických Nemcov sa podarilo usídliť len púhych 6 000 osôb.[7]

Vysídľovanie českého obyvateľstva bolo úspešnejšie. Uvádza sa číslo asi 15 000 obyvateľov, ktorí v rámci zriaďovania tzv. "Vojenských priestorov" prišli o majetok a s ktorými bolo následne počítané pre pracovné nasadenie v "Starej ríši". Presídlenie etnických Nemcov z Južného Tirolska nasledovalo až po opcii z 1. 1. 1940 a malo takmer mizivý úspech.[17] Curth von Gottberg v správe ríšskemu protektorovi Neurathovi píše:[7]

„ "...na základe vykonaných opatrení pozemkového úradu je uvoľnené ďalšie množstvo rodín... Dovoľujem si podotknúť, že už teraz prichádza do úvahy 50 000 obyvateľov z oblasti Tábora a 13 000 rodín z Moravy. S ohľadom na politickú situáciu musia byť tiež títo umiestnení v Ríši..." “
– Curth von Gottberg 14. 8. 1939, Kárný, Die Deutschen, str. 391 – 392

K.H. Frank postúpil Hitlerovi 28. 8. 1940 návrh, v ktorom líči možnosť, na základe rasovej rovnosti miliónov Čechov s Nemcami, priviesť "niekoľko miliónov Čechov ku skutočnej zmene národnosti". U robotníctva propagoval účasť na sociálnych vymoženostiach Tretej ríše, u roľníctva výhody agrárnej politiky a možnosť využitia dedičných statkov, u buržoázie videl cestu ponemčenia vo zvýšenom spoločenskom postavení a podpore obchodu či remesla, mládež sa mala prevychovať a mala jej byť priznaná česť, stať sa nemeckými dôstojníkmi atď. Rozhodne Frank nevidel "riešenie českej otázky a tým konečnej pacifikácie stáročného českomoravského ohniska v Európe" v deklasovaní národa.[18]

Obrat v germanizácii protektorátneho obyvateľstva 1941/42[upraviť | upraviť zdroj]

Určovanie farby očí na rasové účely
BlutSchutzgesetz – obrazová tabuľa
Rasová príslušnosť v bežnom živote
Kennkarta pre Tretiu ríšu
Prví "Volksdeutsche" z Besarábie dorazili do Českej Lípy 3.10. 1940
Obyvatelia Rychtářova opúšťajú v marci 1941 dedinu

Nezrovnalosti medzi pozemkovým úradom a protektorátnou politikou sa tiahli od začiatku a sám Neurath na ne poukazoval. Isté je, že bol Gottberg po srdcovom infarkte zo zdravotných dôvodov odvolaný a na jeho miesto nastúpil Theodor Gross, ktorý nastolil v osídľovacej politike defenzívny kurz a výmenou úradníckeho aparátu na pozemkovem úrade značne oslabil vplyv SS – poťažmo RuSHA. To sa nepáčilo ako Panckemu, Hofmannovi, tak aj samotnému K.H. Frankovi. Nástupom Heydricha na jeseň 1941 sa karta pre SS obrátila. Heydrich Grossa vymenil za Ferdinanda Fischera a nastolil rázne opatrenia. Okrem osídľovacej politiky prebiehal na území Protektorátu aj druhý dôležitý projekt – rasové zdravotné prehliadky.[7]

Heydrich v podstate nadviazal na koncepciu K.H. Franka a hneď v septembri 1940 oznámil RuSHA, že musí prísť k rasovému prieskumu českého národa. To oznámil tiež Himmlerovi, ktorý poveril Hofmanna vypracovaním dotazníka pre školských lekárov. Za týmto účelom bola tiež zriadená pobočka RuSHA v Prahe, v ktorej čele stál Erwin Künzel. Ten okamžite zapracoval na otvorení ďalších pobočných úradov v Českých Budějoviciach, Jihlave a Brne, čo boli hlavné jazykové nemecké ostrovy. Do konca roka 1941 fungovalo takýchto pobočiek RuSHA po celom Protektoráte jedenásť a na čele každej stál minimálne jeden SS – vodca a niekoľko spolupracovníkov z RuSHA. Künzel dostal nakoniec tuberkulózu a vystriedal ho na jeho poste Johannes Preuẞ.[7]

Heydrich poveril Hlavný rasový a osídľovací úrad RuSHA zostavením prehľadu o rasových pomeroch na českomoravskom území.[19] V tejto správe úradu RuSHA bolo označených 45 percent českého obyvateľstva patriaceho prevažne k "nordische, dinarische oder westische" rase, z rasových skúšok, ktoré nariadil Heydrich pod zámienkou prevencie mládeže proti tuberkulóze, teda jasne vyplynulo, že Česi sú v priemere nordickejší ako sudetskí Nemci, východní Prusi a ako časť Rakúšanov a Bavorov. Výsledky boli utajené.[7][20][21][22] Práve tak sa o "rasovú čistotu "českého národa zaujímal Frank Müller, sociológ a socioantropológ, mu potvrdil, že viac ako polovica českého národa je "nemeckej krvi".[23][24] Rasovo hodnotné obyvateľstvo a vhodné ku germanizácii bolo také, u ktorého "slawische Rassenmerkmale" neprevažovali.[7][20]

Preto sa rozhodol zastupujúci protektor rozšíriť projekt rasového prieskumu – plošných školských zdravotných prehliadok v školskom roku 1941/42[25] – o vydávanie osobných preukazov tzv. Kennkariet, pre ktoré sa zaviedlo ďalšie dotazníkové šetrenie a projekt s röntgenovým snímkovaním.[pozn. 4] Tým mala byť ešte dodatočne preosiata ďalšia časť českého obyvateľstva. Protektorátni aj Ríški politici sa stále o germanizácii českého národa vyjadrovali dosť vágne, Heydrich začal byť konkrétny.

Po nástupe do funkcie ríšskeho protektora predniesol Reinhard Heydrich v Černínskom paláci prejav, v ktorom okrem iného potvrdil už skôr plánované zásady germanizačného priestoru a 1942 predniesol svoje predstavy o ďalšom postupe germanizácie českomoravského územia : 1. kategória "dobre zmýšľajúcich Čechov dobrej rasy", ktorá mala byť ponemčená (a tým zrovnoprávnená s Nemcami), 2. kategória "dobre zmýšľajúcich Čechov zlej rasy" mala byť taktiež ponemčená (teda tiež zrovnoprávnená s Nemcami, vznikal u nej iba problém, ako to urobiť, aby nemali potomkov), u 3. kategórie "zle zmýšľajúcich Čechov dobrej rasy" sa mal vykonať najskôr pokus o ponemčenie (a až ak by sa táto snaha míňala účinkom, vyslovil Heidrich výraz „postaviť k múru“) a nakoniec 4. kategória „zle zmýšľajúcich Čechov zlej rasy“ sa mala pokojnou cestou presídliť „zrejme“ k Ľadovému moru, aby tu zastávala „výsostné postavenie medzi tamojšími národmi“.[7][26]

Tieto idey sa v podstate kryli s Hitlerovými a nadväzovali tak na plán "Generalplan Ost". Hlavný úrad "Reichskommissariat für die Festigung deutschen Volkstums" RKF nastolil 28. 5. 1942 v tomto pláne nový ohavný kurz a vyslovil sa pre nútenú prácu a decimáciu nevhodného obyvateľstva hneď na mieste. Českému "z rasových dôvodov nevhodnému obyvateľstvu" bola prisúdená úloha dozorcov, ktorí by tu vytvárali tzv. Strednú vrstvu. K tomu nedošlo. Vojnová situácia a teda hospodárske zázemie Protektorátu i s pracovnou silou českého obyvateľstva priamo znemožňovalo razantný germanizačný postup.[7]

Pozemkový úrad a Českomoravská poľnohospodárska spoločnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Nariadením protektorátnej vlády z 24. apríla 1942 bola obnovená činnosť Pozemkového úradu. V úlohe ústredného úradu mu prislúchalo vydávať právne a správne predpisy, práve tak ako predsedovi vlády a vedúcemu pozemkového úradu, ale tiež pod neho spadala správa štátnych lesov a majetkov. Rozpočet schvaľoval ríšsky protektor. Kontrolou a preskúmaním rozpočtu sa zaoberalo ústredie Pozemkového úradu (i podriadených zložiek) v Postupime (Rechnungshof des Deutschen Reiches in Postupim).[27] Germanizačný proces prebiehal pod taktovkou pozemkového úradu v dvoch rovinách – uvalením vnútených správ a budovaním vojenských cvičísk.[28][29] Či už išlo o vojenský priestor alebo dosadenie správy, vždy bolo potrebné prostredníctvo pozemkového úradu. Ten majetok previedol buď wehrmachtu alebo podnikom s vojnovou výrobou, alebo zveril do vnútenej správy. Českomoravská poľnohospodárska spoločnosť (Böhmisch -Mährische Landgesellschaft), ktorá bola predĺženou rukou Nemeckej osídľovacej spoločnosti (DAG) a ríšskeho komisára pre upevňovanie a posilňovanie nemeckého národa (Reichskomissar für die Festigung des deutschen Volkstume), potom disponovala pôdou a lesmi.

Podľa zákona č. 25 z roku 1935 o vyvlastnení nehnuteľného majetku na účely obrany štátu pozemkový úrad vyvlastnil majetky a pôdu pre vojenské cvičisko zriadené Česko-Slovenskom v priestore Vyškov, Brdy a Milovice.[27][pozn. 5] Tieto priestory boli v nasledujúcich etapách rozšírené o desiatky ďalších obcí. Na Benešovsku, Sedlčansku a Neveklovsku jednotky SS vybudovali nový vojenský priestor.[pozn. 6] Uvalenie vnútených správ prebiehalo podľa vládneho nariadenia č. 87 z 21. marca 1939 o správe hospodárskych podnikov a dohľadu nad nimi. Toto nariadenie pozemkovému úradu umožnilo (ministerstvu, do ktorého príslušnosti podnik spadal) dosadiť do podniku dôverníka či vnúteného správcu.[pozn. 7] Pozemkový úrad využíval aj §14 miery náhrad zákona: "Ak je miestna potreba pôdy naliehavá a ak nestačia pozemky zabraté, alebo ak žiada toho všeobecné blaho, môže pozemkovým vyvlastniť pôdu aj pod medze stanovené".

Vnútená správa postihovala všetok židovský majetok[pozn. 8] a pozemky a budovy väznených a odsúdených ľudí. Vnúteného správcu dosadzoval pozemkový úrad (pred jeho zriadením 9. odbor ministerstva poľnohospodárstva). Ten mohol majetok, bez vedomia pôvodného vlastníka, ale so súhlasom pozemkového úradu, predať alebo prepachtovať. Takto získaný majetok patril väčšinou nemcom alebo priamo Tretej ríši. Himmlerom kontrolovaná organizácia volksdeutsche Mittelstelle (centrála pre zabezpečenie etnických Nemcov) sa postarala o tzv. Volksdeutsche.[30] Počas obdobia Protektorátu bola vnútená správa uvalená v 1 316 obciach na približne 6 000 poľnohospodárskych a lesných podnikov o celkovej rozlohe asi 150 tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy a 200 tisíc hektárov lesnej pôdy.[30][31]

Ďalšie priestory vznikli v okolí Českých Budějovíc, Olomouca a v okolí Brna. Poľnohospodárska kolonizácia sa dostala do stretu so zásobovaním Tretej ríše, ale aj predstavami protektorátnej vlády. Od druhej polovice roku 1941 došlo tiež k veľkým obmedzeniam a zákazu väčšiny stavebných prác, takže bolo možné do zabratých lokalít usadiť len niekoľko nemeckých rodín.[30][31]

Bilancia[upraviť | upraviť zdroj]

V protektoráte Čechy a Morava sa prvýkrát objavila otázka vysťahovania obyvateľstva vo veľkom meradle a zároveň následného dosídlená priestore tzv. Volksdeutschen a to na základe hospodárskej, politickej a rasovej miery. Na prácu do Nemecka malo byť vyslaných okolo 400 000 Čechov, medzi nimi sa nachádzali desaťtisíce Čechov, ktorí boli násilne pripravení o statky a majetok v rámci osídľovacej politiky alebo zriaďovania vojenských priestorov. 25 000 – 30 000 českého obyvateľstva z Protektorátu Čiech a Moravy a ďalších 32 000 zo Sudet prešlo rasovou prehliadkou pre potreby možného ponemčenia.[7]

„ „...Pre obdobie po konečnom víťazstve plánoval národno socialistický režim germanizáciu celých Čiech a Moravy. Česi „dobrej rasy a dobrej vôle“ mali byť germanizovaní, iní deportovaní, sterilizovaní alebo zavraždení. Tieto plány by v prípade svojej realizácie úplne naplnili skutok genocídy v zmysle konvencie OSN z decembra 1948. Neboli však realizované, a to ani čiastočne...“ “
– Konrad Badenheuer, „Die Sudetendeutschen – Eine Volksgruppe in Europa“

Norimberský proces sa zaoberal hlavne vojnovými zločinmi. VIII. Norimberský proces sa týkal zločinov v anektovaných oblastiach a vyháňania obyvateľstva. Všetky tri SS úrady – RuSHA, RKF (Stabshauptamt des Reichskommissars für die Festigung deutschen Volkstums) a VoMi (Volksdeutsche Mittelstelle), prípadne ich vedúci, boli odsúdení. Práve RuSHA bola v čase Tretej ríše zodpovedná za rasové prieskumy, povoľovanie manželstiev na základe rasovej príslušnosti, za vybavovanie občianstva tzv. Volksdeutschen a rasovú selekciu "eindeutschungsfähigen" osôb bez nemeckého občianstva.[32][pozn. 9]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ (po nemecky) Ahnenpaß des Dritten Reiches: Anstelle des in dem Gesetz zur Wiederherstellung des Berufsbeamtentums verwendeten Begriffs des Ariers (§3 Abs.1 Gesetz zur Wiederherstellung des Berufsbeamtentums) kam die ausweislich des Gesetzestextes und seiner Begründung in den Nürnberger Gesetzen gebrauchte Formulierung „Person deutschen oder artverwandten Blutes“ (§2 Abs.1 Reichsbürgergesetz, §§1ff. Blutschutzgesetz). (po česky) [1] Arischer Abstammung (= „deutschblütig“) ist demnach derjenige Mensch, der frei von einem – vom deutschen Volk aus gesehen – fremdrassischen Bluteinschlag ist. Als fremd gilt hier vor allem das Blut der auch im europäischen Siedlungsraum lebenden Juden und Zigeuner, das der asiatischen und afrikanischen Rassen und der Ureinwohner Australiens und Amerikas (Indianer), während z. B. ein Engländer oder ein Schwede, ein Franzose oder Tscheche, ein Pole oder Italiener, wenn er selbst frei von solchen auch ihm fremden Blutseinschlägen ist, als verwandt, also als arisch gelten muß, mag er nun in seiner Heimat, in Ostasien oder in Amerika wohnen oder mag er Bürger der VSA oder eines südamerikanischen Freistaates sein. (po slovensky) Árijského pôvodu (=“deutschblütig“) je podľa toho ten človek, ktorý je z pohľadu nemeckého národa nedotknutý cudzorasovými prvkami. Ako cudzia tu predovšetkým platí krv Židov a Cigáňov, žijúcich tiež v európskom sídelnom priestore, krv ázijských a afrických rás a pôvodných obyvateľov Austrálie a Ameriky (Indiáni), zatiaľ čo napr. Angličan alebo Švéd, Francúz alebo Čech, Poliak alebo Talian, pokiaľ je sám nedotknutý týmito tiež jemu cudzími krvnými prvkami, musí byť považovaný za príbuzného, teda za árijského, nech býva vo svojej vlasti, vo východnej Ázii alebo v Amerike alebo hoci je občanom USA alebo nejakého juhoamerického slobodného štátu. Je samozrejmé, že nám pritom napr. pre uzatvorenie manželstva bude bližší nemecký súkmeňovec, dievka čisto nemeckého pôvodu, ako iný árijec vzdialenejšieho rasového príbuzenstva.
  2. ↑ Citácia:[2] Archivované 2014-09-04 na Wayback Machine V tejto súvislos­ti neprekvapí dátum založenia Českomoravské zemědělské společnosti dňa 24. apríla roku 1942, ktoré sa zhodovalo s dátumom znovuobnovenia Pozemkového úradu. Zhodná bola aj adresa sídla v Prahe II, Smeč­ky 30 a ostatne aj osoba Heinricha Himmlera, pod ktorého dozorom obe organizácie fungovali.
  3. ↑ Prvé návrhy riešení problémov vzájomných vzťahov vyhnaním druhej národnosti predniesol už krátko po 1. svetovej vojne sudetonemecký nacionalistický politik Rudolf Lodgman von Auen. V roku 1920 vyšiel v samostatnej publikácii plán na vysťahovanie Čechov, ktorú vydal istý pán Arthur Weitbiick (pravdepodobne pod krycím meno) v nakladateľstve T. Weichera v Lipsku. Kniha sa menovala „Die tschechoslowakische Frage“ (Československá otázka) a pojednávala o možnostiach vysťahovania Čechov z Čiech na územie západne od Rýna a Čechov z Moravy do východného Pruska.str. 16
  4. ↑ V apríli 1942 rozhodli úrady o zavedení zjednotených preukazov totožnosti. Tieto preukazy boli celkom nové a boli vyrobené podľa nemeckého vzoru. Oficiálne sa nazývali preukazmi totožnosti – tzv. Kennkarte. Vydávané boli všetkým obyvateľom okrem cudzincov. To bolo istou výhodou pre tých občanov Protektorátu, ktorí pracovali v Nemecku, kde do tej doby museli žiadať o ríšske preukazy totožnosti dôležitými pre identifikáciu na území Tretej ríše. Zjednotením preukazov totožnosti im tento problém odpadol. Povinnosť preukazovať sa preukážkou bola pre všetkých obyvateľov starších 15 rokov. Vylúčení z nadobudnutia preukazov totožnosti boli Židia. Preukazy totožnosti vystavoval oberlandrát. Oberlandrátov bolo na Morave celkom 7 a to v mestách Prostějov, Kroměříž, Zlín, Olomouc, Brno, Moravská Ostrava a Jihlava. Podliehali priamo ríšskému protektorovi a ich úlohou bolo kontrolovať okresné úrady, inštitúcie a organizácie a spravovať záležitosti nemeckého obyvateľstva v Protektoráte. Časom boli rušené a zostali iba 3 – v Brne, Moravskej Ostrave a Jihlave. Bartoš, Josef, Trapl, Miloš: Vlastivěda moravská: země a lid: nová řada. Svazek 9. Dějiny Moravy. Díl 4, Svobodný stát a okupace. Brno, Muzejní a vlastivědná společnost 2004, ISBN 80-7275-044-5, s. 186.
  5. ↑ Citácia z LEZNAR Marek, Vysídlení vesnic na Vyškovsku 1939 – 1945. Rozšiřování vyškovského vojenského prostoru pro potřeby německých okupačních vojsk, Praha 2008:" Tento zákon pripúšťal v odôvodnených prípadoch vyvlastnenie nemovitostí za mobilizácie a vo vojne. Mimo tejto doby dovoľoval vyvlastnenie na účely opevnení a iných vojenských stavieb, na vybudovanie podnikov dôležitých pre obranu štátu a v ďalších prípadoch, ktoré mala určovať vláda. Nariadením ríšskeho protektora z 11. apríla 1940 bol obsah tohoto zákona prevzatý v prospech Nemeckej ríše v rámci prevzatej ochrany Protektorátu Čechy a Morava. Návrh na použitie zákona v prospech bol priznaný všetkým ríšskym organom a vláde Protektorátu bola ponechaná vyššie zmienená možnosť použiť zákon vo zvláštnych prípadoch. Výslovne sa stanovilo, že ríšsky protektor môže vylúčiť opravné prostriedky, prostriedky proti vyvlastňovacím výmerom. Nariadenie ríšskeho protektora z 23. júla 1942 doplnilo ustanovenie vyvlastňovacieho zákona v tom zmysle, že pripustilo skrátený vyvlastňovací postup odlúčením vyvlastňovacieho zákona v tom zmysle, že pripustilo skrátený vyvlastňovací postup odlúčením vyvlastňovacieho výmeru od rozhodnutia o odškodnení a možnosť vydať jednotný vyvlastňovací výmer pre celé katastrálne územie jednej alebo i viac obcí."
  6. ↑ Citace z LEZNAR Marek, Vysídlení vesnic na Vyškovsku 1939 – 1945. Rozšiřování vyškovského vojenského prostoru pro potřeby německých okupačních vojsk, Praha 2008: "S majiteľom usadlosti bola spísaná „dobrovoľná“ zmluva o odpredaji jeho movitého majetku i živého a mŕtveho inventára podľa ocenenia taxačného oddelenia pozemkového úradu na základe smerníc jednotných pre celú Nemeckú ríšu. Preto zamestnanci tohoto oddelenia nestáli, hneď od jeho založenia, v službách ministerstva poľnohospodárstva, neskôr pozemkového úradu, ktorý jediný mohol vykonať vyvlastnenie, ale boli menovaní a platení Nemeckou osídľovacou spoločnosťou (Deutsche Ansiodlungagesellschaft), poverenou kolonizačnými úlohami na celom ríšskom území. Pre tieto zvláštne vojenské účely bolo zabraných v 245 obciach okolo 80 tisíc hektárov pôdy."
  7. ↑ Citácia z LEZNAR Marek, Vysídlení vesnic na Vyškovsku 1939 – 1945. Rozšiřování vyškovského vojenského prostoru pro potřeby německých okupačních vojsk, Praha 2008: "Pojem „verejný záujem“, ktorý oprávňoval k uvaleniu vnútenej správy, bol zámerne tak neurčito definovaný, aby umožňoval použitie tohoto nariadenia v ktoromkoľvek prípade. Tiež vládne nariadenie z 10. marca 1939, o úprave niektorých pomerov pri poľnohospodárskych nájmoch, vládne nariadenie z 22. februára 1940, o využití pozemkov na pestovanie užitočných rastlín, vládne nariadenie z 29. apríla 1940, o zaistení riadnej prevádzky poľnohospodárskych podnikov i vládne nariadenie z 19. mája, o opatreniach k zaisteniu ďalšieho vedenia podnikov vyživovacieho hospodárstva umožňovala značný zásah zo strany protektorátnych úradov do vedenia jednotlivých hospodárstiev."
  8. ↑ Košátecký veľkostatok so zámkom a s priľahlými hospodársky­mi objektami sa stal v dražbe roku 1938 majetkom židovskej rodiny Weissov. Tá si ho dlho neužila, pretože krátko na to, 27. júla 1939, bola nad celým areálom zriadená vnútená správa. Súčasťou veľkostatku bola aj škola, v ktorej bola zrušená česká výuka a pre deti nemec­kých presídlencov zavedená výuka nemecká. Budovy zámku poslúžili Českomoravskej poľnohospodárskej spoločnosti a­ko skladisko zhabaného majetku a najmä ako prvotné ubytovanie pre presídlených et­nických Nemcov. Domy, ktoré prináležali k veľkostatku, bo­li následne pridelené prvým presídlencom a tí si tam zriadili svoje obchody a remeselnícke dieľne.
  9. ↑ Citácia forum.valka.cz: 20. 10. 1947 – 10. 3. 1948 – Pred americkým vojenským tribunálom v Norimbergu sa konal v poradí ôsmy vedľajší proces s vojnovými zločincami. Obžalovaných bolo 14 vedúcich pracovníkov Hlavného rasového a osidľovacieho úradu „Rasse- und Siedlungshauptamt“ (RuSHA). Úrad spadal pod ríšskeho komisára pre upevnenie nemeckej národnosti (Reichskommissar für die Festigung des deutschen Volkstums, RKFDV) Heinricha Himmlera. Súdny tribunál tvorili predseda senátu Lee B. Wyatt a sudcovia Daniel T. O'Connell a Johnson T. Crawford, žalobu reprezentoval Telford Taylor. Na doživotie bol odsúdený náčelník štábu RKFDV Ulrich Greifelt (8. 12. 1896 – 6. 2. 1949 ve väzení). Ďalej boli odsúdení vedúci RuSHA Otto Hofmann (16.3.1896 – 31.12.1982) a jeho zástupca Richard Hildebrandt (13. 3. 1897 – 10. 3. 1952 popravený v Poľsku, kam bol po rozsudku vydaný) na 25 rokov, šéf repatriačného úradu pre etnických nemcov (Volksdeutsche Mittelstelle, VoMi) Werner Lorenz (2. 10. 1891 – 13. 3. 1974) na 20 rokov, zástupca náčelníka štábu RKFDV Rudolf Creutz, čelný predstaviteľ VoMi Heinz Brückner a zástupca RuSHA v západnom Poľsku Herbert Hübner na 15 rokov a náčelník štábu RuSHA Fritz Schwalm na 10 rokov väzenia. Iba na dobu strávenú vo väzbe boli odsúdení vedúci pracovníci RKFDV Konrad Meyer – Hetling (15. 11. 1900 – 1973) a Otto Schwarzenberger, šéf spolku Lebensborn Max Sollmann a čelní predstavitelia spolku Gregor Ebner (24. 6. 1892 – 1974) a Günther Tesch. Oslobodený bol zástupca šéfa spolku Inge Viermetz.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ JURÁŠEK, Stanislav. Právní a hospodářské postavení židů v Říši. Právník, 1939, roč. LXXVIII. s. 481
  2. ↑ 166/1939 Sb. Vládní nařízení o opatřování dokladů pro úřední důkaz rodového původu [3]
  3. ↑ 85/1942 Sb. Vládní nařízení, kterým se vydávají další předpisy o židech a židovských míšencích Pozn.: ust. § 6 nabývá účinnosti až dnem 1.7.1942; [4]
  4. ↑ Projev zastupujícího říšského protektora SS-obergruppenführera Reinharda Tristana Heydricha 2. října 1941 v Černínském paláci v Praze před „příslušníky strany“ podle zachovaného stenografického záznamu. Projev Reinharda Heydricha o plánech na likvidaci českého národa Archivované 2014-09-03 na Wayback Machine
  5. ↑ Erlaß des Führers und Reichskanzlers über das Protektorat Böhmen und Mähren vom 16. März 1939. Reichsgesetzblatt 1939 I S. 485
  6. ↑ BRANDES, Detlef: Tschechen, Slowaken und Deutsche – Nachbarn in Europa, Taschenbuch – 1. Januar 1995
  7. ↑ a b c d e f g h i j k l m HEINEMANN, Isabel: Rasse, Siedlung, deutsches Blut. Das Rasse- und Siedlungshauptamt der SS und die rassenpolitische Neuordnung Europas, Göttingen, Wallstein Verlag 2003, 3-89244-623-7
  8. ↑ KUBŮ, Eduard: „Die Bedeutung des deutschen Blutes im Tschechentum“. Der ‚wissenschaftspädagogische‘ Beitrag des Soziologen Karl Valentin Müller zur Lösung des Problems der Germanisierung Mitteleuropas. In: Bohemia. Zeitschrift für Geschichte und Kultur der böhmischen Länder 45 (2004), str. 93 – 114.
  9. ↑ Českomoravská zemědělská společnost a.s. (Böhmischmährische Landgesellschaft) – pobočka berlínskej Německé osídlovací společnosti (1942 – 1945) [5] Archivované 2014-09-04 na Wayback Machine
  10. ↑ Český venkov jako nacistická kolonie [online]. [Cit. 2014-11-30]. Dostupné online. Archivované 2014-09-04 z originálu.
  11. ↑ [6]
  12. ↑ [7]
  13. ↑ [8]
  14. ↑ Citácia: „Už sám Adolf Hitler uvádzal na svojej porade zo dňa 23. 9. 1940, že z „historických a rasovo politických dôvodov“ považuje germanizáciu „u väčšej časti národa Čechov za možnú“. Rasovo neupotrebiteľná a protiríšsky zmýšľajúca časť národa však podľa nho mala byť vylúčená resp. podrobená tzv. Sonderbehandlung. Podstatný je i jeho vtedy prezentovaný názor, že na to počítal s obdobím 300 rokov!“, [9]
  15. ↑ Ešte pár slov ku germanizácii
  16. ↑ Berichte und Studien Nr. 28
  17. ↑ (po nemecky) Niederschrift der Besprechung über die Südtiroler Frage, stattgefunden am 23. 6. 39 von 16-17.50 im Geheimen Staatspolizeiamt, Berlin SW 11, Prinz-Albrecht-Str. 8. [10]
  18. ↑ BEER, Lukáš: K. H. Frank odmietal deklasovanie Čechov na púhy "pomocný národ" [11]
  19. ↑ Heydrich an Frank. Aktenvermerk über Stellungnahme zu Franks Denkschrift, 14. 9. 1940. In: ebd., Dok. Nr. 108, S. 337 – 339. Vgl. auch Brandes, Detlef, Protektorat, I, S. 134.
  20. ↑ a b Mastný, The Czechs under Nazi Rule, S. 131
  21. ↑ Nordická rasa [12], Dinárska rasa [13] a Mediteránna rasa [14]
  22. ↑ Tomáš Krystlík
  23. ↑ Aus der Denkschrift über die rassenpolitischen Verhältnisse Böhmen und Mähren, verfasst von Walther König-Beyer im RuSHA auf Antrag Heydrichs, 23.10.1940. In: Král (Hg.), Die Deutschen in der Tschechoslowakei, Dok. Nr. 318 b, S. 423 – 424.
  24. ↑ Müller, Deutschtum und Tschechentum, S. 306.
  25. ↑ zdravotné prehliadky pre ročníky 1928 – 31
  26. ↑ KÁRNÝ, Miroslav: Protektorátní politika Reinharda Heydricha, Praha 1991)
  27. ↑ a b NA, fond 706, Pozemkový úrad pre Čechy a Moravu, signatúra 4, kartón 4.
  28. ↑ NA, fond 706, Pozemkový úrad pre Čechy a Moravu, signatúra 581.20/7, kartón 1060. Page 28
  29. ↑ BRANDES, Detlef: Češi pod německým protektorátem. Praha 1999
  30. ↑ a b c Český venkov jako nacistická kolonie – a jak to dopadlo Jak zabavit majetek Archivované 2014-09-04 na Wayback Machine
  31. ↑ a b LEZNAR, Marek: Vysídlení vesnic na Vyškovsku 1939 – 1945.Rozšiřování vyškovského vojenského prostoru pro potřeby německých okupačních vojsk, Praha 2008
  32. ↑ Prozess Rasse- und Siedlungshauptamt der SS, Norimmberské soudy

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Konečné řešení české otázky na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Konečné_riešenie_českej_otázky&oldid=7813428“