Kostol Zvestovania Pána (Bratislava)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°08′41″S 17°06′29″V / 48.144722°S 17.108056°V / 48.144722; 17.108056
Kostol Zvestovania Pána
kostol s kláštorom
Františkánsky kostol priečelie.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Bratislavský
Okres Bratislava I
Mesto Bratislava
Súradnice 48°08′41″S 17°06′29″V / 48.144722°S 17.108056°V / 48.144722; 17.108056
Štýl gotika, barok
Posvätenie 24.3.1297
Cirkev rímskokatolícka
Zasvätenie Zvestovanie Pána
Správa Rehoľa menších bratov františkánov
Poloha v rámci Starého Mesta
RedHut.svg
Poloha v rámci Starého Mesta
Poloha v rámci Bratislavy
RedHut.svg
Poloha v rámci Bratislavy
Wikimedia Commons: Kostol Zvestovania Pána
Adresa: Františkánske námestie
Freemap.sk: mapa
Znak SR
Národná kultúrna pamiatka SR
č. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu:
101-24/2
Znak SR
Národná kultúrna pamiatka SR
č. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu:
101-24/1

Kostol Zvestovania Pána a kláštor menších bratov františkánov (ľudovo Františkánsky kostol) je pôvodne gotický, neskôr slohovo upravovaný súbor sakrálnych stavieb v bratislavskej mestskej časti Staré Mesto. Kostol je historicky najstaršou, dodnes zachovanou sakrálnou stavbou v hlavnom meste Slovenska. Okrem svojej architektúry si pozornosť zasluhuje aj ako miesto, ku ktorému sa viaže niekoľko významných historických udalostí.

Stavebné dejiny kostola[upraviť | upraviť zdroj]

Stavebné dejiny kostola s priľahlým kláštorom začali v hlbokom stredoveku. Prvou zo stavieb v dnešnom komplexe bola budova kláštora. V roku 1209 pápež Inocent III. schválil regule nového cirkevného rádu - františkánov. Nasledovníci svätého Františka veľmi rýchlo rozširovali svoju pôsobnosť v mnohých krajinch vtedajšej Európy, Uhorsko nevynímajúc. Už onedlho po založení rehole sa jej príslušníci usadili v Trnave, Nitre, Košicich ako aj v Prešporku. Na severnom okraji vtedajšieho mesta okolo roku 1320 začali s výstavbou kláštornej budovy. Stavba sa pretiahla až do konca 13. storočia.

Až v druhej polovici 13. storočia sa pristúpilo k výstavbe samotného kostola. Za jeho zakladateľa je považovaný uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky, ktorý ho prikázal postaviť na pamiatku víťazstva nad českým kráľom Přemyslom Otakarom II. v bitke na Moravskom poli v roku 1278. Kostol začali stavať v románsko-gotickom slohu a posvätili ho s veľkou slávou 24. marca 1297 v prítomnosti Ladislavovho nástupcu Ondreja III., ostrihomského arcibiskupa a širokého zástupu prešporských obyvateľov.

O vznku kostola sa dozvedáme z historických záznamov, z ktorých jedným je spis Pozsony régészeti műemlékei uhorského kňaza a pedagóga Flórisa Rómera, prešporského rodáka, z roku 1865, pojednávajúci o niektorých historických pamiatkach vtedajšej Bratislavy:

Do 14. storočia boli vo vnútornom meste iba tri kostoly. Tretím bol kostol františkánov, Ecclesia B. Mariae Virginis fratrum minorum, preslávený počas korunovácií pasovaním rytierov zlatej ostrohy. Za svoj pôvod vďačí víťazstvu kráľa Ladislava IV. nad Otakarom a bol teda votívnym kostolom. Hovorí sa, že kráľ ho začal stavať už v roku 1290, ale až v roku 1297 ho posvätil ostrihomský arcibiskup Lodomer prostredníctvom svojho zástupcu Jakuba, na deň Nanebovzatia Blahoslavenej Panny, keď sa slávi titul kostola.

V nasledujúcich storočiach objekty prešli viacerými slohovými úpravami, z ktorých najvýraznejšie boli baroková a klasicistická.

V rokoch 1580 a 1586 zasiahli mesto zemetrasenia, ktorí okrem iných budov poškodili aj františkánsky kláštor a kostol. V lodi kostola sa dokonca zrútila klenba. Trvalo vyše tridsať rokov, kým kostol zastrešili novou, už renesančnou klenbou. V takejto podobe vydržala nasledujúce storočie, kedy ju nahradila súčasná, baroková.

Z pôvodne gotického kostola zostalo dnes iba presbytérium a časť obvodových múrov hlavnej lode.

Architektúra stavieb[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný oltár kostola s oltárnym obrazom-sklomaľbou s motívom Zvestovania Panny Márie

Kostol Zvestovania Pána je trojloďová stavba s predstavaným polygonálnym presbytériom a vstavanou polygonálnou vežou zakončenou ihlancovitou strechou. Z hmoty kostola vystupujú dve bočné kaplnky, pristavané k severnému múru kostola. Pôdorysne zachováva typickú stredovekú západo-východnú orientáciu sakrálnych stavieb.

K južnému múru sa k stavbe kostola primkýna komplex dvojposchodových budov františkánskeho kláštora, obkolesujúcich vnútorný dvor štvorcového pôdorysu.

Priečelie kostola, členené horizontálne i vertikálne, zaujme svojím umeleckým stvárnením a prísnou symetrickosťou. Nápadné je najmä horizontálne členenie rímsami na dve poschodia. Druhé poschodie ukončuje mohutný, navrchu zaoblený štít. Vertikálnemu členeniu dominuje rizalit, zakončený na spodnej úrovní štítu tympanónom, a pilastre s korintskými hlavicami.

Priečelie upravil v barokovom slohu v rokoch 1745 - 1746 staviteľ Lucca de Schramm. Od prešporského sochára Jozefa Sartoryho pochádza kamenná skulptúra Panny Márie Immacuaty, s dvojicou anjelov, umiestnená na rímse nad portálom. K soche Panny Márie sa viaže aj nápis v kamennej kartuši nad vchodom: VIRGINI DEI PARAE SACRUM (Panenská svätá Božia rodička).

Pred priečelím stojí kovaný, bohato ornamentálne zdobený železný kríž bez korpusu na mohutnom kamennom podstavci. Na čelnej ploche podstavca pod zvlneným segmentovým štítom je zahĺbená plocha využitá ako nápisová tabuľa. Nápis je horizontálne rozdelený na dva odstavce. Toto umelecko-remeselné dielo kováča Ľudovíta Martona je prenesené pravdepodobne z Ondrejského cintorína; vzhľadom na symboliku múz na ňom môže ísť o bývalý náhrobok umelca.

Dvojposchodová stavba kláštora v súčasnom klasicistickom slohu je výsledkom prestavby z roku 1860. Svojím priečelím sa doširoka otvára do južnej časti Františkánskeho námestia. Pôvodný kláštor z 13. storočia postupne rozširovali prístavbami. V roku 1439 začali stavať nový gotický kláštor s krížovou chodbou okolo štvorhranného dvora. Pri kláštornej budove pribudla aj nemocnica.

Súčasťou kláštora bola záhrada obdĺžnikového tvaru, ktorá vo svojej najväčšej výmere zaberala plochu 1870 m². V roku 1708 bola obohatená fontánou, ktorú zásoboval novovybudovaný vodovod. Historik a kartograf Ján Matej Korabinský sa vo svojom diele Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von Ungarn z roku 1786 o záhrade zmieňuje keď uvádza, že „... františkánska záhrada má prekrásnu úpravu a je v nej fontána s výbornou horskou vodou.“ Jej existencia neušla ani Matejovi Belovi, ktorý vo svojich Notitiách v roku 1735 poznamenáva, že záhrada františkánskeho kláštora má „... nevyčerpateľnú studňu a fontány so stále tečúcou vodou, pravdepodobne najlepšou v meste, privádzanou podzemným vodovodom.“ Existenciu studne potvrdil aj archeologický prieskum.

Pôvodne obdĺžnikový tvar záhrady s výmerou 1870 m2 bol zmenšený takmer o šestinu, lebo mnísi v záujme rozšírenia prístupovej cesty uvoľnili mestu 96 štvorcových siah svojej záhrady. V roku 1708 zaviedli vodovod nielen do kláštrných objektov, ale aj do veľkej záhrady, kde bola fontána, a tiež do vnútornej záhrady - rajského dvora. J. M. Korabinský vo svojom diele uvádza, že Rajskému dvoru františkánskeho kláštora dominuje asi 180 rokov stará lipa. Na východnom krídle kláštora sú slnečné hodny s Dávidom hrajúcim na harfe. Existenciu studne v tomto priestore potvrdil aj archeologický prieskum. Matej Bel v roku 1735 medzi výhody františkánskeho kláštora počíta nevyčerpateľnú studňu, a to pre zdravú vodu, pravdepodobne najlepšiu v celom meste. "

V roku 1892 bol v spolupráci s Okrášľovacím spolkom zbúraný záhradný múr a nahradil ho ozdobný železný plot. Záhrada dostala novú parkovú úpravu a slúžila všetkým obyvateľoom mesta. V druhej polovici 20. storočia bolo v záhrade detské ihrisko.

Šesťboká gotická veža bola ku južnej strane lode pristavaná v rokoch 1410 až 1420. Až do roku 1897 stála v pôvodnej podobe. V uvedenom roku bola však zistená jej statická narušenosť čo malo za následok demontáž jej vrchnej časti, ktorá odvtedy plní okrasnú funkciu ojedinelého záhradného altánku v petržalskom Sade Janka Kráľa. Dnes kostolnú vežu miesto chýbajúcej časti nahrádza jej verná neogotická kópia.

Interiér kostola[upraviť | upraviť zdroj]

Svätý Reparatus, diakon a mučeník. Relikvia svätca žijúceho v 4. storočí

Interiérové vybavenie kostola je pomerne bohaté; slohovo je najviac zastúpený barok, ktorý v prvej polovici 18. storočia nahradil vybavenie v starších slohových štýloch. Dominantou svätyne, výškovo oddelenej od hlavnej lode, je hlavný oltár - murovaná stĺpová architektúra z rokov 1720 - 1730. Oltárny obraz tvorí sklomaľba s motívom Zvestovania Panny Márie z konca 19. storočia. Oltár dopĺňajú sochy prvého uhorského kráľa svätého Štefana a jeho syna svätého Imricha.

Interiérové vybavenie kostola predstavuje šesť bočných oltárov, rokoková kazateľnica a relikviár s pozostatkami svätého Reparata.

Ľavá (severná) chrámová loď obsahuje bočné oltáre Narodenia Pána a Piety (Sedembolestnej Panny Márie). Ikonografický program oboch oltárov sa viaže na udalosti vymedzujúce život Ježiša Krista - narodenie a ukrižovanie. Oltár Piety miesto oltárneho obrazu obsahuje pieskovcovú plastiku Piety z roku 1400. Patrí k najkrajším zachovaným skulptúram tohto typu z obdobia tzv. krásneho slohu. Oltár dopĺňajú sošky smútiacich anjelov.

Po stranách triumfálneho oblúka stoja dva bočné oltáre zasvätené františkánskym svätým - vľavo svätého Františka z Assisi, vpravo svätého Antona Padovského. Oltáre s rovnakými stĺpovými architektúrami pochádzajú z prvej tretiny 18. storočia.

Oltáre v pravej (južnej) lodi z polovice 18. storočia sú zasvätené svätej Anne a svätej Barbore.

Cenným historickým artefaktom je rokoková kazateľnica z roku 1756. Rečnisko je ozdobené reliéfmi s motívmi stigmatizácie svätého Františka, kázne svätého Františka vtákom a Mojžišovej kázne Židom.

V závere pravej lode je vo výklenku umiestnený umelecky vypracovaný relikviár obsahujúci telo diakona a mučeníka zo 4. storočia svätého Reparata. Do Prešporku sa relikvia dostala v roku 1769 na žiadosť františkánskeho provinciála Eugena Kósu.

Kaplnky[upraviť | upraviť zdroj]

Soška Čiernej Madony s Ježiškom v rovnomennej kaplnke

Neveľká kaplnka Panny Márie Loretánskej (tiež kaplnka Čiernej Madony) z roku 1708 je baroková architektúra pristavaná k severnej lodi kostola, ktorá v zjednodušenej forme napodobňuje mariánsku kaplnku (tzv. Svätú chyžu) renesančného architekta Bramanteho z roku 1509 v talianskom meste Loreto. Jej zakladateľom bol uhorský palatín, knieža Pavol Esterházy na popud vtedajšieho rádového gvardiána Jána Sebachera. Základný kameň kaplnky položili 20. mája 1708 a čiastočne dokončená bola už na sviatok patróna rehole 4. októbra 1708, keď ju posvätil ostrihomský arcibiskup Christian August Saský. Stavebné práce však pokračovali aj ďalej. Dostavaná bola pravdepodobne koncom roku 1709, pretože ostrihomský arcibiskup 25. januára 1710 v kaplnke celebroval slávnostnú omšu za prítomnosti Pavla Esterházyho a mnohých šľachticov, účastníkov snemovného zasadnutia.

Palatín Esterházy sa pravdepodobne podieľal aj na ikonografickom programe výzdoby kaplnky. Súčasťou skromného interiérového vybavenia je predovšetkým skulptúra Čiernej Madony s Ježiškom umiestnená za ozdobnou mrežou v nike na čelnej stene, pokrytej maľbou vytvárajúcou ilúziu stĺpovej architektúry. Kaplnku presvetľujú dve farebné vitrážové okná - vľavo s motívom Panny Márie Immaculaty, vpravo s motívom svätého Jozefa a s vročením 1890. Zadná stena obsahuje fragmenty nástenných malieb s kristologickou a mariánskou tematikou.

Donátora kaplnky pripomína kolorovaný rodový erb umiestnený na vonkajšej západnej fasáde. Súčasťou kaplnky bola aj krypta určená na pochovávanie donátorov.

Záver kaplnky svätého Jána Evanjelistu

Historicky i architektonicky najvýznamnejšou z kaplniek Kostola Zvestovania Pána je kaplnka svätého Jána Evanjelistu. Kaplnku v gotickom slohu pristavali k severnej stene kostola medzi rokmi 1360 - 1380 na mieste pôvodnej stavby z konca 13. storočia. Ide o dvojpodlažnú, pôvodne pohrebnú kaplnku, ktorá svojim architektonickým stvárnením patrí k najkrajším sakrálnym stavbám v celoslovenskom meradle. Motív rebrovej klenby, dekoratívnych panelov a vysunutých svorníkov, ktoré použili pri stavbe, predstavujú veľmi rané uplatnenie konštrukčných a výtvarných detailov, patriacich k vrcholom gotickej sakrálnej architektúry na Slovensku. Predpokladá sa, že jej inšpiračným zdrojom bola kráľovská pohrebná kaplnka Saint-Chapelle v Paríži, ktorej typ bol svojho času veľmi obľúbeným a rozšíreným po celej západnej Európe. Za jej zakladateľa sa považuje Jakub II., vnuk richtára Jakuba I.

Interiér kaplnky obnovovali v roku 1501, potom v roku 1831 a po druhej svetovej vojne. Počas poslednej rekonštrukcie sem umiestnili kamenný oltárny stôl s reliéfmi štyroch evanjelistov v strede s reliéfom Panny Márie. Výzdobu kaplnky dotvárajú sochy svätcov uctievaných vo františkánskej reholi, umiestnené na kamenných konzolách pod baldachýnmi medzi oknami: svätého Františka, svätého Ľudovíta, svätého Antona Padovského, svätej Alžbety a svätej Kláry. V kaplnke je na severnej stene umiestnený pôvodný kamenný erb palatína Pavla Esterházyho.

Poslednou z chrámových kaplniek je kaplnka svätej Rozálie (pôvodne svätého Šebestiána) v južnej časti kostola. Stĺpový hlavný oltár s motívom svätej Rozálie, dielo známeho sochára Johanna A. Messerschmidta, je po bokoch doplnený skulptúrami svätého Šebestiána a svätého Rochusa. V nikách vedľa oltára sú umiestnené sochy uhorských kráľov - svätého Štefana a svätého Ladislava. Interiérové vybavenie dopĺňa dvojica bočných oltárov - vľavo oltár svätého Jána Nepomuckého a vpravo oltár Vir Dolorum (Muž Bolesti) z roku 1670. Oltár dal postaviť barón Imrich Czobor. Významnou umelecko-historickou pamiatkou je mramorová votívna doska nitrianskeho biskupa Štefan III. Fejerkövyho v roku 1589 osadená do múru pred vchodom do kaplnky.

Historické udalosti spojené s kostolom[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol Zvestovania Pána je významný i z historického pohľadu. Jeho existencia sa spája s viacerými dôležitými udalosťami; jednou z nich bola dokonca voľba nového uhorského panovníka.

Priestory kláštora sa využívali aj na dôležité rokovania. V roku 1530 tu volili prešporského richtára a mestskú radu. 17. decembra 1526 tu uhorské stavy zvolili za nového panovníka Ferdinanda I. Habsburského. V roku 1578 sa tu zišli mešťania - vzbúrenci proti neprávostiam magistrátu, v roku 1601 zasadal v kláštore dokonca uhorský snem.

Kostol plnil významnú funkciu aj počas aktu korunovácie nového uhorského kráľa. Po všetkých korunováciách prichádzal z Dómu svätého Martina novokorunovaný kráľ ku kostolu, aby tu pasoval za rytierov Zlatej ostrohy vybraných uhorských šľachticov.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • K. Beňová - K. Chmelinová, Pamiatky františkánskeho rádu v 19. storočí na Slovensku a Konrád Švestka. Bratislava - Martin : Slovenská národná galéria - Matica slovenská, 2013.
  • I. Janota, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave. Bratislava : Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, 2008. ISBN 978-80-89218-65-3
  • I. Janota, Oprášené historky zo starej Bratislavy. Bratislava : Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, 2006. ISBN 80-89218-27-X
  • Št. Holčík, Korunovačné slávnosti Bratislava 1563 - 1830. Bratislava : Tatran, 1986.
  • T. Reháčková, Historické záhrady a parky Bratislavy. Bratislava : TRIO Publishing, 2012. ISBN 978-80-89552-27-6
  • M. Győrik, Bratislavský okrášľovací spolok 1868 - 1918. Bratislava : Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, 2012. ISBN 978-80-8114-138-6
  • N. Kirinovičová, Františkáni-observanti a ich stavby na území Slovenska v 15. storočí. In: Monument revue, r. 1, 2012, č. 2, s. 2  –  7. Dostupné online

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]