Konštantín VII.

Kristus žehnajúci Konštantínovi VII., rezba z roku 945

Konštantín VII. Porfyrogenet (po grécky "Porfyrogennétos" = „v purpure zrodený“) (18. máj 905 – † 9. november 959) bol oficiálne byzantským cisárom v rokoch 913–959. Bol grécko-arménskeho pôvodu. Učený cisár sa však viac venoval literárnej činnosti ako vládnutiu. Zo začiatku za neho vládla regentská rada na čele s patriarchom Nikolaom Mystikom a v rokoch 920–944 jeho spolucisár a svokor Roman I. Lakapenos. Až po jeho smrti sa Konštantín sám ujal vládnych úloh.

Literárna činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Konštantín VII. Porfyrogennetos sa stal vedúcou osobnosťou vzdelancov, ktorí sa venovali encyklopedickým prácam. To znamená, že robili rozsiahlu excerpčnú činnosť, aby zhromaždili z dovtedy napísaných diel súhrn poznatkov potrebných na výkon intelektuálnych povolaní aj vládnej praxe. Inicioval zachytenie výpiskov z gréckych historikov, od Herodota až po jeho dobu. Z týchto výpiskov zostavili 53 encyklopédií (zachovalo sa len niekoľko v neúplnej podobe). Mali prinášať poučenie politikom v oblasti štátnej správy, vojenstva a podobne. (boli to napr. Výpisky O posolstvách, O nástrahách atď.) Zostavované boli aj odborné encyklopédie, napríklad poľnohospodárska Geóponika zahrnula poznatky od antiky až po súčasnosť (poľnohospodárstvo považoval cisár okrem vojenstva a cirkvi za veľmi dôležité pre chod štátu).

Konštantín osobne napísal niekoľko spisov, ktorých základom boli jeho osobné skúsenosti a encyklopedická štúdia. Patrí medzi ne oslavný životopis jeho deda Basileia I., dielo O ceremóniách a práce K synovi Romanovi, známa pod latinským názvom De administrando imperio. Práca o ceremóniách mala slúžiť na riadnu správu ríše – podľa cisára zárukou jej stability bolo zachovávanie starých ceremónií. Myšlienka, že zachovanie tradícií prispeje k veľkosti ríše a jej riadnej správe, bola živá až do 19. storočia. De administrando imperio obsahuje správy o krajinách a národoch susediacich s Byzanciou. Vychádza z tajných archívnych dokumentov a správ cisárskych vyzvedačov a predstavuje praktickú encyklopédiu zahraničnej politiky. Obsahuje napríklad správy o „Veľkej“ Morave, povesť o troch synoch kniežaťa Svätopluka a iné. Vnútropolitické pomery chcel cisár zachytiť v diele O themach, ktoré však zostalo vo fáze výpiskov.